4.Metarétorika a typológia kultúry

Metafora a metonýmia patria do oblasti analogického myslenia. Rétorika je v rovnakej miere vlastná vedeckému aj umeleckému mysleniu. V oblasti vedeckého vedomia možno vyčleniť 2 sféry:

1. rétorická – sféra predkladania nových myšlienok, nastoľovania nečakaných postulátov a hypotéz, ktoré sa predtým zdali absurdné.
2. – logická - tu sa predložené myšlienky preverujú, rozpracúvajú sa závery, ktoré z nich vyplývajú, odstraňujú sa vnútorné protirečenia. Ako celok tvoria aparát opisu rozsiahlej oblasti analógií a ekvivalencií, pričom umožňujú, aby sa zdanlivo vzdialené javy a objekty zblížili a v istom zmysle aj stotožnili.

Tvorivé myslenie tak v oblasti vedy, ako aj v oblasti umenia má analogickú povahu a vychádza z principiálne rovnakého základu – zo zblíženia objektov a pojmov, kt. mimo rétorickej situácie nemožno k sebe priblížiť. Z toho vyplýva že vytvorenie metarétoriky sa stáva všeobecnou vedeckou úlohou a samu metarétoriku možno definovať ako teóriu tvorivého myslenia. Zhodnosť alebo nezhodnosť, ekvivalencia a neekvivalencia, porovnateľnosť a neporovnateľnosť, atď závisia od typu kultúrneho kontextu. Otázka, či sa text chápe v priamom alebo prenesenom význame takisto závisí od širších kultúrnych kódov, ktoré sa naň aplikujú. Podstatnú úlohu tu hrá vlastná orientácia kultúry, prejavujúca sa v tom, ako vidí samu seba. Tu môže text vyzerať v istej perspektíve ako sémanticky „normálny“, v inej perspektíve ako sémanticky posunutý, „anomálny“ Esteticky významným javom je aj prípad, keď sa sémantika realizuje jednoznačným spôsobom – nie prítomnosťou metafory( v baroku ako znak triviality – metafora nemala rétorickú funkciu). Aj v umení sa rétorické modelovanie strieda empirickým.

5. Rétorika textu

Akonáhle začíname mať dočinenia s textom – semiotickým útvarom uzavretým do seba, s celistvým, nerozložiteľným významom a funkciou, vzťah jeho jednotl. prvkov k problému rétoriky sa prudko mení. Ak je text ako celok zakódovaný v systéme kultúry ako rétorický, každý jeho prvok sa takisto stáva rétorickým.Mnohorakosť štruktúrnych väzieb vnútri textu výrazne znižuje samostatnosť jednotlivých jednotiek čo ho tvoria a zvyšuje koeficient previazanosti textu. Text sa usiluje premeniť na jedno „veľké slovo“ s jediným spoločným významom. Analogický jav vzniká aj pri premene slovného(neumeleckého) textu na umelecký. Preto medzi nimi dvomi nemôže existovať jednoznačný vzťah, v dôsledku čoho nie je možný ani vzájomne jednoznačný preklad. Možná je len relatívna ekvivalencia a rôzne typy analógií. A práve toto tvorí podstatu rétoric. vzťahov. Princíp rétorickej organizácie spočíva v základoch danej kultúry ako takej a každý jej nový stupeň sa mení voči nižšiemu stupňu na semiotické tajomstvo. Je možný aj na svetskom základe v rámci určitej kultúry (83).

V rétorike sa odráža univerzálny princíp tak individuálneho ako aj kolektívneho vedomia (kultúry). Podstatným aspektom dnešnej rétoriky je okruh problémov spojených s gramatikou textu. Tradičné rétorické figúry sú založené na tom, že vnášajú do textu príznaky symetrie a usporiadanosti, ktoré sú v istom zmysle analogické so stavbou básnického textu. No kým básnický text predpokladá záväznú usporiadanosť nižších úrovní, v rétorickom texte je obraz opačný: povinne sa organizuje lexikálno-sémantická a syntaktická úroveň, kým rytmicko-fonematická usporiadanosť vystupuje ako fakultatívny a odvodený jav. Kým text v prirodzenom jazyku sa organizuje lineárne a svojou povahou je diskrétny, rétorický text je z významového hľadiska integrovaný. Pri vstupe do rétorického celku sa jednotlivé slová z hľadiska významu nielen posúvajú, ale navyše ich významy sa integrujú. Môžeme sformulovať dva prístupy:

1.rétorická štruktúra automaticky vyplýva zo zákonov jazyka, ide o tvorenie celistvých textov
2.medzi jazykovou a rétorickou jednotou textu existuje zásadný rozdiel.

Rétorická š. nevzniká automaticky z jazykovej š., ale predstavuje jej zásadné prehodnotenia. R.š. sa do textu vnáša z vonku ako jeho dostatočná usporiadanosť. Rétorická š. nielenže objektívne predstavuje vnášanie cudzích princípov do textu, ale sa aj subjektívne prežíva ako čosi cudzie vo vzťahu k štruktúrnym princípom textu(napr. vložka neumelec. textu do textu umeleckého – dokument. Zábery do filmu).

- vpád jazyka prózy do poézie vytvára rétorický efekt
- próza 20.st. – zavedenie ústnej reči do písaného textu, alebo striedanie vnútornej a vonkajšej reči (napr. prúd vedomia v próze)
- keď inojazyčný text možno kalambúrne prečítať ako text v rodnom jazyku

Pri včleňovaní akéhokoľvek cudzieho prvku do textu platí: prvok nevypadáva z celkovej štruktúry kontextu, ale vstupuje s ním do herného vzťahu tak, že súčasne aj patrí aj nepatrí do štruktúry kontextu. Rétor. Organizácia vzniká v poli sémantic. napätia medzi organickou a cudzou štruktúrou, pričom jej prvky možno interpretovať dvojako. „Cudzia“ org. Prestáva byť sama sebou a stáva sa znakom alebo imitáciou samej seba( dokument prenesený do umelec. textu).

6. Štylistika a semiotika

- z hľadiska semiotiky – 2 protiklady:

1) štylistika – sémantika
2) štylistika – rétorika.

1) každý semiotický systém má hierarchic. štruktúru, zo sémant. Hľadiska sa to prejavuje v rozpade významového poľa jazyka na jednotlivé, do seba uzavreté priestory medzi ktorými je vzťah podobnosti. Štylistika vzniká, keď istý sémantic. protiklad možno povedať aspoň 2 rozlič. Spôsobmi, alebo keď každý z týchto spôsobov aktivizuje spomienku na istú hierarchicky uzavretú skupinu znakov – register. Ak dva rozlič. spôsoby vyjadrenia patria do 1 registra, štylistický efekt nevznikne.

2) Štylistika a rétorika – rétorický efekt vzniká pri zrážke znakov patriacich k rozličným registrom, pričom štylistický efekt vzniká vnútri určitého hierarchic. podsystému, teda vychádza z absolútnosti hierarchic. hraníc, kým to prvé vychádza z ich relatívnosti. – toto sa týka neumeleckého textu.- v umeleckom texte je rétorický vzťah k štylistike možný(napr. v básnickej štylistike – slobodný výber štylistic. registra). V umelec. komunikácii je prvotný text, kt. prináša pragmatickú situáciu. To umožňuje vrámci 1 textu zrážku rozličných, často kontrastných štýlov, na základe čoho vzniká hra s pragmatic. situáciami. V histórii umenia možno vyčleniť obdobia orientované na rétorické (medziregistrové) a štylistické (vnútroregistrové) metakonštrukcie. Prvé sa v celkovom kult. kontexte vnímajú ako zložité, druhé ako jednoduché.Estetický ideál jednoduchosti sa spája so zákazom rétoric. konštrukcií a so zvýšenou pozornosťou voči štylist. konštrukciám. -v jednotlivých obdobiach sa však štýlová orientácia mení – podľa klasicistu spočíva hodnota autora v „čistote štýlu“ – prísnom naplnení noriem v danom registri, kým podľa romantika vo „výraznosti textu“ – v prechode 1 systému noriem do 2.

-V rámci veľkého historic. Obdobia však rétorické orientácie predchádzajú štylistickým. Evolučný proces v umení je zložitý a závisí od mnohých faktorov. Zmysel tejto evolúcie v básnictve je v hľadaní individuálneho jazyka poézie. Aktivizuje sa pocit špecifickosti každej jednotky, vzniká rétorický efekt. Ale významný umelec vytvorí v očiach čitateľa tento jazyk ako jediný. V priebehu ďalšej tvorby, básnik mení tento jazyk na určitý štýlový register . Ostro sa vyčleňuje hranica, kt. oddeľuje štýl daného autora od ostatných. Umelecký text nemôže byť výlučne rétorický alebo štylistický, ale prestavuje zložitý pletenec 2 tendencií, doplnený ich zrážkou v metakulárnych štruktúrach – hrajú úlohu kódov v spoločenskej komunikácii. Štylistické a rétorické štruktúrne prvky sú vzájomne previazané(schéma, s.90). Možné posuny dominovania hociktorého z týchto prvkov prinášajú rozmanité kombinácie kategórií typu romantizmus, klasicizmus, atď. Aj v rámci textu existuje napätie medzi textovou a metatextovou (kódujúcou) úrovňou.