Antická literatúra ako zdroj inšpirácie v súčasnosti

Antická literatúra bola východiskom pre renesanciu, klasicizmus, romantizmus, ale aj pre realizmus. Antickí hrdinovia sú spätí s prírodou a len pozemský život má pre nich cenu. Človek, príroda a bohovia tvoria jednotu. Bohovia majú aj ľudské vlastnosti, ale človek je im podriadený a bezmocný voči ich rozhodnutiu.

V stredovekej literatúre bola ústredným hrdinom idealizovaná postava bojovníka, šľachtica, rytiera a svätca so všetkými tradičnými cnosťami (Tristan a Izolda, Pieseň o Rolandovi..).

Humanizmus a renesancia zdôrazňujú právo človeka na plné prežite života, lásku k prírode, úctu k rozumu, zmyslové poznanie a do popredia kladú význam jednotlivca (Dante ALIGHIERI: Božská komédia, CERVANTES: Don Quijote).

Hrdinovia Williama SHAKESPEAREA sa vyznačujú silnými myšlienkami a citovými protikladmi (Hamlet, Romeo a Júlia, Othello). Všetky konflikty vyplývajú z charakteru postáv. V období baroka sa zmocňoval ľudí pesimizmus, beznádej, zúfalstvo a nedôvera v pozemský život. Istotu hľadali v transcendentálnom svete (H.J.CH. von GRIMMELSHAUSEN: Dobrodružný Simplicius Simplicissimus).

Klasicizmus vychádzal z myšlienkového prúdu racionalizmu. Ideálom sa stáva jasné a presné myslenie. Spisovatelia videli vzor v antike. Nezaujímal ich skutočný človek, ale človek, aký mal byť (Pierre CORNEIILLE: Cid, J.B.P. MOLIÉRE: Lakomec, Tartuffe).

Hrdinovia sentimentalizmu sú ľudia trpiaci, hlboko citovo založení, ktorí sa ťažko vyrovnávajú so surovou súvekou morálkou. Typickým príkladom je mladý Werther v románe J.W.GOETHEHO: Utrpenie mladého Werthera.

Romantizmus vytvoril nového hrdinu, ktorý bol v ustavičnom rozpore so spoločnosťou. Jeho osamelosť viedla k individualizmu. Hoci je to človek túžiaci po živote a láske, často v zápase o uskutočnenie ideálu hynie. Najčastejšie má podobu zbojníka, pútnika, žobráka, väzňa alebo pustovníka. Sú to väčšinou výnimočné postavy, ktoré konajú vo výnimočných situáciách (G.G.BYRON: Childe Haroldova púť, Victor HUGO: Chrám Matky Božej v Paríži, Friedrich SCHILLER: Viliam Tell, A.S. PUŠKIN: Eugen Onegin).

Realistickí autori zobrazovali človeka a prostredie, v ktorom žil, nielen v zhode, ale aj v ustavičných konfliktoch. Vytvorili typy ľudí, ktorí boli produktom spoločenského prostredia (H.de BALZAC: Otec Goriot, Ch. DICKENS vytvoril komické figúrky malomeštiakov v diele Pamäti klubu Pickwickovcov). V ruskej literatúre sa stretneme s postavami malých, nepatrných ľudí, ktorí vyvolávajú súcit svojou bezbrannosťou(N.V.GOGOĽ: poviedka Plášť, F.M.DOSTOJEVSKIJ vytvoril rozpoltené postavy: Zločin a trest).