referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Gejza
Utorok, 25. januára 2022
Roland Barthes: Úvod do štrukturálnej analýzy vyprávania
Dátum pridania: 31.01.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: emma07
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 551
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 7.5
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 12m 30s
Pomalé čítanie: 18m 45s
 
JEDNANIE

- podľa Aristotela, ak existujú fabule bez charakterov, potom môžu existovať aj charaktery bez fabúl. Neskôr ale získala postava psychologický podklad, stala sa indviduom, osobou. Štrukturálna analýza sa od začiatku ostro stavala proti tomu, aby sa postavy chápali ako extrakt. Problém postavy je tvorený nevyhnutným plánom popisu, v ktorom prestávajú byť chápané jednania, o kt. sa hovorí; dá sa povedať, že neexistuje vyprávanie bez postáv, alebo aspoň bez „jednateľov“. Štrukturálna analýza sa snažila definovať postavu ako „bytosť“ a nie iba participanta. Podľa Bremonda môže byť každá postava aktérom jej vlastných sekvencií jednania. Todorov hovorí vo svojej analýze psychologického románu o troch veľkých vzťahoch – láska, komunikácia, pomoc – a tieto vzťahy podriaďuje dvom pravidlám: pravidlo derivácie (vykladá iné vzťahy) a pravidlo jednania (popisuje tieto vzťahy v príbehu).

A.J. Greimas navrhuje popisovať a klasifikovať postavy podľa toho čím sú a nie podľa toho čo robia (od toho pomenovanie „aktanti“) Zásadné je vymedzovanie postáv pomocou ich podielu na určitej sfére jednania. Problém subjektu - postavy vyprávania môžeme podriadiť pravidlám substitúcie a v rámci jedného diela môže jedna figúra vstrebávať rôzne postavy. Problém klasifikácie postáv je v mieste ich subjektu v aktančnej matrici (?) Román nás navykol zdôrazňovať jednu postavu spomedzi ostatných, ale toto neplatí pre celú naratívnu literatúru. Sú vyprávania, kt. sú organizované okolo sporu medzi dvomi postavami, pričom obe sú si rovnocenné – je to akoby vyprávanie, podobne ako niektoré jazyky, poznalo duál. Treba sa teda znova priblížiť k lingvistike, aby sme mohli popísať a klasifikovať osobné (ja, ty) a neosobné (on) instancie jednania (či už v singulári, pluráli, alebo duáli). Postavy ako jednotky roviny jednania, nadobúdajú zmysel, až keď sú integrované do roviny popisu, kt. nazývame rovinou narácie.

NARÁCIA

- dominuje tu funkcia zmeny – na jednej strane je adresant, na druhej je adresát; v lingvistickej komunikácii sa „ja a ty“ navzájom predpokladajú a rovnako nemôže existovať vyprávanie bez vyprávača a poslucháča. Treba teda popísať kód, kt. sú počas vyprávania signifikovaní vyprávač aj čitateľ. Kto je adresátom vyprávania? Existujú tri koncepcie:

1.vyprávanie hovorí osoba, autor, v kt. sa neustále strieda „osobnosť“ a umenie toho istého jedinca; vyprávanie je výrazom toho istého „ja“
2.vyprávač je chápaný ako totálne (apersonálne) vedomie, kt. podáva príbeh z vyššieho hľadiska, z perspektívy „boha“; vyprávač je vo vnútri svojich postáv a zároveň nie je
3.všetko sa odohráva tak, akoby bola každá postava striedavo adresátom vyprávania- tieto koncepcie sú obmedzené, lebo vo všetkých sa dá vo vyprávačovi aj v postavách vidieť „reálne“ osoby; akoby vyprávanie bolo primárne definované na referenčnej rovine. Autor disponuje znakmi, kt. „rozsial“ do vyprávania a medzi osobou a jej erčou musíme predpokladať vzťah signalizácie. Toto ale musí štrukturálna analýza odmietnuť: ten kto hovorí (vo vyprávaní), nie je ten kdo píše (v živote) a naopak.

- narácia pozná iba dva systémy znakov: osobné a neosobné, oba z nich ale musia nevyhnutne ťažiť iba z lingvistického vyznačenia osoby (ja) a neosoby (on). Benveniste hovorí, že vo vyprávaní nehovorí nikto – osobná instancia prenikla do vyprávania a narácia bola vztiahnutá k hic et nunc lokučného aktu.(?) - psychológia sa nemôže znášať s čistým systémom osoby; psychologická osoba nemá žiaden vzťah k lingvistickej osobe.

- naratívna rovina je obsadená znakmi narativity; v literatúre boli odhalené „formy diskurzu“ (znaky narativity): klasifikácia spôsobov autorskej intervencie, kódovanie začiatku a konca vyprávania, skúmanie hľadísk, atď.. Tieto elementy sú súčasťou naratívnej roviny. - posledná forma vyprávania transcenduje jeho obsahy a vlastné naratívne formy. Tým sa vysvetľuje, že naračný kód je poslednou rovinou, v kt. sa môže naša analýza dosiahnuť. Narácia môže mať svoj zmysel iba zo sveta, kt. používa; za hranicami naračnej roviny sa začína svet nový (spoločenský, ekonomický,...)Tak ako sa lingvistika zastavuje pri vete, analýza sa zastavuje pri diskurze. Lingvistika definovala túto hranicu ako „situáciu“ Halliday hovorí o situácii ako o súbore nespojených lingvistických faktov; rovnako môžeme povedať, že každé vyprávanie je závislé na nejakej „situácii vyprávania“, podľa kt. prebieha jeho konzumácia. Naratívna rovina má svojim spôsobom dvojznačnú úlohu: hraničí s vyprávaním a je otvorená pre svet, v kt. sa vyprávanie konzumuje; zároveň ako zavŕšenie predchádzajúcich rovín vyprávania uzatvára a definitívne ich ustanovuje ako „promluvu“ jazyka.

SYSTÉM VYPRÁVANIA

Jazyk môžeme definovať ako súhrn dvoch základných procesov: artikulácie (segmentácie), kt. vytvára jednotky a integrácie, kt. tieto jednotky stmeluje do vyššieho stupňa (= zmysel). Tieto dve roviny nájdeme aj v jazyku vyprávania. Distorzia a expanzia - charakterizujú formu vyprávania Distorzia jazykov existuje v jazyku: vyskytuje sa tu distaxia, keď znaky nie sú v juxtapozícii a keď je linearita porušená. S pozoruhodnou formou dystaxie sa stretávame, keď súčasti jedného znaku sú v reťazci zdieľania odddelené inými znakmi, znak je rozštiepený a jeho označovanie je rozdelené medzi viac označujúcich. Presne toto sa stáva vo vyprávaní: štruktúra funkčnej roviny má formu fugy. Vyprávanie je spojené len vďaka distorzii a vyžarovaniu svojich jednotiek.

- distorzia dáva jazyku vyprávania vlastný charakter: ako fenomén logiky, kt. je založený na vzťahu a kt. v intelektuálnej pamäti mobilizuje určitú dôveru, distorzia dosahuje zmysel za čistú a jednoduchú kópiu zobrazovaných udalostí. Vo vyprávaní môžu byť tieto jednotky čo na seba nadväzujú oddelené dlhým radom vsuviek - vzniká akýsi čas logický, kt. nemá nič spoločné s časom reálnym. Napätie nie je nič iné ako vyhrotená forma distorzie – na jednej strane udržuje kontakt s čitateľom (má fatickú funkciu) a na druhej strane naznačuje hrozbu nedokončenej sekvencie, logického rozporu a práve tento rozpor je vnímaný s obavou aj radosťou. Napätie je teda hra so štruktúrou.

- vyprávanie je možné rezumovať (vytiahnuť to, čo je podstatné), rezumovať lyrickú báseň (v podstate rozsiahla metafora označujúca jedno) je ťažké; resumé vyprávania si zachováva individualitu zdieľania – je možné ho bez zásadných deformácií prekladať, to čo sa prekladať nedá, zostáva v poslednej naračnej rovine (napr. niekedy román do filmu)- v jazyku vyprávania je druhým dôležitým procesom integrácia: to, čo by bolo na určitej rovine rozpojené, je spojené v rovine vyššej; hierarchický systém. Integrácia dovoľuje kompenzovať zdanlivo nezvládnuteľnú komplikovanosť jednotiek. Greimas nazval jednotu označenia izotópiou: integrácia je teda faktorom izotópie – každá rovina dáva svoju izotópiu jednotkám nižšej roviny, bráni tomu, aby zmysel „tančil“. Naratívna integrácia nemá podobu pravidelnosti, často má jedna jednotka dva koreláty, jeden v jednej a druhý v druhej rovine; rovina ale nikdy neprestáva byť usporiadaná. Samozrejme, existuje sloboda vyprávania, ale táto sloboda je obmezená. - funkciou umenia nie je reprezentovať, ale inscenovať výjavy, kt. sú pre nás záhadné.

- vyprávananie neukazuje, neimituje: vášeň, kt. v nás môže roznietiť čítanie románu nie je zápalom vízie, ale vášňou zmyslu.
 
späť späť   1  |   2   
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.