Kompozícia literárneho textu

Kompozícia (lat. compositio [kompozício] - skladba, zostava) je usporiadanie tematických a jazykovo-štylistických prostriedkov do jednotného systému. V epickom texte je primárnou tematickou kategóriou rozprávač, v lyrickom lyrický subjekt, pričom epický text vykazuje podobnosť s dramatickým textom. Dramatický text sa však od epického líši hlavne v tom, že iba zriedkavo má konkrétneho rozprávača (zvyčajne iba v epickej dráme), realizuje sa predovšetkým v dialogickej forme a používa prítomný gramatický čas namiesto minulého času. Okrem toho sú v ňom opisné časti nahradené neslovesnými vyjadrovacími prostriedkami (masky, odev, kulisy, zvuky).

Kompozícia epického textu sa odvíja od vyšších rovín textu - od témy. Tematickými kategóriami sú:

1. dej realizovaný ako sujet,
2. postava,
3. prostredie.

Medzi postavami dochádza ku konfliktom, ale postavy a dej sú determino¬vané prostredím a časom, čiže časovo-priestorovými súradnicami. Samo dielo sa realizuje prostredníctvom architektoniky a tektoniky textu. Z jazykovo-šty-listického hľadiska rozlišujeme makro- a mikrokompozíciu textu.

■ Architektonika (gréc. archi- - pra-; prvotný, základný a tectonica -stavba, skladba) zahŕňa vonkajšiu výstavbu textu. V prozaickom texte sú to kapitoly a diely, v básni strofy a spevy, v dramatickom texte výstupy a dejstva. Román napr. môže pozostávať z dvoch, troch, prípadne viacerých dielov.

Architektonickú diádu tvoria dve samostatné časti diela. Uplatnil ju napr. M. Urban v románe Živý bič: 1. časť má názov Stratené ruky a 2. časť Adam Hlavaj.

Architektonickou triádou je napr. román F. Hečka Červené víno s časťami:

1. Živly,
2. Hrdinka a hrdinča,
3. Marek a Lucia.

u Kapitola je architektonickou jednotkou menšou než diel (zväzok). Medzi jednotlivými kapitolami dochádza z hľadiska významu k istému odstup¬ňovaniu; rozlišujeme kulminačné, kľúčové, paralelné, digresívne, rámcujúce a otvorené kapitoly.

V kulminačnej kapitole dej vrcholí. Takou je v Stendhalovom románe Červený a čierny 1. kapitola - Rozsudok (2. časť diela). Dej tu kulminuje preto, lebo Julien Sorel (hlavná postava románu) je odsúdený na trest smrti.

Kľúčové kapitoly sú tie, v ktorých sa zásadným spôsobom mení dej. Napr. v Zolovom románe Tereza Raquinová je to XI. kapitola, v ktorej Terezin milenec Laurent zavraždí jej manžela. Od tejto chvíle mŕtvy viac prekáža v láske, ako keď žil. Aj v Dostojevského románe Zločin a trest je zavraždenie dvoch starien kľúčovou kapitolou.

Paralelné kapitoly sú založené na súbežnom rozvíjaní deja. Predovšetkým v nich dominuje dejová podobnosť alebo príbuznosť. Príkladom je dielo Č. Ajtmatova Deň dlhší ako ľudský vek.

Digresívna kapitola sa vyznačuje vybočením z hlavnej dejovej línie. Kapitoly tohto typu sa často vyskytujú v tvorbe autorov z obdobia romantizmu a realizmu (V. Hugo, M. Jókai).

Rámcujúce kapitoly sa nachádzajú obyčajne na začiatku a konci deja. A. Hykisch rámcuje životopisný román o Márii Terézii Milujte kráľovnú smrťou hlavnej postavy. V epilógu autor necháva uvažovať mŕtvu kráľovnú a na konci deja opisuje jej skon.

Otvorené kapitoly sa vyznačujú tým, že dej plynule prechádza do ďalšej kapitoly, kde sa ďalej rozvíja. V texte L. Grendela Ostrá streľba sa končí jedna kapitola poznámkou, že tento dej (udalosť) by sa mohol odohrať aj inak, v ďalšej kapitole uvádza inú verziu deja s tými istými postavami.

- Tektoniku textu tvoria tri samostatné okruhy: 1. kompozičné princípy, 2. kompozičné postupy, 3. kompozičná osnova.
- Za kompozičný princíp sa pokladá istý jednotiaci spôsob vnútornej výstavby umeleckého textu, pričom v tom istom diele môže autor použiť rozličné princípy.Existuje princíp paralelný, kontrastný, klimaxový a antiklimaxový, variačný, aditívny, sukcesívny, farebný, hudobný, paradoxný, numerický, princíp presýpacích hodín a pod.

Paralelný princíp použil Č. Ajtmatov v románe Popravisko, kde vedia tragického príbehu ľudských hrdinov súbežne prebieha aj tragický príbeh vlčej rodiny - Akbary a Taščajnara.

Kontrastný princíp je opakom paralelného princípu. Kontrastným spôsobom rozvrhol Gogoľ dej v Príbehu o tom, ako sa Ivan Ivanovič poškriepil s Ivanom Nikiforovičom.

Klimaxový princíp (gréc. climax [klimax] - rebrík, schod) sa zakladá na stupňovaní. Tento princíp sa často vyskytuje v rozprávke paralelne s numerickým princípom, lebo tzv. magické čísla (3, 7, 12, 24) majú svoj význam pri stupňovaní deja.

Antiklimaxový princíp je opakom klimaxového princípu. Aj tento princíp môže byť skĺbený s numerickým princípom, o čom svedčí napr. táto báseň, ktorá vrcholí v poslednej strofe:

Bolo nás jedenásť,
už nás je len desať,
pôjdeme sa pozrieť,
keď ho budú vešať. (M. Lasica, Bolo nás jedenásť)

Aditívny princíp (lat. addere - pridávať) je založený na postupnom pridávaní nových dejových prvkov, je bežný v ľudových rozprávkach a povestiach, tento princíp je častý aj v Rozprávkach tisíc a jednej noci.

Sukcesívny princíp (lat succedere - postupovať) je založený na objasnení toho istého javu z rozličných hľadísk. V Pirandellovom románe Nebohý Mattia Pascal sa vysvetľuje smrť hlavnej postavy z rozličných hľadísk, hoci hrdina žije, iba odišiel z domu. Tento princíp uplatňuje aj M. Kundera v románe Žert.

Farebná symbolika je základom aplikácie farebného princípu v umeleckom diele. Využíva sa aj vo filmovom umení, najmä Kieslowského filmová trilógia Tri farby (Modrá - Biela - Červená) je budovaná na tomto princípe. Prvý film sa odohráva vo Francúzsku, druhý v Poľsku a tretí vo Švajčiarsku.

Hudobný princíp využíva T. Mann a je založený na aplikácii hudobných foriem a techník, prípadne žánrov v štruktúre literárneho textu. Jeho novela Tonio Kroger má napr. symfonický charakter. Aj niektoré stredoveké básnické formy (rondel, rondo) sa vyskytujú v hudbe.

Paradoxný princíp charakterizuje niektoré satirické diela so sarkastickým podtextom. Paradoxný záver má Gogoľova komédia Revízor: prednosta pošty z listu zistí, že úradník, ktorého pokladali za revízora, ním nebol; potom prichádza policajt so správou, že skutočný revízor je ubytovaný v hostinci.

Princíp presýpacích hodín je založený na úplnej premene postavy: z dobrej sa stáva zlá, zo zlej dobrá. V románe A. Francea (frans) Thais sú dve hlavné postavy: askéta Paphuce a kurtizána Thais. Paphuce žije najprv asketickým životom, ktorý sa na konci mení na hriešny. Thais na konci odchádza do kláštora, čiže úlohy sa vymenia.Kompozičné postupy dopĺňajú jednotiaci princíp výstavby a dávajú ucelený charakter celej štruktúre textu. Patria sem popri tematických kategóriách (postava, čas, priestor) predovšetkým tieto postupy: stavebný exponent, stavebný moment, anticipácia, introdukcia a finále.

Stavebný exponent slúži na zvýraznenie istých tematických prvkov v texte. V básnickom texte sú výrazným stavebným exponentom slová v rýmovej pozícii, refrény, kľúčové slová a výrazy a niektoré významovo exponované verše.

Stavebný moment sa obmedzuje iba na malú plochu textu. Patrí sem napr. moment náhody, ktorý v literárnych dielach zohráva významnú úlohu. Na konci prvej časti (Ľahké a ťažké) Kunderovho románu Neznesiteľná ľahkosť bytia uvádza autor až šesť náhod, ktoré hlavná postava Tomáš potreboval na to, aby sa zoznámil s Terezou. Náhodnosť prvého stretnutia v jedálni hotela pritom Kundera opisuje podrobne.

Anticipácia (lat. anticipare - predvídať, predstihnúť) je predvídanie budúcich udalostí v texte: V závere Ibsenovej hry Hedda Gäblerová spácha hrdinka samovraždu pištoľou, s ktorou sa v úvode iba pohráva, Anna Kareninová sa na začiatku románu stáva svedkom tragickej smrti výhybkára na železničnej stanici, čo predznamenáva jej tragický koniec na konci románu.

Vstupná časť textu pozostáva z incipitu a introdukcie. Incipit (lat. incipere - začínať) je v texte vstupná veta, ktorá orientuje čitateľa zásadným spôsobom. V básnickom texte je incipitom prvý verš, v próze prvá veta a v dráme prvá replika.

Introdukcia (lat introductio [introdukcio] - úvod, uvedenie) je v texte vstupná situácia. Hlavne v novelách býva začiatok veľmi výstižný a stručný. Napr.: „Dva razy do týždňa prikázali tučnému Salovi predviesť v dvojstupe previnilcov na raport k dolnej strážnici pri hlavnom vchode. V zadných miestnostiach bolo väzenie, v predných bývali gardisti, strážiaci pri vchode do tábora." (L.Lahola, Dvadsatpäť palíc)

Záverečná časť diela pozostáva z finále a z explicitu.

Finále je záverečná situácia, v ktorej dej alebo celkové vyznenie textu vrcholí- Napríklad dej sa končí smrťou hlavnej postavy:

„Gabriel Bagradian mal šťastie. Druhá turecká guľka mu prerazila sluchy. Zachytil sa dreva a strhol ho svojím pádom. A synov kríž spočinul na jeho srdci." (F. Werfel, Štyridsať dní Musa Daghu, prel. E. Horanská)

Explicit (lat. explicare - vysvetľovať) je v básnickom texte posledný verš, v próze záverečná veta a v dráme posledná replika.

Epimýtia (gréc, prídavok) je osobitný, moralizujúci dodatok k bájke, ktorý obsahuje isté ponaučenie.

Kompozičnú osnovu tvoria:

1. expozícia (úvodná časť),
2. kolízia (zauzľovanie deja, čiže zápletka),
3. kríza (vyvrcholenie deja),
4. peripetia (nečakaný obrat),
5. katastrofa (tragické riešenie konfliktu).Z jazykovo-štylistického hľadiska možno rozčleniť text na makrokompozíciu a mikrokompozíciu.

1. MAKROKOMPOZÍCIA

Za makrokompozičné prostriedky v literárnom texte pokladáme rozprávanie (naráciu), opis, charakteristiku a úvahu.

Rozprávanie (narácia) je makrokompozičný prostriedok výstavby textu, ktorý sa zakladá na príbehu a dejovosti. V epických dielach je to základný slohový postup, preto sa najviac očakáva pri čítam. Zákonite preferuje subjektívne prvky a možno v ňom rozlišovať priamu reč a všetky formy reči rozprávača. Rozprávanie sa dá definovať ako reťaz dejových zložiek textu, ktoré sú spojené časovo-príčinnými vzťahmi. Časovým rozvíjaním príbehu vzniká kompaktný útvar s vymedzeným začiatkom a pointou na konci. Štylisticky je najvyvinutejším a typovo najbohatším slohovým postupom, zahŕňajúcim prvky hovoreného prejavu, subjektívnosti, expresívnosti a časovej následnosti. Všetky tieto prvky umelecká próza podriaďuje estetickému účinku, t. j. slúžia na vyvolanie umeleckého zážitku u čitateľa. V umeleckom texte sa ďalej vyskytujú štylistické figúry a štylistické trópy, podfarbuje sa emocionálnymi zložkami a charakterizujú ho kompozičné osobitosti. Z nich možno spomenúť kohéznosť textu (súdržnosť jeho prvkov), výkladovósť, časové radenie motívov, aktualizáciu príbehu a subjektívne stvárnenie skutočnosti. Príbehovosť a časová následnosť dominuje i v tejto ukážke:

"Jano Hodža stretol svojho spolužiaka z Košíc. Spolužiak, Ondro Ruščak, redaktor, cestoval lietadlom do Prahy na pohreb. Vyzeral ako boh vína, strapatý, vlasy mu hrali všetkými farbami. Stretli sa pred Carltonom, nuž vošli na chvíľku zaspomínať si. Keďže Jano Hodia pil pomaly a iste, okolo ôsmej večer boli obaja rovnako opití, Jano však ešte vždy pri sile a vláde nad svojimi údmi. Preto sa stal prirodzeným sprievodcom spolužiaka: doviedol ho na letisko. Tam Ruščak nadviazal známosť s pokladníčkou a kúpil Hodžovi letenku do Prahy. Jano automaticky prešiel kontrolami, v bufete si dali kávu a koňak, a až keď sedeli v lietadle, Jano si uvedomil, že dnes večer nebude doma. Nato zaspal a zobudil sa asi nad Prahou, kde sa lietadlo dostalo do silného bočného vetra. Aj skúsení cestovatelia boli radi, keď lietadlo zastalo na zemi." (R. Sloboda, Rozum)

V rozprávaní hrajú hlavnú úlohu slovesá, ktoré posúvajú dej dopredu (stretnúť sa, cestovať, vojsť, zaspomínať, piť, doviesť, nadviazať, márnosť, kúpiť, zaspať, pristáť). Rozprávanie môže mať smutné alebo humorné ladenie. Ukážka je príkladom humorne ladeného príbehu, hoci na konci prechádza do vážnejšieho „tónu".

V epike sa vyskytuje rozprávanie v čistej forme zriedkavo; medzi naratívne zložky autori vsúvajú opis, informáciu a úvahu. Rozprávanie má však dominantné postavenie, čo vyplýva už z podstaty epiky, ktorá sa zakladá na príbehovosti.

Opis je makrokompozičný prostriedok výstavby textu, v ktorom sa za sebou vymenúvajú subjektívne videné dojmy autora, je kresbou vlastností objektu, predmetu, nejakého javu a vystupuje v umeleckom diele ako opak rozprávania, lebo v zásade vylučuje dej, opis príbehu. V literatúre sa opis viaže na subjektívnosť, prevláda v ňom osobná zaangažovanosť podávateľa, Mimo umeleckého textu (vecná literatúra, literatúra faktu) sa často stretávame s objektívnym opisom, preto jestvujú aj vedecké a praktické opisy: Umelecký opis charakterizuje veľký výskyt prídavných mien. Ďalšími vlastnosťami opisu sú nesúdržnosť textu, enumeratívnosť jednotlivých zložiek, zameniteľnosť jednotlivých prvkov a všeobecnosť prejavu. Nie je v ňom taká skĺbenosť ako v rozprávaní či vo výklade, vety možno takmer ľubovoľne zamieňať a preskupiť, využívajú sa najmä menné väzby (menej slovesá) a vyznačuje sa statickosťou, nedejovosťou; môže zachytiť istý stav spoločenských pomerov, zvykov atď., a to tak zo súčasností, ako aj z histórie. Autor môže výstižne a hodnoverne opísať život istej vrstvy, napr. šľachty zo 16. stor.:

"Rhédey za ten čas bavil panie v ich oddelení. Sedeli vo veľkej spálni, v ktorej boli dve ohromné vyrezávané postele, jedna popri druhej, s dreveným baldachýnom nad nimi, z ktorého splývali nadol pekne vyšívané záclony. Pri každej posteli boli schodíky. V spálni boli porozostavpvané kreslá a stoličky, zastreté kobercami a kožušinami, i skrine a truhly na šatstvo a bielizeň. Na stenách viselo niekoľko svätých obrazov od domácich maliarov. Umyváka v izbe nebolo, lebo sa panstvá len každý mesiac raz kúpali, ináč o vodu nezavadili. Mesačné kúpanie bol pokrok, zavedený grófkou Brigitou, keďže sa starí Praskovskovci len štvrťročne podrobili nepríjemnej procedúre, pri ktorej príležitosti vymenili si bielizeň. Citeľné následky tohto strachu pred vodou miernili častým upotrebením rozličných a silných voňaviek."
(Jégé, AdamŠangala)Charakteristika (gréc. charakter - vryté znamenie) je opis vlastností postavy v literárnom diele. Pričleňuje sa k opisu ako samostatný druh; autor sa sústreďuje okrem vonkajších znakov aj na povahové, morálne, t. j. vnútorné vlastnosti svojho hrdinu. Z jazykových prostriedkov sa vyskytujú predovšetkým prídavné mená s hodnotiacim významom a podstatné mená, ba niekedy aj dejové slovesá; zo syntaktických prostriedkov menný prísudok, niekoľkonásobný prívlastok, dokonca občas aj niekoľkonásobný menný prísudok. Slová sa používajú podľa toho, ako autor postupuje pri opise osoby.

Charakteristika môže byť priama alebo nepriama. O priamej charakteristike hovoríme vtedy, keď nás s charakterom niektorej postavy oboznamuje sám autor alebo iná postava, prípadne postava charakterizuje samu seba. Autor môže charakterizovať postavu aj prostredníctvom jej činnosti a konania. Vtedy ide o nepriamu charakteristiku. Takúto charakteristiku uplatnil N. V. Gogoľ v satirickom románe Mŕtve duše. Autor napr. podrobne opisuje, ako sa prejavuje skúposť Pľuškina ešte aj pri písaní, ale v ďalšom odseku sa už priamo obracia na čitateľa, aby sa v starobe vyvaroval podobných ľudských nedostatkov:

"Mavra vyšla a Pľuškin si sadol do fotela, vzal pero do ruky, ale štvrtku papiera dlho obzeral zo všetkých strán, rozmýšľal, či by sa nedala ešte rozdeliť na dve osminky, napokon však usúdil, že to naozaj nie je možné. Vopchal pero do kalamára s akousi poplesnetou tekutinou a množstvom múch na dne a začal písať; maľoval písmenká ako noty a podchvíľou si pridŕžal ruku, keďže sa chcela rozbehnúť po celom papieri; skúpo lepil riadok na riadok a nemohol sa ubrániť ľútosti, že tam ešte vždy ostáva veľa voľného miesta.

Až na takýto stupeň úbohosti, malichernosti a obludnosti mohol klesnúť človek! Natoľko sa mohol zmeniť! Je to vôbec možné? Všetko je možné, všeličo sa s človekom môže stať. Oduševnený mládenec by sa dnes s hrôzou odvrátil, keby ste mu ukázali portrét v starobe: A preto si berte so sebou ľudské city na cestu z nežnej mladosti do drsnej a krutej dospelosti, nenechávajte ich ležať popri ceste, lebo potom ich už nebudete môcť zdvihnúť: Staroba, ktorá vás čaká, je hrozná a príšerná a nič z minulosti vám nevráti, nič! Aj hrob je od nej milosrdnejší, na hrob sa napíše: Tu odpočíva človek, ale z chladných, bezcitných čŕt neľudskej staroby nevyčítate nič."
(N. V. Gogoľ, Mŕtve duše, prel. D. Lehutová)

Úvaha je makrokompozičny prostriedok s vlastnosťami vedeckého a umeleckého štýlu. Jej úlohou je rozobrať a osvetliť už známu vec alebo jav z nového hľadiska, pričom sa opiera o životné skúsenosti a zážitky. Úvaha nepodáva úplné a odborné poučenie o téme ako výklad, ani nesleduje rozšírenie praktických poznatkov, ale zdôrazňuje subjektívny postoj autora. Úvaha má zvyčajne filozofujúci ráz.

V úvahe sa využívajú prostriedky vedeckého štýlu, ale slovník je značne rozšírený o slová s citovým zafarbením a obrazné pomenovania. Využíva sa aj vetná modalita, stavba viet ha zvýšenie subjektívnosti v texte, ako aj iné prvky umeleckého štýlu.

Úvaha sa vyskytuje predovšetkým v reflexívnej lyrike, ale aj v próze. Príklad možno uviesť zo záverečnej častí textu P. Vilikovského Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, kde hlavná postava uvažuje nad chorou matkou. Úvaha tu má značne subjektívny charakter:

"Pamätám sa, ako decko som uvažoval: ako to, že mama ide k zubárovi, a mňa to nebolí? Považoval som to... akoby som sa sám prichytil pri klamstve. Spochybňovalo to ľudské vzťahy. Ked ma nebolia zuby, tak ju asi nemám rád. Ale čo som to potom za človeka? Ked nemám rád svoju matku? Detské úvahy. Lenže naozaj: ako to, že niekto zrazu osamie vo svojom žlčníkovom záchvate? Ako to môžeme dopustiť? Indiáni, ktorí sa zvíjajú a stenú v pôrodných bolestiach, zatiaľ čo Indiánky mlčky rodia, sú iste smiešni, ale rozumiem tej gestikulácii. O tom som rozmýšľal, kým som čakal na pohotovosť." (P. Vilikovský, Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch)2. MIKROKOMPOZÍCIA

Mikrokompozíciu tvorí problematika členenia a odstupňovania textu, čiže rozčlenenie umeleckej prózy na pásmo rozprávača a pásmo postáv. Pásmo rozprávača zahŕňa autorskú reč, polopriamu reč, nevlastnú priamu reč a zmiešanú reč. Od nich sa aj graficky (úvodzovky, pomlčky) vyčleňuje priama reč, t. j. tá časť prózy, kde autor necháva postavy hovoriť a vyslovovať svoje myšlienky. Dramatický text takmer úplne tvorí priama reč postáv.

V modernej próze sa v pásme rozprávača často objavuje tzv. vnútorný monológ. Za vnútorný monológ pokladáme iba myslený, ale nahlas nevyslovený prehovor postavy. Vnútorný monológ charakterizuje spontánny tok myšlienok, ktorý umožňuje čitateľovi pochopiť vnútorné pohnútky postavy pred nejakým činom alebo po ňom. Môže obsahovať aj myšlienky o vzťahu postavy k svojmu priateľovi, známemu a pod. Vnútorný monológ sa môže vyjadriť polopriamou rečou, nevlastnou priamou rečou, niekedy aj priamou rečou. V tomto úryvku sa realizuje nevlastnou priamou rečou:

"Ba či si aj ty, mŕtvy... prešiel Frank v úvahách k niekdajšiemu priateľovi... ba či aj ty si ju prežil, svoju zlú hodinu? Aká bola? Kde a kedy ťa asi prepadla? Kedy si prišiel na to, že si zradil sám seba? Vedel si si ty aspoň raz priznať, ty, kedysi priamy chlap? Vieš, ako ťa mali radi? Vieš, čo to je za bohatstvo ? A ako si s ním zaobchádzal? Čo si porobil s ľuďmi, s tými niekoľkými, ktorí jediní dnes v noci na teba myslia? Ako si vracal oddanosť, lásku? Brať. Po celý život si len bral, hrabal, odmalička si len bral, hrabal, namiesto opätovania oddanosti splácal si blahosklonnou priazhou, dovolil si, aby sa aj iným ušlo čosi z tvojho výslnia. Trpel si ich, znášal za to, že ťa milovali. Lichotilo ti to. (L. Mňačko, Ako chutí moc)

Vnútorný monológ je vhodným prostriedkom na zobrazenie krízového stavu postavy. Postava v rámci pásma rozprávača môže uvažovať pred dôležitým rozhodnutím, môže prežívať strach alebo sa rozhodovať o ďalšom postupe v istej situácii. Rozlišujeme tri druhy vnútorného monológu: 1. úvahový, 2. spomienkový, čiže retrospektívny, 3. dejový - postava preberá funkciu rozprávača.

Priama reč postáv ako protipól autorskej reči má svoje osobitosti; vyznačuje sa väčšou autentickosťou prejavu, t j. prvkami hovorovostí (expresívnosť, výskyt hovorových prostriedkov reči, striedanie viet podlá modálnosti, používanie 1. a 2. gramatickej osoby atď.). Aj lexikálne prostriedky sa vyberajú tak, aby čo najlepšie zodpovedali bežnému prejavu. Priama reč sa vyčleňuje úvodzovkami alebo pomlčkami, niekedy nasleduje po uvádzacej vete alebo uvádzacia veta sa včleňuje medzi vety:

"- Do druhej miestnosti sa neráčite pozrieť, pán reichsführer? - spýta sa Hoess. -Tá má väčšiu kapacitu, má aj suterén.
- No, na skok, ked sme už tu, - odvetí veľkodušne Himmler." (J. Lánik, Čo Dante nevidel)

V súčasnej modernej próze sa niekedy priama reč vkomponúva do pásma rozprávača tak, že sa nevyčleňuje úvodzovkami, ani pomlčkami, t. j. stáva sa Čírou reprodukciou ako nevlastná priama reč:

"Mám ho rada, vybuchlo znej odrazu, ale už nikdy by som si nevzala dok tora. Už ma to otravuje, tie večné služby. Nemôžeme si nič naplánovať. Tak
som sa tešila na dnešný večer a skončilo sa to ako zvyčajne... Žalovala sa na ťažký život všetkých manželiek všetkých lekárov.

Teraz už naozaj pôjdem, povedal Kameník a vstal, no vtom zahrkotal v dverách kľúč. Už ide, zamrmlala Magda, ale nemám istotu, či ho o pol hodinu alebo hodinu, alebo dve hodiny zas nezavolajú.

Ako vidím, koňačik ste dorazili, pozdravil Peter a prisadol si. Oči mu klipkali od únavy." (J. Lenčo, Rozpamätávanie)Polopriama reč je mikrokompozičný prostriedok textu, súčasť pásma rozprávača. Tvorí prechod medzi autorskou rečou a nevlastnou priamou rečou postavy: s autorskou rečou ju zbližuje to, že sa preferovaná vnútorná reč alebo myšlienka postavy necháva vždy v tretej gramatickej osobe, s nevlastnou priamou rečou zase súvisí väčšia subjektívnosť prejavu (hovorovosť vo Výbere lexikálnych prostriedkov a vo vernej stavbe, využívanie modality a expresívnosti atď). Polopriama reč je referovaním o myšlienkach postavy, kým nevlastná priama reč je doslovným reprodukovaním jej reči. Mnohé časti polopriamej reči sa dajú hodnotiť ako subjektizovaná autorská reč a nevyslovená, iba myslená reč postavy (vnútorný monológ). Polopriamu reč v porovnaní s autorskou rečou možno previesť, transformovať do 1. slovesnej osoby a jej signálmi sú zvolacie a opytovacie vety, expresívne slová, modálne slová a pod. Z autorskej reči do polopriamej reči je prechod plynulý, no niekedy autor túto zmenu naznačuje:

"Jurij sa celý čas pokúšal vstať a odísť. Komisárova naivnosť ho privádzala do rozpakov. No oveľa lepší nebol ani potmehúdsky cynizmus okresného a jeho zástupcu, tých dvoch ironických, prefíkaných lišiakov. Tá hlúposť a tá prešibanosť si boli hodnotou celkom rovné. A všetko sa to valilo prúdom slov, zbytočné, neskutočné, nijaké, a život by sa bez toho tak rád bol zaobišiel!

Ach, ako sa človeku niekedy žiada z toho jalovo vzletného, zúfalo prázdneho ľudského chrlenia slov utiecť do zdanlivého mlčania prírody, do trestaneckej zamĺklosti dlhej urputnej lopoty, do nemoty tvrdého spánku, do čistej hudby a tichého láskyplného dotyku, čo onemel od plnosti srdca!" (B. Pasternak, Doktor Živago, prel. Z. Jesenská)

Nevlastná priama reč je mikrokompozičný štylistický prostriedok textu. Je to reč postavy včlenená do pásma rozprávača. Od priamej reči sa líši tým, že nie je osobitne vyznačená úvodzovkami a netvorí ju ani samostatný odsek. Hoci sa v nej môžu uplatniť všetky tri slovesné osoby, predsa najčastejšie sa používa 1. osoba jednotného, prípadne množného čísla. Práve táto vlastnosť ju markantne odlišuje od nepriamej a polopriamej reči. Vyznačuje sa hovorovosťou, spontánnosťou, expresívnosťou.

Nevlastná priama reč sa od vlastnej priamej reči vydeľovala a osamostatňovala iba postupne. Zo začiatku autori vyčleňovali reč či myšlienky postavy apostrofmi, o čom svedčia časti vnútorného monológu Juliena Sorela z románu Červený a čierny:

"Práve odbilo tri štvrte na desať na hodinách kaštieľa a ešte sa o nič nepokúsil. Mien, pobúrený svojou zbabelosťou, si povedal: ,Vo chvíli, keď bude biť desať, vykonám, čo som si po celý deň umieňoval večer spraviť alebo odídem do svojej izby a zastrelím sa.' " (Stendhal, Červený a čierny, prel. V. Reisd)

V súčasnej próze sa nevlastná priama reč iba veľmi zriedkavo vyčleňuje graficky, častejšie sú prípady, keď autorská reč v pásme rozprávača prechádza do roviny uvažovania niektorej postavy, reprodukujú sa nevyslovené, iba myslené úvahy, postoje, čím sa text dynamizuje a stáva sa pestrejším,' zaujímavejším. Odhaľuje sa rým vnútorný myšlienkový chod postavy, t j. psychický stav, ale aj hodnotenie inej postavy, situácie a pod.:

"Ale bolí ju aj pustý dvor s plodonosným viničom a práve tak aj mŕtvola v židovskej škole. Matka, otec, malý Róbert, braček drahý! Kde ste? Kde ste sa podeli? Tu som, vaša Eva! Niekoľko metrov od vás a vy sa mi ani neukážete. Som vaša, panebože! - Aj Igorova, ale aj vaša! Prečo ste ma vydedili? Jaj, jaj,... mama moja! Čohosi sa bojím, strašne sa bojím... Bojím..." (R. Jašík, Námestie svätej Alžbety)Nepriama reč je mikrokompozičný štylistický prostriedok textu. Je súčasťou pásma rozprávača a prostredníctvom nej sa reprodukuje prehovor niektorej postavy. Rozprávač obyčajne aj pomenúva postavu, ktorej názor, vyslovenú myšlienku, hodnotenie preberá a vyjadruje. V uvádzacej vete sa spravidla vyskytujú slovesá (vravel, šepkal, hovoril), po ktorých nasleduje vedľajšia veta predmetová so spojkou že. Minulý čas sa zachováva, ale aj vo forme Ich-Erzählung (rozprávanie v 1. osobe) prechádza rozprávač pri reprodukovaní reči postavy na 3. osobu jednotného čísla:

"Iba moja stará sa hneď na druhý deň vychytilo do mesta a vrátila sa iba poobede... Čo tam robila, potvora? Vravela mi síce, ie bola nakúpiť potravín do zásoby, keď som sa jej pýtal, ale nebola náhodou aj na pošte?!" (P. Jaroš, Kostí)

Odsek je najmenšia nadvetná kontextová jednotka, prvok mikrokompozície textu. Odsek obyčajne pozostáva z viacerých viet, zriedkavo z jednej vety, prípadne slova. Umelecký text sa zdynamizuje kratšími odsekmi; dlhšie odseky sú vo vedeckých alebo v klasických prozaických textoch.

Odsek tvoria obsahovo navzájom súvisiace vety, ktoré sémanticky zjednocuje ústredná myšlienka, ktorá je vyjadrená buď na začiatku, alebo na konci odseku, ale osobitne sa nevyskytuje ani v jednej vete. Na začiatku býva hlavná myšlienka napr. v opise, kde prvá veta zhŕňa celý obsah odseku v skratke, až po nej sa začína detailný opis naznačeného javu:

"Leto pominulo, prišla jeseň. Bola to však jeseň pekná, jasná; jemné nite babieho leta blýskajú sa v slnečnom svetle, pristavujú sa na vetvách divých gaštanov v preddomovej záhradke a obsnúvajú bujné načervenalé lístie a modré ovocie divej révy, ktorá venčí dom Jarovských..." (E. Maróthy-Šoltésová, Prípravy na svadbu)

Ak sa hlavná myšlienka vyskytuje na konci, obyčajne zhŕňa všetky výpovede do významového celku. V próze však odsek plní aj iné funkcie. Vyznačuje sa ním nová významová časť textu, napr. presun deja v priestore alebo náhly, výrazný časový posun, vstup novej postavy do deja alebo nový motív a pod. Hoci je skok z jedného významového, poľa do iného možný aj v rámci odseku, predsa sa zmena výraznejšie naznačuje novým odsekom a tým sa aj lepšie vníma.

Monológ (gréc. monos - sám, logos - reč) je samostatný prehovor, protiklad dialógu. Monológ v lyrike prislúcha lyrickému subjektu, prípadne lyrickému hrdinovi, v epike ho vytvára rozprávač. V dráme má monológ celkom inú podobu: slúži na komentovanie istých udalostí, na vysvetlenie niektorých súvislostí. Úvahový monológ je reakciou na konkrétnu situáciu v dráme a plní rovnakú funkciu ako chór v antickom divadle: Keďže monológ oslabuje dramatickú účinnosť hry, v súčasnosti sa vyskytuje iba v inscenáciách starších hier (hry W. Shakespeara, J. B. Moliéra atď.).

Dialóg (gréc. dialogos - rozhovor) je rozhovor medzi dvoma alebo viacerými osobami Musí mať najmenej dve repliky. Kontakt medzi jednotlivými replikami sa zabezpečuje aj jazykovými prostriedkami, a to prostriedkami (konektormi) nadväzujúcimi na predchádzajúcu repliku.

Replika (franc. répliquer [replike] - odpovedať) je základná jednotka dialógu, prehovor jednej postavy. Dráma má v zásade dialogickú formu, preto sa skladá z replík a monologická forma je iba zriedkavosťou, skôr nepravidelnosťou. Replika má svoje miesto aj v epike (priama reč), menej v lyrike, hoci sa nevylučuje. Replika je relatívne uzavretí jednotka, ktorá reaguje na predchádzajúci prehovor, resp. navodzuje (provokuje) ďalšie pokračovanie rozhovoru, dialógu.

Pointa (franc. pointe [poent] - špička) je výrazné až prekvapivé vyvrcholenie textu, ktoré sa dosahuje náhlym a neočakávaným zvratom. Žánre menšieho rozsahu (epigram, aforizmus, anekdota, vtip, novela) si ju priam vyžadujú. Vyskytuje sa hlavne v textoch, ktoré obsahujú iróniu, humor či satiru alebo dokonca sú na nich založené. Svojím neočakávaným vyznením pointa môže obsahovať aj takmer nezmyselný, absurdný prvok.