Folklór

– označuje všetko, čo súvisí s tradičnou ľudovou kultúrou, ktorej tvorcom sú rôzne sociálne vrstvy (roľníci, remeselníci, študenti)
-štúdiom ľudovej kultúry sa zaoberá etnografia a folkloristika
- ústna ľudová slovesnosť a literatúra sa ovplyvňovali a ovplyvňujú sa i v súčasnosti.

Ľudová poézia

-ľudová poézia je najrozšírenejším druhom slovesného folklóru (ústnej ľudovej slovesnosti), patria sem:

-Kalendárna obradová poézia – súvisela s rôznymi obradovými zvykmi. Vznikla v predkresťanskom období. Súvisela so životnými podmienkami našich predkov v ich boji s prírodou za uchovanie existenčných podmienok života.

-Svadobné piesne – súviseli s tradičnou svadbou na dedine. Tematicky sú zamerané najmä na mladuchu a jej život na pozadí tradičných rodinných vzťahov.

-Krstové piesne – súviseli s narodením dieťaťa. Spájali sa s obradnými úkonmi, ktoré mali chrániť dieťa i matku pred pôsobením zlých síl.

-Pohrebné piesne – tvorili ich ženy (plačky), ktoré na dedine oplakávali mŕtvych. Pohrebné piesne sa vyznačovali nestrofickosťou, nepravidelným rýmom a rytmickou uvoľnenosťou.

-Historické piesne – zobrazujú významné udalosti spoločenských dejín alebo historické postavy, ktoré zohrali v dejinách dôležitú úlohu. Ich najčastejšími témami bol boj proti Turkom, povstania proti feudálom a zbojnícky život. Protiturecké piesne vyjadrovali pocity ľudí, ktorých sa situácia priamo dotýkala.

-Zbojnícka lyrická pieseň – vznikla v slovenských regiónoch a vykresľuje hrdinský portrét zbojníka, predstaviteľa protifeudálneho odboja. Vyjadrovala kladný vzťah ľudu k obľúbeným hrdinom. Zbojnícke piesne sa zameriavajú na významné chvíle zo života ľudového hrdinu. Zobrazujú príčiny odchodu zbojníka do hôr, jeho slobodný voľný život i posledné chvíle lapeného na popravu kráčajúceho ľudového hrdinu. Vyjadrujú obdiv v odvahe, ale aj hlboký žiaľ za milovaným hrdinom.

-Regrútske a vojenské piesne – majú lyrickoepický charakter. Viažu sa tematicky na tzv. lapačky (násilné odvádzanie do armády).

-Verbovačky (získavanie mládencov za vojakov sľubmi) – sú novšie, ale priamo nepodávajú opis verbovania na vojnu. Verbovačka je len pozadím, na ktorom sa odvíja dráma ľúbiacich sa mladých, odsúdených na dlhú rozlúčku

-Ľúbostné piesne – patria k najrozšírenejším. Spievajú o šťastnej, vernej ale častejšie o nešťastnej láske, o stroskotanom cite, ľúbostnom trápení. Šťastie a nešťastie v láske sa podáva v obraze dievčiny a šuhaja na pozadí ich životných podmienok. Zaznieva v nich zádumčivý bôľ vo výraze i v melódii, ktorý je odrazom citov jednoduchého ľudu.

-Rodinné piesne – dotýkajú sa manželského spolužitia, ťažkého údelu chudobnej mladej ženy. Prekážkou šťastia mladých boli často majetkové rozdiely, ktoré vyvolávali zármutok a bôľ.

-Uspávanky – možno nazvať piesňovými skratkami, do ktorých vkladala matka lásku k svojmu dieťaťu. Pokojným rytmom dopĺňali pohyby kolísky, a tak dieťa rýchlejšie zaspávalo.

-Trávnice – sú ťahavé piesne, ktoré spievali ženy pri letných poľných prácach. Často majú ľúbostných obsah, niekedy však sú aj smutné a žalostné.

-Pastierske a valašské piesne – zobrazujú spätosť človeka s prírodou, túžbu po voľnosti a slobode. Vznikali pri pasení dobytka. Často v nich zaznievali sociálne tóny.

-Žartovné piesne – predstavovali piesňový protipól žartovným rozprávkam. Tematicky sa často viažu na život zvierat, opisujú rôzne neprirodzené situácie.

-Banícke a hutnícke piesne – v minulosti zobrazovali ťažkú prácu ľudu.

-Ľudová epika predstavuje veršované a neveršované diela

-Ľudová balada – patrí k epickému žánru. Epický základ balady často tvorí ľudová povesť s tragickým koncom. Dej má rýchly spád bez odbočení. Jej charakteristickým znakom je tragické rozuzlenie a ukončenie. U nás sa začala balada rozvíjať približne v 16. storočí. Najstaršie balady sa viažu na boj s Turkami.

-Zbojnícke a vojenské balady – významnou súčasťou balady sú dialógy, ktoré dej dynamizujú.

Ľudová próza

patria sem:

-Príslovia – predstavujú ľudový poetický výtvor, ktorý obsahuje uzavretú myšlienku, zovšeobecnenie ľudových skúseností. Zhustenou formou vyjadrujú ľudovú múdrosť, majú poúčajúci zámer. Príslovia rozdeľujeme:

1. Príslovia o práci – význam pre človeka, odsudzujú lenivosť. (Kto chce žať, musí siať; Pri lenivosti nehľadaj múdrosti)
2. Príslovia o človeku a spoločnosti (Sýty lačnému neverí)
3. Príslovia o rodinnom živote a priateľstve (Nových priateľov nadobudni, starých nezabudni)
4. Príslovia o fyzickej a duševnej stránke človeka (Kto je skúpy, ten je i hlúpy)

-Porekadlá – sú blízke prísloviam, ale nemajú náučný žáner. Sú obrazným pomenovaním konkrétnej situácie, deje. Používajú sa pri rozličných príležitostiach ako zaužívané zvraty.

-Pranostiky – predstavujú určité ľudové skúsenosti alebo pozorovania javov v prírode, predpovede počasia, rady týkajúce sa prác na poli. Sú založené na dlhodobom pozorovaní roľníkovej práce, prírodných javov a počasia

-Hádanky – sú umeleckým zobrazením určitého predmetu alebo javu, pri ktorom sa využívajú zhodné črty medzi skutočným predmetom alebo javom a medzi zobrazením, ktoré ho v hádankách nahrádza. Hádanka sa vyvinula na samostatný žáner z tzv. alegorickej reči, ktorá mala v dávnych časoch magickú funkciu. Vyplývala zo strachu človeka z prírodných úkazov a z pôsobenia nadprirodzených síl. Na Slovensku vznikali hádanky od polovice 18. storočia. Z hľadiska formy rozlišujeme dva typy hádaniek

1. hádanky metaforicko-metonymické – doplnené otázkami Kto je to? Čo je to?
2. hádanky – priame otázky – Do čoho nemožno diery vyvŕtať? (Do vody)

-Anekdota – patrí ku kratším prozaickým príbehom. Vyznačuje sa úsečnosťou, krátkou formou. Charakterizuje ju jednoepizodickosť a býva zakončená neočakávaným riešením.

-Povesti – viažu sa na konkrétne historické udalosti alebo postavy. Ak sú dej a postavy vymyslené, príbeh sa lokalizuje na určité miesto. Väčšina slovenských povestí pochádza zo 17. a 18. storočia. Najväčšiu skupinu tvoria miestne historické povesti – o hradoch, zámkoch, o vzniku miest a dedín. K najstarším patria povesti o Kráľovi Matejovi Korvínovi, ktorý úspešne bojoval proti Turkom a za svojho panovania priznal poddaným mnohé úľavy. Boj poddaných proti feudálom predstavuje postava zbojníka, najmä Jura Jánošíka. Zidealizovaná postava zbojníka symbolizuje odvahu, smelosť a dôvtip človeka z ľudu, ktorý pomstí krivdu a násilie. Medzi základné vlastnosti historických povestí patrí epickosť, dramatické ladenie a dôraz na postavy. Majú veľa spoločných čŕt s legendami a mýtmi, pretože často do deja vstupujú nadprirodzené alebo náboženské bytosti.

-Rozprávky – sú najznámejšie zo všetkých foriem ľudového rozprávania. Zakladajú sa na vymyslenom príbehu. Tematika rozprávok je rozmanitá a podľa nej sa rozprávky triedia na fantastické (čarodejné, čarovné), démonologické, rozprávky o zvieratách, legendové rozprávky, realistické, humoristické, satirické

Fantastické rozprávky – vyznačujú sa tým, že popri ľudských postavách vystupujú nadprirodzené bytosti (drak, ježibaba), čarodejné predmety (čarovný prútik, zázračný prsteň), zvieratá (tátoš), pomocou ktorých hrdinovia prekonávajú prekážky a uskutočňujú fantastické čin. Vyjadrujú túžbu človeka po prekonávaní vzdialeností, uľahčovaní ťažkej práce, vykonávaní spravodlivosti. Príbehy sa všeobecne zakladajú na boji dobra a zla. Bohatý dej je zložený z nohých epizód. Vládne v nich systematická kompozícia, príbeh sa rozvíja na princípe stupňovania alebo , často sa uplatňujú stereotypné čísla (tri, šesť, sedem, deväť) a ustálené vstupné a záverečné formuly (Kde bolo, tam bolo... Bol raz jeden kráľ... A žijú tam hádam doposiaľ, ak nepomreli....)

Démonologické rozprávky – sú podobné fantastickým, ale vystupujú v nich démonické postavy (čerti, víly, škriatkovia, čarodejnice, strigy). Vyznačujú sa dramatickosťou a hrôzostrašnosťou.

Rozprávky o zvieratách – patria k najstarším rozprávkam. Pôvodne súviseli s poľovníckymi obradmi. Časom dostali alegorický zmysel. Zvieratá sa stali nositeľmi ľudských vlastností (líška – prefíkanosť, medveď – dobrota, vlk – hlúposť). Hlavnými nositeľmi deja sú zvieratá – či divé alebo domáce. I keď v nich vystupuje človek, vždy je len vedľajšou postavou. Často je v závere rozprávky mravoučná pointa.

Legendové rozprávky – sú rozprávaním o rôznych príbehoch súvisiacich s kresťanstvom. Vznikli na základe biblických tém, ktoré postupne zľudoveli. Vysvetľujú Božiu múdrosť, rozprávajú o odmene a treste za ľudské skutky. Rozprávky o putovaní Krista a svätého Petra majú často anekdotický charakter.

Realistické rozprávky – sú tiež poetickým výmyslom, ale chýba im znak čarodejných rozprávok – fantastické postavy, predmety... Jednoduchší dej sa odohráva v reálnom svete miest a dedín. Hrdinom je väčšinou jednoduchý človek. Podľa toho, ako je v nich zobrazený život ľudu, môžeme ich rozdeliť na dobrodružné, žartovné, sentimentálne, novelistické, humoristické, ktoré hraničia s anekdotami

Dobrodružné rozprávky – opisujú obyčajne vojaka, remeselníka alebo sedliackeho syna, ktorí putujú po svete, prežívajú rôzne príhody, v ktorých preukazujú svoj charakter.

Humoristické rozprávky – zobrazujú komické udalosti v živote jednotlivcov. Prevláda v nich vtip a múdrosť jednoduchého človeka.

Satirické rozprávky – zvýrazňujú záporné črty nejakých javov. Ich hlavným cieľom nie je len zabaviť poslucháčov ale aj bojovať proti nedostatkom.

Ľudová dráma

- má mnoho podôb a foriem
- najstaršiu formu predstavujú obradové hry spojené s predkresťanskými zvykmi pri svadobných a pohrebných udalostiach.
- na predkresťanské zvyky nadväzujú cirkevné a neskôr svetské slávnosti a zvyklosti
- niektoré obradové hry majú jednoduchú stavbu, iné sú dejovo a divadelne zložitejšie
- často využívajú masky, obchôdzky, rekvizity, spev

Detský folklór

– patrí k najživším zložkám ľudovej slovesnosti
- zaraďujeme do neho slovesné, hudobné, tanečné, dramatické a pantomimické prejavy detí
- najrozšírenejšie sú rečňovanky, vyčítanky, hádanky, detské hry, obyčaje a obrady
- v detskom folklóre má dôležité miesto hra, ktorá sa rodí zo zábavy, ale má praktický účel