Štatistický sa rozdiel medzi rámcovými časťami a vnútornými časťami pociťujme aj v tom, že rámcové sú abstraktnejšie, všeobecnejšie. Je to jednak preto, že sa v nich myšlienky zhusťujú, a jednak preto, že ony predstavujú mostíky na začiatku od všeobecnej reči k reči profesionála a naopak – na konci od profesionála k všeobecnej záverečnej reči. K rámcovým častiam sa počíta aj názov textu a ten prirodzenejšie splýva s populárnym než s vedeckým textom. V populárnom texte je priamo zviazaný a prirodzene splýva s úvodom i so záverom, no vo vedeckom texte iba informuje, o čom má byť reč v jadre prejavu.

Pri trichotronickom členení textu musí autor mať stále na mysli, že v úvode a v závere má pred sebou širší okruh adresátov ako v jadre. Tiež musí spolu s adresátom vždy rátať s potenciálnou trichotómiou náučných slovesných útvarov. Vôbec nejde o predpis na zachovanie takejto formy. Lenže istá usporiadanosť skladbe textu a jasný zámer realizovaný prostredníctvom kompozície slovesného útvaru je v končenom dôsledku atribút kultúrnosti jazykového prejavu.

Členenie textu

Základnými otázkami, ktoré sa sledujú pri členení textu, je stavba odseku, kapitoly a rámcových zložiek prejavu. Nielen kapitola, ale aj odsek sa realizuje iba v rámci nadvetných súvislostí, a preto sa členenie textu uplatňuje iba v rozsiahlejších písaných prehovoroch.

Odsek definujeme ako formálnu nadvetnú kontextovú jednotku, v ktorej sa vyjadruje jeden motív alebo motivický celok. Motív predstavuje relatívne samostatný obsahový (tematický) celok v rámci vnútorného, obsahového členenia.

Keď je relatívny súlad medzi odsekom a motívom, čiže keď sa v jednom odseku zachytáva jeden motív, hovoríme o bezpríznakovom členení textu na odseky. Hlavným princípom, na základe ktorého sa text horizontálne lomí do odsekov, sú v dorozumievacích štýloch (tu ide najmä o odborný štýl) logicko – príčinné súvislosti a metodologické zásady daného vedného odboru; odsek je tu predovšetkým „interpunkčným znamienkom“.

V slovesnom umeleckom diele je bezpríznakové členenie založené na princípe priestorovom, na princípe časovom a na princípe postavy. Uplatňuje sa najmä tam, kde tok rozprávania plynie pomerne pokojne: každý nový odsek znamená nové posunutie alebo presunutie deja v priestore alebo jeho postúpenie v čase.

Z hľadiska obsahového existuje medzi odsekmi zrejmá súvislosť. Táto súvislosť môže byť implicitná, formálne nevyjadrená. Najmä v epickej próze sa však pomerne často formálne posilňuje explicitným vyjadrením časových súvislostí, explicitným vyjadrením priestorových súvislostí, explicitným vyjadrením kauzálnych vzťahov a formálnymi postupmi založenými na rekurencii – ide tu o využívanie nadväzovacích prostriedkov, ako je zámeno. Opakovaný výraz z predchádzajúceho odseku alebo jeho lexikálne synonymum a spoločný (nevyjadrený) podmet.

O príznakovom členení textu na odseky hovoríme vtedy, keď sa vonkajšie členenie prehovoru dostáva do rozporu s jeho vnútornou segmentáciou (napr. jeden motív sa rozloží do viacerých odsekov a pod.) a keď vo výstavbe odsekov možno vystopovať autorov osobitný zámer.

Odsekom sa môže signalizovať sila subjektívnych zážitkov postáv, naznačiť neočakávaný vývin situácie z hľadiska postavy. Súčasne sa odsek môže využiť ako prostriedok dramatizácie, prostriedok humoru i ako prostriedok estetiky výrazu a pod.

Záver

V školskej praxi sa zaužívalo rámcové kompozičné členenie slohových prác na úvod – jadro – záver. Dosť často sa ešte aj dnes táto trichotómia premieta do členenia na odseky: žiacka práca sa skladá z troch odsekov, a to bez ohľadu na to, či niektorú z obsahovo-kompozičných častí možno vnútorne segmentovať (platí to najmä o jadre).

Aj v školskej praxi je teda potrebné hlbšie základné poučenie o odseku i poučenie o princípoch, na základe ktorých možno vydeľovať nový odsek.