V 9.storočí Dunajská kotlina bola osídlená Slovanmi, ktorí sa volali Slověne. Utvorili prvý slovanský štát, ktorý poznáme pod názvom Veľká Morava. Veľkomoravské knieža Rastislav prijal roku 863 vyslancov byzantského cisára Michala – solúnskych bratov Konštantína-Cyrila a Metoda. So sebou priniesli náboženské a bohoslužobné knihy, preložené do južnoslovanského nárečia – staroslovienčiny. Ich pôsobením sa utvárali na Veľkej Morave predpoklady na kultivovanie a zdokonaľovanie jazyka našich predkov.
Po rozpade VM bolo Slovensko začlenené do Uhorského kráľovstva, v ktorom sa udomácnil latinský jazyk ako cirkevný, kultúrny i administratívny. Na Slovensku sa tiež písalo zväčša latinsky od prvopočiatku Uhorského štátu až do polovice 19.storočia.
Medzi českými krajinami a Slovenskom aj po rozpade VM trvali kultúrne kontakty. Zintenzívnili sa po založení pražskej univerzity roku 1348, na ktorej študovali aj Slováci. Čeština na našom území sa rozširovala pod vplyvom husitských výprav na Slovensko. V 16.st. oživujú styky českých krajín so Slovenskom českí protestanti, ktorí sa usádzajú na Slovensku. Český jazyk, do ktorého bola preložená biblia, sa na Slovensku používal ako spisovný jazyk do konca 18.storočia. keďže to bol jazyk Kralickej biblie, nazýva sa aj niekedy bibličtina. Do tohto jazyka postupne prenikali aj slovenské prvky.
Na Slovensku sa do 11.st. písalo po latinsky a po česky, ale pritom sa hovorilo domácim slovenským jazykom a vznikala slovenská národná poézia a ľudová slovesnosť. V 16. – 18.st. slovenskí vzdelanci(Vavrinec Benedikt z Nedožier, Benedikt Szőllősi, Daniel Sinapius Horčička, Matej Bel) vyzdvihujú spevavosť, čistotu a bohatstvo slovenského jazyka a usilujú sa povýšiť SJ hovorový na spisovný.
V 2.polovici 18.stor. dozrela myšlienka slovenského spisovného jazyka. Anton Bernolák ustanovil po prvý raz (1787) slovenský spisovný jazyk, ustálijeho pravopisnú sústavu a rozpracoval jeho gramatiku i slovník v dielach Dissertatio philologico-critica de litteris Slavorum, Grammatica slavica, Slowár Slowenskí, česko-laťinsko-ňemecko-uherskí. Bernolák založil svoju kodifikáciu na západnej kultúrnej slovenčine, ktorá sa sformovala pôsobením vzdelancov na Trnavskej univerzite, no neujala sa.
Dnešný spisovný jazyk zaviedla až štúrovská generácia: Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža sa roku 1843 na schôdzke v Hlbokom rozhodli ustanoviť slovenský spisovný jazyk založený na stredoslovenskom nárečí.
Ľudovít Štúr v spise Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí v roku 1846 odôvodnil potrebuspisovného slovenského jazyka a v diele Náuka reči slovenskej rozpracoval celú slovenskú gramatiku. Štúrova forma slovenčiny sa rýchlo ujala, vydávali sa v nej knihy, časopisy, noviny a po istých úpravách trvá dodnes.
Gramatiku spisovného jazyka na vedeckom základe rozpracoval Martin Hattala a v roku 1852 vydal gramatiku s názvom Krátka mluvnica slovenská. O rozvoj slovenského spisovného jazykasa na konci 20.stor.zaslúžil Samo Czambel, ktorý roku 1902 vydal rukoväť spisovnej reči slovenskej. Prvé Pravidlá slovenského pravopisu vyšli v roku 1931. Poslednú úpravu spisovnej slovenčiny priniesli najnovšie Pravidlá slovenského pravopisu v roku 1991, tretie upravené a doplnené vydanie z toku 2000.
