Lexikografia (gr. lexikon/slovník + grafein/písať) sa zaoberá spracúvaním slovnej zásoby jazyka do slovníkov rozličných typov. Priekopníckym dielom v oblasti lexikografie bol šesťzväzkový Slowár Slovenskí Česko-Latinsko-Ňemecko-Uherskí, ktorý zostavil Anton Bernolák a vyšiel v rokoch 1825 – 1827 v Budíne.

Najviac využívaný slovník slovenského jazyka je Krátky slovník slovenského jazyka. Je to jednojazyčný výkladový slovník v jednom zväzku. Zachytáva najpoužívanejšiu slovnú zásobu súčasnej spisovnej slovenčiny /jadro slovnej zásoby/ a zahŕňa asi 50 000 slov.

Typy slovníkov

Výkladový - vysvetľuje významy slov, prináša krátky a výstižný opis charakteristických znakov a vlastností pomenovaného predmetu, pojmu, vlastnosti, deja.

Prekladový - konfrontuje slovnú zásobu dvoch alebo viacerých jazykov.

Cudzích slov - typ výkladového slovníka, vysvetľuje významy slov a termínov cudzieho pôvodu prevzatých do domácej slovnej zásoby.

Etymologický - uvádza pôvod slova (od ktorého základu sa slovo vyvinulo, odkiaľ pochádza) a jeho významy.

Dialektologický - slovník nárečí.

Frazeologický - vysvetľuje význam frazeologických jednotiek.

Pravopisný - spracúva slová, ktoré sú problematické z pravopisného hľadiska.

Ortoepický - slovník spisovnej výslovnosti.

Synonymický - obsahuje synonymické rady alebo dvojice synoným.

Frekvenčný - zoznam slov podľa toho, ako často sa vyskytujú v súvislých textoch.

Paronymický - obsahuje slová zvukovo a gramaticky podobné, no významom odlišné.

Retrográdny kritériom spracovania je frekvencia slov podľa gramatických prípon.