6-9.storočie

Slovania po príchode na naše územie (okolo 6. stor.) prebrali mená riek, hôr po národoch, kt. tu žili pred nami (Kelti, Germáni), napr. Karpaty, Tatry, Nitra, Váh.
Spoločným slovanským jazykom bola praslovančina, kt. podľa bádateľov zanikla okolo 8.-9.stor.

9.storočie

Toto obd. je jedným z najdôležitejších období pre vývin slovenského národa a jazyka. Konštantín a Metod pred príchodom na Veľkú Moravu zostavili nový sloviensky jazyk na základe jazyka, kt. hovorili slovankí vzdelanci okolí mesta Solúna, teda má južnoslovanský pôvod.

Počas jeho používania na Veľkej Morave doňho pribudli slová západoslovanského pôvodu. Bol to prvý kultúrny jazyk Slovanov a zároveň štvrtý jazyk v kresťanskom svete (po latinčine, gréčtine a hebrejčine), ktorý sa mohol používať ako jazyk liturgický po schválení pápežom Hadriánom II. a Jánom VIII.

Staroslovienske písmo, kt. zostavil Konštantín na základe písmen malej gréckej abecedy sa nazýva hlaholika.

V 10.stor. ju vystriedala cyrilika, kt. zostavil pravdepodobne mních Cyril-Konštantín úpravou veľkých písmen gréckej abecedy. Upravenú cyriliku dodnes používajú Rusi, Ukrajinci, Bulhari a Srbi.

10.storočie

Staroslovienčina nezanikla hneď po odchode Metodových žiakov z Veľkej Moravy. Maďari po príchode na naše územie preberali terminológiu zo staroslovienčiny (kráľ-király, ponosa-panasz, krst-kereszt)

V mnohonárodnom uhorskom štáte sa neskôr presadila latinčina ako jazyk štátnej správy a vládnucej vrstvy.

13.-14.storočie

V tomto období začína používať meštianstvo pre svoje písomnosti domáci jazyk. Slovakizmy sa dostávajú do listín písaných po latinsky alebo česky. Češtinu prinášali domov slovenskí študenti, kt. študovali v Prahe a neskôr jej používanie súviselo s husitskou aktivitou na Slovensku.

16.-17.storočie

Počas Lutherovej reformácie vznikla zásada, aby sa ako bohoslužobný jazyk používal domáci jazyk. Slovenskí evanjelici používali český jazyk Kralickej Biblie- bibličtinu. V tom čase existovali 3 typy kultúrneho domáceho jazyka: kultúrna západoslovenčina, kultúrna stredoslovenčina a kultúrna východoslovenčina.

18.soročie

Prvý sa pokúsil zaviesť spisovný slovenský jazyk Jozef Ignác Bajza. Čiastočne odstránil čechizmy, zaviedol označovanie ď, ť, ň, ľ, ale nevenoval pozornosť pravopisu.

Anton Bernolák využil kultúrnu západoslovenčinu ako základ pre prvú kodifikáciu spisovného jazyka. Pretože poznal hornooravské nárečie, nebola mu cudzia mäkkosť ďe, ťe, ňe, ľe (ďeďina,ťesto), základ je však západloslovenský (spívať, kóň, ešče). Nepoužíval však y. Bernolákovým jazykom písali mnohí významní autori (Hollý, Fándly, Palkovič), vyučovalo sa ním v prvom slovenskom učiteľskom ústave a rokovalo sa v ňom na zasadnutiach Slovenského učeného tovarišstva. Po uzákonení vydal Bernolák po latinsky písané diela: Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách, Slovenská gramatika (prvá gramatika spisovnej slovenčiny).

Bernolákovčina v polovici 19.stor. zanikla