V roku 1918 vznikla Československá republika. Slováci dosiahli svoje národné oslobodenie. Slovenčina sa stala štátnym jazykom – používala sa v školách, v úradoch, na súdoch, vo vede a v umení. Začala sa prudko rozvíjať a zakrátko sa stala vyspelým spisovným jazykom. Na jej rozvoj priaznivo vplývala čeština, z ktorej slovenčina preberala výrazy potrebné pre svoj rozvoj.

No nebola ujasnená otázka vzájomného pomeru češtiny a slovenčiny ako národných jazykov. Na rozvoj slovenčiny vplývali v tomto čase nepriaznivo niektoré politické snahy. Z jednej strany to bola idea tzv. čechoslovakizmu, podľa ktorej Česi a Slováci tvoria jediný československý národ s jedinou československou rečou (slovenčina je iba jej nárečím).

V roku 1931 boli vydané prvé Pravidlá slovenského pravopisu podľa vzoru Pravidiel českého pravopisu. Boli v nich uprednostňované tvary blízke češtine, neodporúčali sa slová odlišujúce slovenčinu od češtiny. V slovenských školách sa striktne vyžadovalo používanie a dodržiavanie týchto Pravidiel slovenského pravopisu. Odozva prišla v podobe hnutia, ktoré nazývame purizmus (purus latinsky čistý). Bolo to hnutie, ktoré sa usilovalo o očistu slovenského jazyka hlavne od českých slov.

Po roku 1945 sa postavenie spisovného jazyka veľmi zmenilo. Spisovný jazyk si osvojujú čoraz širšie masy, stáva sa prostriedkom spoločenského styku. Vyjadrovacie schopnosti sa zveľaďujú, existuje živý kontakt medzi spisovným jazykom a nárečiami – mnoho nárečových prvkov prechádza do spisovného jazyka a naopak – vzrastajú výrazové možnosti spisovného jazyka, jazyk sa obohacuje.

Jazykovední odborníci skúmajú používanie spisovného jazyka a zisťujú tie slová a tvary, ktoré sa používajú v prevažnej miere. Odborníci teda zisťujú normu spisovného jazyka. Túto prevažne používanú podobu spisovného jazyka potom vnášajú do príslušných príručiek, formulujú príslušné pravidlá, teda uzákoňujú jazykovú normu. Táto práca sa nazýva kodifikácia.

Zásadná kodifikácia slovenčiny sa vykonala v roku 1953, keď vyšli nové Pravidlá slovenského pravopisu. Zjednodušuje sa v nich napr. písanie koncového –i v slovenských tvaroch: miesto ženy praly – prali, miesto doby padaly – padali.

Slovenský spisovný jazyk sa pri svojom vývine opieral hlavne o slovenské nárečia, no i o iné jazyky (maďarský: korbáč, ťava, dereš, nemecký: rytier, richtár), hlavne o češtinu – tá bolo po dlhé stáročia spisovným jazykom Slovákov a slovenčina prebrala od nej veľa slov a frazeologických spojení.

V roku 1991 vyšli nové Pravidlá slovenského pravopisu, ktoré prinášajú niektoré zmeny v slovenskom pravopise:

1.výnimky z rytmického krátenia (v prípade činného príčastia, prechodníka a v prípade prípony – ár, -áreň: vládnuci, vládnuc, prevádzkar (ale mliekár!)
2.písanie veľkých písmen: Ulica osloboditeľov, Námestie mieru
3.písanie prísloviek typu dobiela/do biela, nanešťastie/na nešťastie, dovidenia/do videnia
4.slovo ZMENA sa vo všetkých tvaroch píše Z-
5.čiarka v súvetí: pred spojkami A, I, AJ, ANI môžeme písať čiarku, ale nemusíme, pred spojkami ALEBO, ČI nemusíme písať čiarku
6.písanie bodky: bodka sa nepíše za názvom knihy, autora, za nápisom, pomenovaním ulice, za oznamom, názvom budovy a pod. Ďalej za určením miesta a dátumu a za výrazom v zátvorke, ak má samostatné postavenie:
V Nitre 5. 9. 1994  Vývin slovenskej literatúry
5. 9. 1994 (Výklad)
7.pri názve diela nepíšeme úvodzovky