Nepriama reč je mikrokompozičný štylistický prostriedok textu. Je súčasťou pásma rozprávača a prostredníctvom nej sa reprodukuje prehovor niektorej postavy. Rozprávač obyčajne aj pomenúva postavu, ktorej názor, vyslovenú myšlienku, hodnotenie preberá a vyjadruje. V uvádzacej vete sa spravidla vyskytujú slovesá (vravel, šepkal, hovoril), po ktorých nasleduje vedľajšia veta predmetová so spojkou že. Minulý čas sa zachováva, ale aj vo forme Ich-Erzählung (rozprávanie v 1. osobe) prechádza rozprávač pri reprodukovaní reči postavy na 3. osobu jednotného čísla:
"Iba moja stará sa hneď na druhý deň vychytilo do mesta a vrátila sa iba poobede... Čo tam robila, potvora? Vravela mi síce, ie bola nakúpiť potravín do zásoby, keď som sa jej pýtal, ale nebola náhodou aj na pošte?!" (P. Jaroš, Kostí)
Odsek je najmenšia nadvetná kontextová jednotka, prvok mikrokompozície textu. Odsek obyčajne pozostáva z viacerých viet, zriedkavo z jednej vety, prípadne slova. Umelecký text sa zdynamizuje kratšími odsekmi; dlhšie odseky sú vo vedeckých alebo v klasických prozaických textoch.
Odsek tvoria obsahovo navzájom súvisiace vety, ktoré sémanticky zjednocuje ústredná myšlienka, ktorá je vyjadrená buď na začiatku, alebo na konci odseku, ale osobitne sa nevyskytuje ani v jednej vete. Na začiatku býva hlavná myšlienka napr. v opise, kde prvá veta zhŕňa celý obsah odseku v skratke, až po nej sa začína detailný opis naznačeného javu:
"Leto pominulo, prišla jeseň. Bola to však jeseň pekná, jasná; jemné nite babieho leta blýskajú sa v slnečnom svetle, pristavujú sa na vetvách divých gaštanov v preddomovej záhradke a obsnúvajú bujné načervenalé lístie a modré ovocie divej révy, ktorá venčí dom Jarovských..." (E. Maróthy-Šoltésová, Prípravy na svadbu)
Ak sa hlavná myšlienka vyskytuje na konci, obyčajne zhŕňa všetky výpovede do významového celku. V próze však odsek plní aj iné funkcie. Vyznačuje sa ním nová významová časť textu, napr. presun deja v priestore alebo náhly, výrazný časový posun, vstup novej postavy do deja alebo nový motív a pod. Hoci je skok z jedného významového, poľa do iného možný aj v rámci odseku, predsa sa zmena výraznejšie naznačuje novým odsekom a tým sa aj lepšie vníma.
Monológ (gréc. monos - sám, logos - reč) je samostatný prehovor, protiklad dialógu. Monológ v lyrike prislúcha lyrickému subjektu, prípadne lyrickému hrdinovi, v epike ho vytvára rozprávač. V dráme má monológ celkom inú podobu: slúži na komentovanie istých udalostí, na vysvetlenie niektorých súvislostí. Úvahový monológ je reakciou na konkrétnu situáciu v dráme a plní rovnakú funkciu ako chór v antickom divadle: Keďže monológ oslabuje dramatickú účinnosť hry, v súčasnosti sa vyskytuje iba v inscenáciách starších hier (hry W. Shakespeara, J. B. Moliéra atď.).
Dialóg (gréc. dialogos - rozhovor) je rozhovor medzi dvoma alebo viacerými osobami Musí mať najmenej dve repliky. Kontakt medzi jednotlivými replikami sa zabezpečuje aj jazykovými prostriedkami, a to prostriedkami (konektormi) nadväzujúcimi na predchádzajúcu repliku.
Replika (franc. répliquer [replike] - odpovedať) je základná jednotka dialógu, prehovor jednej postavy. Dráma má v zásade dialogickú formu, preto sa skladá z replík a monologická forma je iba zriedkavosťou, skôr nepravidelnosťou. Replika má svoje miesto aj v epike (priama reč), menej v lyrike, hoci sa nevylučuje. Replika je relatívne uzavretí jednotka, ktorá reaguje na predchádzajúci prehovor, resp. navodzuje (provokuje) ďalšie pokračovanie rozhovoru, dialógu.
Pointa (franc. pointe [poent] - špička) je výrazné až prekvapivé vyvrcholenie textu, ktoré sa dosahuje náhlym a neočakávaným zvratom. Žánre menšieho rozsahu (epigram, aforizmus, anekdota, vtip, novela) si ju priam vyžadujú. Vyskytuje sa hlavne v textoch, ktoré obsahujú iróniu, humor či satiru alebo dokonca sú na nich založené. Svojím neočakávaným vyznením pointa môže obsahovať aj takmer nezmyselný, absurdný prvok.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie