referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Albína
Pondelok, 16. decembra 2019
Jurij Lotman: Text a mimotextové umelecké štruktúry
Dátum pridania: 31.01.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: emma07
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 090
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 6.1
Priemerná známka: 3.01 Rýchle čítanie: 10m 10s
Pomalé čítanie: 15m 15s
 
Relatívnosť protikladu textu a mimotextových štruktúr

Pojem textu nie je absolútny, ale je usúvzťažnený s celým radom iných sprievodných historicko-kultúrnych a psychologických štruktúr. Za text môžeme považovať jednotlivú báseň básnického cyklu. Potom jej vzťah k cyklu bude mimotextový. To je vzťah textu k vonkajším štruktúram. Dalo by sa uviesť veľa príkladov na to, ako sa diela vytvorené ako samostatné texty v ďalšom fungovaní menia na časti širšieho textu toho istého autora, iných autorov, alebo anonymného autora. Vo folklóre sa to deje stále (kapitoly z Eugena Onegina najprv vychádzali jednotlivo, až neskôr ako kniha).

V tomto zmysle publikovanie románu v časopisoch alebo v novinách v určitých textových dávkach, vyvoláva osobitné pociťovanie textu. V tomto prípade je možná dvojitá súvzťažnosť textu: kapitola románu ako súčasť románu a kapitola románu ako súčasť štruktúrneho a ideového celku časopisu. Pod textom sa tu však rozumejú 2 rozdielne veci. Takisto sa stáva, že časť textu funguje ako samostatná, úplne autonómna umelecká jednotka (Manon Lescaut). Spor medzi textom a časťou textu nie je vôbec scholastickým sporom o slová. Je nevyhnutné počítať s rozdielmi medzi tým, čo chápe pod textom autor, čo považuje za prvotnú umeleckú celistvosť jeho vnímateľ a napokon hľadiskom bádateľa, ktorý považuje text za akúsi užitočnú abstrakciu umeleckého celku.

Typológia textov a mimotextových väzieb

Každý umelecký text môže splniť svoju sociálnu funkciu len za predpokladu, že v súdobom kolektíve jestvuje umelecká komunikácia. Pretože si znaková správa vyžaduje nielen text, ale aj jazyk, umelecké dielo samo o sebe, bez určitého kultúrneho kontextu, systému kultúrnych kódov je pre prijímateľa nezrozumiteľným. Keďže však akt umeleckej komunikácie predpokladá určitý kolektív, ktorý sa stýka pomocou znakových systémov, vzniká problém dvoch možných druhov vzťahu textu a kódu: syntézy a analýzy. V prirodzenom jazyku hovoriaci a počúvajúci nevystupujú za hranice jedného systému (napr. slovenského). Tu sa však jedná o špecifickejší a v každodennej praxi umeleckého styku omnoho častejší prípad takého druhu komunikácie, keď odovzdávateľ a príjemca informácie používajú neidentické kódové systémy. Táto otázka je podstatná, lebo prezumpcia tej alebo onej organizácie je často rozhodujúcim štruktúrnym faktorom, lebo len čo sme pripísali textu niektorú štruktúru, absencia tých alebo iných príznakov sa chápe ako „mínus-postup“, úmyselné zamlčanie. Teda na to, aby text mohol fungovať nestačí len, aby bol určitým spôsobom organizovaný, ale je nevyhnutné, aby sa možnosť takejto organizácie predvídala hierarchiou kódov kultúry. Nevyhnutnou predbežnou podmienkou riešenia otázky, ktorý text je umelecký a ktorý nie, bude teda prítomnosť protikladnosti umeleckých a neumeleckých štruktúr v samom kóde kultúry. Potom budeme môcť ľahko vymenovať možnosti fungovania textov z hľadiska tejto protikladnosti. Existujú štyri možnosti:

1.Spisovateľ tvorí text ako umelecké dielo a čitateľ ho aj tak chápe
2.Spisovateľ netvorí text ako umelecké dielo, ale čitateľ ho chápe esteticky
3.Spisovateľ vytvára umelecký text, ale čitateľ nie je schopný stotožniť ho s niektorým z tých druhov organizácie a chápe ho z hľadiska neumeleckej informácie
4. tento prípad je triviálny: neumelecký text, vytvorený autorom sa chápe ako neumelecký.Vcelku sám charakter tejto hranice je dôležitým prostriedkom typologickej charakteristiky kultúry: hranica môže byť pevná alebo maximálne pohyblivá, môže najrozličnejším spôsobom korelovať s inými hranicami, ktoré rozdeľujú texty na posvätné a svetské, vysoké a nízke, hodnotné a nehodnotné.

Na krajných, protikladných póloch budú kultúrne systémy, ktoré predpisujú umeniu a neumeniu takú hlbokú štruktúrnu odlišnosť, že nie je možné používať pri tvorbe týchto textov rovnaké štýly alebo dokonca aj prirodzené jazyky a systémy, ktoré považujú tento protiklad za čisto funkcionálny. Tak umenie 20.storočia principiálne dovoľuje začleniť novinový text do poézie, alebo inými spôsobmi použiť neumelecké texty vo funkcii umeleckých.

Omnoho zložitejšie sú tie prípady, keď obaja účastníci umeleckej komunikácie chápu text ako umelecký, ale samu štruktúru tohto pojmu chápu veľmi rozdielne. Táto otázka stojí v centre vzťahu text – mimotextové štruktúry. Vnímanie umeleckého textu je vždy bojom medzi poslucháčom a autorom. Keď si poslucháč osvojil určitú časť textu, domýšľa si celok. Nakoniec autor zvíťazí nad predchádzajúcou umeleckou skúsenosťou, estetickými normami a predsudkami poslucháča, a vnúti mu svoj model sveta, svoje ponímanie štruktúry skutočnosti. Autor používa model – šablónu, ktorého povaha sa čitateľovi odhaľuje na začiatku diela. Čitateľ pritom nie je pasívny, je zainteresovaný na ovládnutí modelu, ktorý mu umelec predkladá. Pomocou neho sa usiluje premôcť sily vonkajšieho a vnútorného sveta. Víťazstvo umelca prináša porazenému čitateľovi radosť. (človek má pred odchodom na film už určité očakávanie a určuje kontúry svojho očakávania, kt. má určitú štruktúru založenú na predchádzajúcej umeleckej skúsenosti). Ak sa celé dielo stotožnilo s apriórne určenou štruktúrou očakávania, opúšťame hľadisko s pocitom hlbokej nespokojnosti. Dielo nám neprinieslo nič nového, autorov model sveta sa stal dopredu danou šablónou. Môže sa stať aj to, že v určitej chvíli sa reálny priebeh filmu a naša predstava o ňom dostávajú do konfliktu, čo vlastne znamená likvidáciu starého modelu sveta (dosiahnuté a šablónové poznanie) a nahrádza ho novým, dokonalejším modelom skutočnosti. Vlastnosť umenia modelovať skutočnosť spôsobuje, že každý divák si bude premietať zábery filmu nielen na štruktúru svojej umeleckej skúsenosti, ale aj na štruktúru svojej životnej skúsenosti. Veľmi podstatný je pojem vzťahu skutočnej štruktúry diela (kódu) k štruktúre očakávanej poslucháčom. Zrejme jestvujú dva typy tohto vzťahu.

1.triedu tvoria umelecké javy s vopred danými štruktúrami a očakávanie poslucháča sa zdôvodňuje celou stavbou diela. Umelecké systémy v kt. sa spája est. hodnota s originalitou sú skôr výnimkou. Medzi umelec. systémy kt. merajú hodnotu diela dodržiavaním pravidiel(nie porušovaním) patria: folklór, stredoveké umenie, klasicismus, comedia dell arte,...Rozklad očakávanej štruktúry, ktorý by nastal, keby si autor vybral z hľadiska pravidiel kódu „nemožnú“ situáciu, vyvolal by predstavu o nízkej hodnote diela, o nevedomosti, nevzdelanosti, atď. Medzi povahou kódu v jazyku a v umeleckých štruktúrach je hlboký rozdiel. V jazyku je kód daný dopredu, jeho použitie sa automatizuje. Hovoriaci si ho neuvedomujú a akékoľvek porušenie jeho správnosti ho vyvádza z automatizmu a obracia pozornosť na štruktúrnu stránku jazyka.

Vo folklóre a v umelec javoch je to odlišné – kódy sa neautomatizujú, lebo pravidlá autora a poslucháčov tu vystupujú ako dva javy, navzájom identické. Podstatu umelec systémov tohto typu tvorí súhrn princípov – estetika totožnosti. Zakladá sa na úplnom stotožnení zobrazovaných javov života s modelmi, šablónami, ktoré poslucháči poznajú a ktoré tvoria systém pravidiel. Stereotypy (šablóny) vedomia zohrávajú ohromnú úlohu v procese poznania – a v širšom zmysle – v procese odovzdávania informácie. Gnozeologická povaha estetiky totožnosti spočíva v tom, že poznávanie určitých javov života sa realizuje ako ich prirovnávanie k určitým logickým modelom. Pritom umelec odvrhuje ako nepodstatné všetko, čo tvorí individuál zvláštnosť javov. Opakovanie tu bude absolútne a bezpodmienečné (napr. epické opakovania).

Pre jestvovanie stotožnenia je nevyhnutná rozmanitosť. Sila umelec poznania sa tu prejavuje v tom, že umelec stotožňuje abstraktný model A so životnými javmi A“, A““, atď., ktoré sú pre neumelecké oči najmenej očakávané a najmenej sa podobajú na A. Jednotvárnosť na jednom póle totožnosti sa kompenzuje mnohotvárnosťou na póle druhom. Nespútanosť improvizácie (vytvára entropiu) a spútanosť pravidiel sa navzájom podmieňujú. Keby sme mali dočinenia iba s prísnym systémom pravidiel, každé nové dielo by bolo len kópiou predchádzajúceho a umelec dielo by stratilo informačnú hodnotu. (napr. commedia dell arte – na jednej strane používa prísny súbor masiek, na druhej strane je založená na silnej improvizácii). Spojenie maximálnej voľnosti s maximálnou viazanosťou charakterizuje estetiku totožnosti. Tento princíp sa viac menej realizuje vo folklóre a v stredovekom umení.

2. triedu štruktúr tvoria systémy, ktorých kódovú povahu poslucháč nepozná pred začiatkom umeleckého vnímania – estetika protikladu. Tu proti zaužívaným spôsobom modelovania skutočnosti stavia umelec svoje originálne riešenie, kt. považuje za pravdivejšie. Kým v 1. prípade sa akt umelec poznania spája so zjednodušením, v 2. sa spája so skomplikovaním. Úsilie o rozbitie systému by mohlo byť chápané ako pokus o tvorbu bez pravidiel, ale faktom je, že tvorba mimo pravidiel a štruktúrnych zväzov nie je možná. Protirečila by charakteru umelec diela ako modelu a jeho charakteru ako znaku, teda nebolo by možné poznávať svet pomocou umenia. Keď autor vloží do umelec textu neumelec dokumenty, nenastane tým rozklad princípu systémovosti, ale rozklad zaužívaného systému, lebo tento text sa stáva štruktúrnym prvkom. Estetika protikladu sa najviac prejavuje v realistickom umení.

Možné je dvojaké praktické použitie generatívnych modelov: znovuvytvorenie neznámych textov (chýbajúce časti mýtu) a znovuvyt. umelec textov v jednom jazyku, ktoré už jestvujú v inom jazyku. Likvidovaná štruktúra – šablóna môže jestvovať vo vedomí čitateľa, no aj autor môže vo vedomí čitateľa vyvolať štruktúru, ktorá bude zničená. – paródia – likviduje štruktúrnu šablónu, no nestavia proti nej štruktúru iného typu. Paródia nemôže nikdy vystupovať ako ústredný umelecký žáner. Na to, aby mohla byť umelecky plne pochopená, musia byť už v literatúre známe diela, kt. nielenže likvidujú starú šablónovitú estetiku, ale aj kladú proti nej štruktúru pravdivejšiu. Zachovanie kánonov, noriem a šablón (e. totožnosti) nás nedráždi a nepovažujeme to za umelecký nedostatok. Ale keď sa s týmto stretneme v sociálnom románe zo súčasného života, vzniká v nás určitý pocit antiumeleckosti, porušenia životnej pravdy.

Umeleckosť a antiumeleckosť sú komplementárne pojmy. Text vytvorený autorom je začlenený do zložitého systému mimotextových väzieb, ktoré svojou hierarchiou umelec. A neumelec. noriem vytvárajú zložitý kód, kt. umožňuje dešifrovať informáciu obsiahnutú v texte. Kód prijímateľa sa vždy vo veľkej miere líši od kódu podávateľa – tu spočíva špecifickosť umelec. komunikácie. Čitateľ pri tom vyberá zo svojej umelec. skúsenosti tie mimotext. štruktúry, kt. sa mu zdajú byť najvhodnejšie v danom prípade. Čitateľ má záujem o to, aby získal potrebnú informáciu s čo najmenšou námahou. Kým autor sa snaží zvýšiť počet kódových systémov a skomplikovať ich štruktúru, čitateľ má naopak sklon redukovať ich na postačujúce minimum.Tendencia poslucháča k masovým druhom umenia, k masovej kultúre(sujetovosť u čitateľa).
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.