Prozodické systémy

PROZODICKÉ SYSTÉMY

Prozódia je systém akým je usporiadaný verš po rytmickej stránke. Rytmus sa vo všeobecnosti zakladá na opakovaní určitého jazykového prvku. Samotné opakovanie vytvára metrický impulz. Schéma podľa ktorej sa určitý jazykový prvok vo verši opakuje sa nazýva metrum. Metrum je však schéma dokonalá, je to norma, ktorej sa dá len priblížiť. Rytmus sa zväčša viac alebo menej od tejto normy odkláňa. Podľa toho, aký jazykový prvok tvorí rytmus rozlišujeme tieto prozodické systémy:

Systém časomerný, alebo Časomiera – na tvorbe rytmu sa zúčastňuje dĺžka slabiky. Rytmus vzniká striedaním dlhých a krátkych slabík. Dĺžka slabík je merateľná časom – preto aj názov časomerná. Jednotka na meranie dĺžky slabiky sa nazýva móra. Na vyslovenie dlhej slabiky potrebujeme čas dvoch mór, na vyslovenie krátkej jednu móru. Slabika sama o sebe však nie je metrickou jednotkou – tú tvorí až po spojení s inými slabikami – vtedy sa volá stopa. Stopa je tvorená dvoma alebo troma slabikami. V časomiere sa používajú stopy trochej dk, jamb kd, daktyl dkk, spondej dd – jedine daktyl je trojslabičný. V časomernom verši sa často nahrádza spondejská stopa daktylskou, pretože súčet mór je rovnaký – při spondeji dve dlhé dávajú súčet štyroch mór, rovnako jako při daktyle dve krátke dávajú dve móry a dlhá tiež dve, teda do kopy štyri móry. Najznámejšie druhy časomerného verša sú hexameter (6- stopový daktylský alebo daktylsko – spondejský verš. ), pentameter (päťstopový daktylský verš). Spojenie hexametra a pentametra vytvára elegické distychon. (elégiem, epigramy). Časomerný systém sa používal v antike a klasicizme.

Sylabický prozodický systém voláme aj slabičná prozódia, vôbec sa neopiera o stopovú organizáciu verša. Na vytváraní rytmu sa podieľajú tieto rytmické prvky:

Rovnoslabičnosť (izosylabizmus), intonačná prestávka deliaca verš na dve časti

Spájanie veršov do dvojverší a dvojveršov do štvorverší – súvisia spolu významovo


Združený rým

Rytmicko – syntaktický paralelizmus (keď je verš vlastne aj vetou, opakom je enjambement alebo veršový presah, kedy sa koniec verša nezhoduje s koncom vety)


Sylabická prozódia sa u nás uplatnila najmä v období štúrovského romantizmu. Korene tejto prozódie však siahajú ešte hlbšie – do obdobie slovenskej barokovej poézie a tvorby Hugolína Gavloviča.

Počet slabík vo veršoch nie je záväzný, napríklad Štúrovci používali dvanásťslabičný verš, ale používal sa aj osemslabičný verš – oktosylab, alebo verše kombinované 8-6-8-6. Dôležitú rytmickú funkciu v sylabickej prozódii má aj časté opakovanie slov, alebo skupín slov.

Sylabotonický veršový systém (slabično prízvučná prozódia) sa opäť opiera o stopovú organizáciu veršov. Dôležitá však nie je dĺžka slabiky, ale jej prízvučnosť, resp. neprízvučnosť, teda slovný prízvuk. Sylabotonická prozódia pozná len tri stopy, a to trochej (prízvuk a neprízvuk), jamb (neprízvuk a prízvuk) a daktyl (prízvuk, neprízvuk a neprízvuk)


Podľa toho, z akých stôp je verš tvorený rozlišujeme verše trochejské, daktylské, jambické a daktylotrochejské. Aj tento druh prozódie predpokladá rovnaký počet slabík vo veršoch, tvoria však vždy pravidelné stopy – na rozdiel od sylabickej prozódie, teda rovnaký počet slabík vyplýva čisto z organizovanosti do stôp. Avšak z prísnej stopovej organi-zovanosti tejto prozódie vyplýva často i nebezpečenstvo prílišnej rytmickej jednotvárnosti. Tomuto nebezpečenstvu sa básnici vyhýbajú narúšaním ideálneho metra. Sylabotonická prozódia dosť výrazne narúša rytmicko-syntaktický paralelizmus, veršové presahy sú veľmi časté. Sú však používané za účelom odstránenia rytmickej jednotvárnosti. Signalizátorom konca verša je teda rým.
Prízvuk v slovenčine - v dvojslabičných a viacslabičných slovách je prízvuk vždy na prvej slabike. Slová typu pole, láska, mesiac majú prízvuk na prvej slabike a druhá je neprízvučná. Tvoria teda trochejské stopy. Slová typu koleso, vojaci, študenti sú jasnými prípadmi daktylu. Ak pred slovom stojí slabičná predložka prechádza prízvuk z prvej slabiky slova na túto predložku. ( na mesiac, do poľa, po láske). – vytvára sa tak tzv. slovný celok. Slovné celky tvoria ale aj jednoslabičné slová s inými jednoslabičnými alebo viacslabičnými slovami. Ak je slovný celok tvorený dvoma jedno-slabičnými slovami prízvuk je obvykle na prvom z nich. (vtedy tvoria trochejské stopy) – nás spev, môj dom, svet je…. V slovenčine však existujú aj jednoslabičné slová, ktoré sú neprízvučné – sú to jednoslabičné spojky (a, i, aj, no, že, keď, veď) a príklonky (ma, ťa, sa mi, si, mu, ho, nás, vás, som, si, je, ste, sú, bol, by). Tieto slová tvoria slovné celky vždy so susediacimi slovami, - neboj sa, dobře mi, vedel som…Štvorslabičné a viacslabičné slová a slovné celky majú tzv. vedľajší prízvuk. Na rozdiel od hlavného je slabší a nemá ani žiadnu gramatickú funkciu. V štvorslabičných slovách sa nachádza na tretej slabike, při päťslabičných na štvrtej. Jedno slovo alebo slovný celok tak vytvára dve stopy (realizmus,moderna – Kohútová napísala, že to tu chýba ... neviem čo s tým)


Jambický verš začali do našej poézie zavádzať Vajanský a Hviezdoslav. Jamb je vzostupná stopa – na začiatok je potrebné klásť neprízvuk. Na začiatok veršov sa preto kladú najmä jednoslabičné slová. Keďže je však ich výskyt v slovenčine obmedzený, kladú sa sem miesto jednoslabičných aj trojslabičné – vzostupné metrum sa mení na zostupné, teda jambický rytmus sa vo veršoch naruší, ale v básni jako celku ostáva zachovaný.

Začína sa buď jednoslabičnými slovami jako keď, nie, len…., alebo keď verš porušuje syntakticko – rytmický paralelizmus môže začínať naslabičnou predložkou v spojení s jednoslabičným slovom.