referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Otília
Štvrtok, 12. decembra 2019
Roland Barthes: Úvod do štrukturálnej analýzy vyprávania
Dátum pridania: 31.01.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: emma07
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 551
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 7.5
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 12m 30s
Pomalé čítanie: 18m 45s
 
Vyprávanie je prítomné v každej dobe a spoločnosti, je medzinárodné, transhistorické a transkultúrne. Keďže je prítomné všade, pokúšame sa o „postižení“ naratívnej formy: táto forma je jedným z prvých námetov štrukturalizmu, pretože sa snaží popísať jazyk ako taký. Saussure – snažil sa nájsť v nepravidelnosti reči nejaký princíp a delenie

Ruskí formalisti Propp a Lévi-Strauss hovoria, že buď je vyprávanie kolekciou udalostí a treba o ňom hovoriť tak, že poukážeme na umenie, talent autora – všetky mýtické formy sú náhodné, alebo má vyprávanie nejakú štruktúru, kt. sa dá analyzovať. Na to, aby sa dalo popísať vyprávanie, potrebujeme nejakú teóriu; použijeme lingvistiku ako základný model štrukturálnej analýzy vyprávania.

I. JAZYK VYPRÁVANIA

- výpoveď je následnosť viet, z kt. je zložená; z lingvistického hľadiska nie je v diskurze nič, čo by nebolo aj vo vete. Veta je najzákladnejší element, kt. dokonale a integrálne reprezentuje diskurz; za hranicami jednej vety sú vždy ďalšie vety. Tento diskurz (súbor viet) je tiež organizovaný, má svoje jednotky, pravidlá, „gramatiku“, teda, musí byť predmetom inej lingvistiky. Jakobson a Lévi-Strauss upozornili na to, že ľudstvo sa dá definovať podľa schopnosti vytvárať sekundárne systémy, k. majú „demultiplikujúcu“ funkciu a Ivanov predpokladá, že umelé jazyky sa dajú naučiť až keď poznáme prirodzenú reč. Medzi vetou a diskurzom vzniká teda sekundárny vzťah, kt. nazývame homologický.

Vyprávanie štrukturálne participuje na vete, ale nedá sa obmedziť iba na sumu viet. Homológia implikuje identitu reči a literatúry; reč doprevádza diskurz. Lingvistika sa zaoberá tým, čo je podstatné v systéme zmyslu (organizácia), pomáha triediť to, čo je v mase prvkov podstatné a skladá z toho kompozíciu vyprávania. = pojem roviny popisu. Veta sa dá v jazykovede popísať v rôznych rovinách, kt. sú navzájom v hierarchickom vzťahu; každá jednotka patrí do roviny a nadobúda zmysel iba ak je integrovaná aj do roviny vyššej.

Teória rovín podľa Benvenistu ponúka dva druhy vzťahov: Distributívne – vzťahy na rovnakej rovine, a integračné – vzťahy medzi rovinami. Distributívne vzťahy zmysel nevysvetľujú. Lévi-Strauss hovorí, že jednotky mýtického diskurzu získavajú význam preto, že sú zoskupené do zväzov a vzájomne sa kombinujú. Todorov navrhuje pracovať v dvoch základných rovinách: rovine príbehu (námet) a rovine diskurzu (zahrňuje časy, vidy, spôsoby vyprávania). Pochopiť vyprávanie neznamená len sledovať odvíjanie sa deja, ale si aj uvedomiť, v kt. rovine sa nachádzame. V naratívnom diele budeme rozlišovať 3 roviny popisu: rovinu funkcie, rovinu jednania a rovinu narácie. Tieto roviny sú navzájom späté postupnou integrálnou funkciou.

FUNKCIA

Keďže je každý systém kombináciou jednotiek známych tried, potrebné rozčleniť vyprávanie, je treba definovať minimálne naratívne jednotky. Je nevyhnutné, aby bol kritériom jednotky počiatok zmyslu: segmenty príbehu sú jednotkami výhradne pre svoj funkčný charakter, preto dostali tieto primárne jednotky názov funkcie. Za jednotku považujeme každý segment príbehu, kt. sa vyskytuje len ako člen určitej korelácie. Existuje niekoľko typov funkcií a všetky majú zmysel; umenie nepozná šum (v informačnom slova zmysle), je to čistý systém, v kt. žiaden prvok nie je a nikdy nemôže byť stratený.

- Z lingvistického hľadiska je funkcia jednotkou obsahu. - naratívne jednotky sú substančne nezávislé na jednotkách lingvistických

- existujú dve veľké triedy funkcií: distribučné – hovoríme im funkcieintegračné - hovoríme im indexy; poukazujú k zreteľnému pojmu, kt. je nevyhnutný pre zmysel príbehu (charakterové indexy postáv, info o ich identite, poznámky o atmosfére,..). Indexy sú vo svojej povahe pravými sémantickými jednotkami, a rozdiel od funkcií slúžia k označovaniu, nie k nejakému „jednaniu“. Funkcie implikujú metonymické relácie, indexy metaforické; prvé zodpovedajú funkcionalite konania, druhú funkcionalite bytia. Tieto dve triedy jednotiek umožňujú určitú klasifikáciu vyprávania; môže byť funkcionálne a indexové vyprávanie.

Môžeme definovať aj dve podtriedy naratívnych jednotiek; funkcie (distribučné) delíme na: kardinálne funkcie (jadrá)– sú faktickými osami vyprávania katalyzátory – „zaplňujú“ naratívny priestor. Z hľadiska príbehu má katalýza síce slabú, ale nikdy nie nulovú funkcionalitu. Keby bola nadbytočná, nepodielala by sa na ekonómii zdielania (?). Katalyzátor ustavične podnecuje sémantické napätie diskurzu; konštantnou funkciou katalýzy je vždy jej fatická funkcia – udržuje kontakt medzi vyprávačom a adresátom vyprávania.

Čo sa týka integračných jednotiek, je pre charakteristické to, že môžu byť nasýtené (skompletizované) iba v rovine postáv a narácie – sú súčasťou parametrického vzťahu. Môžeme rozlišovať indexy, kt. poukazujú k charakteru, pocitu, atmosfére (predpokladajú. že budú dešifrované) a medzi informáciami, kt. slúžia k identifikácii. Jadrá, katalyzátory, indexy a informanty sú teda primárne triedy, medzi kt. treba rozlišovať jednotky funkčnej roviny. Určitá jednotka môže súčastne patriť k dvom rôznym triedam, jednotky môžu byť zmiešané. Majú jeden spoločný rys: sú expanziami jadra (rozširujú ho). „Ambiguita“ je ústredným problémom naratívneho syntaxu, pretože vyprávanie už svojou štruktúrou spôsobuje zmenu súslednosti a dôsledku, času a logiky.

Propp bol presvedčený o neredukovateľnosti chronologického poriadku: čas je v jeho očiach realita, preto považoval za nutné, aby bola „pohádka“ zakotvená v čase. Už Aristoteles dával ale prednosť logike pred chronológiou, a k tomu sa hlásia aj Lévi-Strauss, Bremond, Todorov,.. hovoria, že cieľom je spraviť štrukturálny popis chronologickej ilúzie – naratívny čas musí vyložiť naratívna logika. Z hľadiska vyprávania to, čo nazývame časom neexistuje, alebo existuje len funkcionálne ako element semiotického systému: čas nenáleží k diskurzu vo vlastnom zmysle, ale k referentovi, vyprávanie a jazyk poznajú iba semiologický čas. (?)Sekvencia = postupnosť zložiek tvoriacich celok, je to logický sled jadier navzájom spojených vzťahom solidarity (napr. objednať jedlo, prijať ho, zjesť a zaplatiť = konzumácia) Sekvencia sa dá vždy pomenovať. Titulky sekvencií sú do istej miery analogické slovám – obálkam (cover-words)Epopej (súbor rôznych fabúl)= vyprávanie, kt. je roztrieštené v rovine funkčnej, ale jednotné v rovine aktančnej (?). Rovinu funkcií musíme teda zavŕšiť vyššou rovinou, z kt. postupne čerpajú svoj zmysel jednotky prevej roviny, kt. je rovinou jednania.
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.