2. MIKROKOMPOZÍCIA
Mikrokompozíciu tvorí problematika členenia a odstupňovania textu, čiže rozčlenenie umeleckej prózy na pásmo rozprávača a pásmo postáv. Pásmo rozprávača zahŕňa autorskú reč, polopriamu reč, nevlastnú priamu reč a zmiešanú reč. Od nich sa aj graficky (úvodzovky, pomlčky) vyčleňuje priama reč, t. j. tá časť prózy, kde autor necháva postavy hovoriť a vyslovovať svoje myšlienky. Dramatický text takmer úplne tvorí priama reč postáv.
V modernej próze sa v pásme rozprávača často objavuje tzv. vnútorný monológ. Za vnútorný monológ pokladáme iba myslený, ale nahlas nevyslovený prehovor postavy. Vnútorný monológ charakterizuje spontánny tok myšlienok, ktorý umožňuje čitateľovi pochopiť vnútorné pohnútky postavy pred nejakým činom alebo po ňom. Môže obsahovať aj myšlienky o vzťahu postavy k svojmu priateľovi, známemu a pod. Vnútorný monológ sa môže vyjadriť polopriamou rečou, nevlastnou priamou rečou, niekedy aj priamou rečou. V tomto úryvku sa realizuje nevlastnou priamou rečou:
"Ba či si aj ty, mŕtvy... prešiel Frank v úvahách k niekdajšiemu priateľovi... ba či aj ty si ju prežil, svoju zlú hodinu? Aká bola? Kde a kedy ťa asi prepadla? Kedy si prišiel na to, že si zradil sám seba? Vedel si si ty aspoň raz priznať, ty, kedysi priamy chlap? Vieš, ako ťa mali radi? Vieš, čo to je za bohatstvo ? A ako si s ním zaobchádzal? Čo si porobil s ľuďmi, s tými niekoľkými, ktorí jediní dnes v noci na teba myslia? Ako si vracal oddanosť, lásku? Brať. Po celý život si len bral, hrabal, odmalička si len bral, hrabal, namiesto opätovania oddanosti splácal si blahosklonnou priazhou, dovolil si, aby sa aj iným ušlo čosi z tvojho výslnia. Trpel si ich, znášal za to, že ťa milovali. Lichotilo ti to. (L. Mňačko, Ako chutí moc)
Vnútorný monológ je vhodným prostriedkom na zobrazenie krízového stavu postavy. Postava v rámci pásma rozprávača môže uvažovať pred dôležitým rozhodnutím, môže prežívať strach alebo sa rozhodovať o ďalšom postupe v istej situácii. Rozlišujeme tri druhy vnútorného monológu: 1. úvahový, 2. spomienkový, čiže retrospektívny, 3. dejový - postava preberá funkciu rozprávača.
Priama reč postáv ako protipól autorskej reči má svoje osobitosti; vyznačuje sa väčšou autentickosťou prejavu, t j. prvkami hovorovostí (expresívnosť, výskyt hovorových prostriedkov reči, striedanie viet podlá modálnosti, používanie 1. a 2. gramatickej osoby atď.). Aj lexikálne prostriedky sa vyberajú tak, aby čo najlepšie zodpovedali bežnému prejavu. Priama reč sa vyčleňuje úvodzovkami alebo pomlčkami, niekedy nasleduje po uvádzacej vete alebo uvádzacia veta sa včleňuje medzi vety:
"- Do druhej miestnosti sa neráčite pozrieť, pán reichsführer? - spýta sa Hoess. -Tá má väčšiu kapacitu, má aj suterén.
- No, na skok, ked sme už tu, - odvetí veľkodušne Himmler." (J. Lánik, Čo Dante nevidel)
V súčasnej modernej próze sa niekedy priama reč vkomponúva do pásma rozprávača tak, že sa nevyčleňuje úvodzovkami, ani pomlčkami, t. j. stáva sa Čírou reprodukciou ako nevlastná priama reč:
"Mám ho rada, vybuchlo znej odrazu, ale už nikdy by som si nevzala dok tora. Už ma to otravuje, tie večné služby. Nemôžeme si nič naplánovať. Tak
som sa tešila na dnešný večer a skončilo sa to ako zvyčajne... Žalovala sa na ťažký život všetkých manželiek všetkých lekárov.
Teraz už naozaj pôjdem, povedal Kameník a vstal, no vtom zahrkotal v dverách kľúč. Už ide, zamrmlala Magda, ale nemám istotu, či ho o pol hodinu alebo hodinu, alebo dve hodiny zas nezavolajú.
Ako vidím, koňačik ste dorazili, pozdravil Peter a prisadol si. Oči mu klipkali od únavy." (J. Lenčo, Rozpamätávanie)
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie