Úvod

Slovesný útvar je ucelený prejav. Kompaktný je obsahovo i formálne. Slovesným útvarom je každý jazykový prejav, ktorý je ohraničený a uzavretý tak, že to cítime ako sémanticky i formálne samostatnú výpoveď. Niekedy je podoba takéhoto útvaru schematizovaná, až predpísaná a inokedy zasa môže byť celkom voľná. Vždy to závisí od toho, akú funkciu prejav plní a v akom štýle sa realizuje.

O skladbe textu

Text je formálne zviazaný a ucelený súbor jazykových jednotiek, ktoré sú schopné dávať istý zmysel alebo sú nositeľom istého obsahu. Pod pojmom text rozumieme hmotnú stránku prejavu.

Na podobu textu pôsobí najviac ten fakt, či text vzniká ako útvar ústneho alebo ako útvar písomného prejavu. Ústny prejav vzniká, vyvíja sa a utvára postupne, reťazovite a lineárne. Písomný prejav vzniká na základe ucelenej predstavy a jeho konečná podoba je plošná. Skladba písomného textu je maximálne hypotaktická, so zložitou hierarchiou elementu textu. Napísaný prejav v porovnaní s ústnym má prejav nákladný spájací aparát, je presýtený odkazovacími a nadväzovacími prostriedkami. Zdá sa ťažkopádnejší, ale zato je presnejší, jednoznačnejší a adresnejší ako ústny prejav.

V textoch písomných prejavov sú deiktické slová, to jest t-ové slová frekventovanejšie ako v textoch ústnych prejavov. To je preto, že písomné prejavy sú potencionálne plošné a text sa nerealizuje iba na hraniciach vedľa stojacich jednotiek, ale i na väčšie vzdialenosti ponad text.

Napísaný prejav koncipovaný ako písomný sa číta ľahšie ako napísaný prejav, ktorý bol koncipovaný ako ústny. Text písomného prejavu sa vníma a uvedomuje iba očami, zatiaľ čo napísaný textu ústneho prejavu sa vníma a uvedomuje v sprievode intonačných prvkov. Prakticky povedané: Keby sme sa usilovali čo najrýchlejšie prečítať rovnako dlhé prejavy, z ktorých jeden by mal skladbu ústneho a druhý skladbu písomného textu, oveľa skôr by sme prečítali a vôbec percipovali ten druhý prejav. Intonácia vložená do textu je prekážkou pri čítaní.

Členitosť slovesných útvarov

V beletristických útvaroch je členenie v službách sujetu a vlastne na mieste členenia známeho z čisto dorozumievacích prejavov stojí tu sujetová výstavba.

Administratívne útvary majú podobu dosť záväznú. Niektoré útvary administratívnych prejavov sa svojou šablónovitosťou približujú tabuľkám alebo konfekčným tlačivá, ktoré stavbu textu predpisujú a autorovi prejavu nedovoľujú nijaký odklon od predpísanej normy.

Spravodajské útvary majú stavbu obrátenej pyramídy, usporiadanú od obsahovo najzávažnejších až najmenej významné časti a pritom nečlenenú. V publicistických a spravodajských útvaroch je najväčšia váha na titulku, potom na čele textu a tak ďalej.

Trojčlennú štruktúru textu majú náučné odborné prejavy, v ktorých sa niečo vysvetľuje, v ktorých sa poúča a uvažuje. Sú to také prejavy ako vedecká dizertácia, štúdia, článok, prednáška, úvaha, kritika, rozbor a pod. trojčlennosť takýchto útvarov si vynucuje prax a ich funkcia a je ich hlavnou vlastnosťou.

Členitosť textov, ktorých funkciou je odborne informovať a objasňovať, tkvie v ich podstate, lebo aj výrazné a zreteľné členenie je jedným zo znakov prejavu. Proporcionalita týchto troch častí súvisí jednak s rozsahom a jednak s odbornou náročnosťou textu. Rozsah však neharmonizuje s odbornou náročnosťou textu.

Závažná je faktografická a informačná nasýtenosť jednotlivých kompozičných zložiek útvaru, lebo ona dosť silno ovplyvňuje aj výraznosť hraníc medzi nimi. Najnasýtenejšie, pretože zhustené, sú úvodné časti vedeckých útvarov. Tam sa viac odvoláva na literatúru, než vysvetľuje. Trocha odlišnejšie je to v populárnych textoch, lebo v nich sa pomocou širšieho slovesného aparátu adresát s otázkou oboznamuje. Do záverečných častí už konkrétne údaje a fakty neprídu. Vnútorná časť, jadro, má charakter čistého výkladu, konkrétne údaje sú tu iba opornými bodni, z ktorých sa vychádza a o ktoré sa autor opera pri vysvetľovaní. Centrom pozornosti sú vzťahy. Iba v niektorých deskriptívnych textoch leží váha aj na faktoch. Úvodné časti sú teda faktami zaťažené najviacej, záverečné najmenej.

Štatistický sa rozdiel medzi rámcovými časťami a vnútornými časťami pociťujme aj v tom, že rámcové sú abstraktnejšie, všeobecnejšie. Je to jednak preto, že sa v nich myšlienky zhusťujú, a jednak preto, že ony predstavujú mostíky na začiatku od všeobecnej reči k reči profesionála a naopak – na konci od profesionála k všeobecnej záverečnej reči. K rámcovým častiam sa počíta aj názov textu a ten prirodzenejšie splýva s populárnym než s vedeckým textom. V populárnom texte je priamo zviazaný a prirodzene splýva s úvodom i so záverom, no vo vedeckom texte iba informuje, o čom má byť reč v jadre prejavu.

Pri trichotronickom členení textu musí autor mať stále na mysli, že v úvode a v závere má pred sebou širší okruh adresátov ako v jadre. Tiež musí spolu s adresátom vždy rátať s potenciálnou trichotómiou náučných slovesných útvarov. Vôbec nejde o predpis na zachovanie takejto formy. Lenže istá usporiadanosť skladbe textu a jasný zámer realizovaný prostredníctvom kompozície slovesného útvaru je v končenom dôsledku atribút kultúrnosti jazykového prejavu.

Členenie textu

Základnými otázkami, ktoré sa sledujú pri členení textu, je stavba odseku, kapitoly a rámcových zložiek prejavu. Nielen kapitola, ale aj odsek sa realizuje iba v rámci nadvetných súvislostí, a preto sa členenie textu uplatňuje iba v rozsiahlejších písaných prehovoroch.

Odsek definujeme ako formálnu nadvetnú kontextovú jednotku, v ktorej sa vyjadruje jeden motív alebo motivický celok. Motív predstavuje relatívne samostatný obsahový (tematický) celok v rámci vnútorného, obsahového členenia.

Keď je relatívny súlad medzi odsekom a motívom, čiže keď sa v jednom odseku zachytáva jeden motív, hovoríme o bezpríznakovom členení textu na odseky. Hlavným princípom, na základe ktorého sa text horizontálne lomí do odsekov, sú v dorozumievacích štýloch (tu ide najmä o odborný štýl) logicko – príčinné súvislosti a metodologické zásady daného vedného odboru; odsek je tu predovšetkým „interpunkčným znamienkom“.

V slovesnom umeleckom diele je bezpríznakové členenie založené na princípe priestorovom, na princípe časovom a na princípe postavy. Uplatňuje sa najmä tam, kde tok rozprávania plynie pomerne pokojne: každý nový odsek znamená nové posunutie alebo presunutie deja v priestore alebo jeho postúpenie v čase.

Z hľadiska obsahového existuje medzi odsekmi zrejmá súvislosť. Táto súvislosť môže byť implicitná, formálne nevyjadrená. Najmä v epickej próze sa však pomerne často formálne posilňuje explicitným vyjadrením časových súvislostí, explicitným vyjadrením priestorových súvislostí, explicitným vyjadrením kauzálnych vzťahov a formálnymi postupmi založenými na rekurencii – ide tu o využívanie nadväzovacích prostriedkov, ako je zámeno. Opakovaný výraz z predchádzajúceho odseku alebo jeho lexikálne synonymum a spoločný (nevyjadrený) podmet.

O príznakovom členení textu na odseky hovoríme vtedy, keď sa vonkajšie členenie prehovoru dostáva do rozporu s jeho vnútornou segmentáciou (napr. jeden motív sa rozloží do viacerých odsekov a pod.) a keď vo výstavbe odsekov možno vystopovať autorov osobitný zámer.

Odsekom sa môže signalizovať sila subjektívnych zážitkov postáv, naznačiť neočakávaný vývin situácie z hľadiska postavy. Súčasne sa odsek môže využiť ako prostriedok dramatizácie, prostriedok humoru i ako prostriedok estetiky výrazu a pod.

Záver

V školskej praxi sa zaužívalo rámcové kompozičné členenie slohových prác na úvod – jadro – záver. Dosť často sa ešte aj dnes táto trichotómia premieta do členenia na odseky: žiacka práca sa skladá z troch odsekov, a to bez ohľadu na to, či niektorú z obsahovo-kompozičných častí možno vnútorne segmentovať (platí to najmä o jadre).

Aj v školskej praxi je teda potrebné hlbšie základné poučenie o odseku i poučenie o princípoch, na základe ktorých možno vydeľovať nový odsek.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Členenie súvislého textu