Klasická teória dištinktívnych (zvukových) príznakov vychádza z predpokladu, že dištinktívne príznaky tvoria určitú hierarchickú štruktúru. Rozlišujeme sonoritné a tonalitné príznaky.

Medzi sonoritné patrí vokálnosť/nevokálnosť a konsonantnosť/nekonsonantnosť, pričom všetky môžeme definovať akusticky aj artikulačne. Vokálnosť oproti nevokálnosti sa z akustického hľadiska definuje ako prítomnosť/neprítomnosť ostro vyhranenej formantovej štruktúry. Z artikulačného hľadiska je to primárny alebo jediný glotický zdroj spolu s voľným prechodom cez nosový trakt.

Konsonantnosť oproti nekonsonantnosti sa akusticky vyjadruje ako nízka/vysoká celková energia a artikulačne ako prítomnosť/neprítomnosť prekážky v hlasovom trakte. Podľa týchto príznakov sa fonémy dajú roztriediť do štyroch tried:

vokály (samohlásky)
konsonanty (spoluhlásky)
sonanty 
glidy (glaidy).

Trieda glidov (kĺzavých hlások ako napr. j) je najslabším bodom klasifikácie, lebo po akustickej stránke sa nedajú jednoznačne vyčleniť.

M. Halle sa snažil určiť artikulačné koreláty dištinktívnych príznakov na základe rozlišovania rôznych stupňov zúženia hlasového traktu a vyčlenil:

1. dotyk (napr. pri p, b, k)
2. záver (v, s, š)
3. prekážku (w, j)
4. stiahnutie (i, u)

Príznak vokálnosti zodpovedá prítomnosti hlasivkového zdroja i otvorenosti ústnej dutiny.
Príznak nevokálnosti je korelovaný so zúžením ústnej dutiny aspoň do stupňa prekážky.
Príznak konsonantnosti je usúvzťažnený so záverom alebo dotykom.
Príznak nekonsonantnosti zodpovedá po artikulačnej stránke  menším stupňom zúženia než je záver. 

Autori teórie dištinktívnych príznakov počítajú do triedy sonorantov iba likvidy r a l, lebo majú zreteľnú formantovú štruktúru a podľa toho majú príznak vokálnosti. V iných jazykoch však majú nižšiu všeobecnú intenzitu, a tak sa zaraďujú do triedy hlások s príznakom konsonantnosti.

Nazály sa do triedy sonorantov nepočítajú, hoci majú výraznú formantovú štruktúru. V slovenčine majú výraznú formantovú štruktúru m, n, frikatíva v a hlásky h, j. Keďže likvidy r, l majú vyhranenú formantovú štuktúru a v tomto ohľade sa nelíšia od vokálov, musel Halle vo svojom opise ruského hláskoslovia zaviesť isté pravidlá.

Autori teórie dištinktívnych príznakov sa orientovali na jazyky, v ktorých likvidy nemôžu byť slabikotvorné. V slovenčine však môže r, l tvoriť jadro slabiky. Slovo bučať sa od slova blčať líši iba tým, že v druhom prípade stojí vo funkcii slabičného jadra likvida l. V súčasnej jazykovede sa význam slabiky podceňuje. Bádatelia sa vyhýbajú jej definovaniu preto, lebo slabika nemá vždy jednoznačný akustický korelát. O extencii slabiky ako jazykovej jednotky však nemožno pochybovať.

A. Skaličková navrhuje takúto definíciu slabiky: "Slabika je najjednoduchšia a najtesnejšia artikulačná jednotka funkčných rečových prvkov, ktorá môže byť akusticky pochopená."

Fonologicky sa dá slabika definovať ako "najmenšia jednotka opakujúcich sa fonémových sledov." Slabičnosť hlásky sa akusticky prejavuje jej relatívne väčšou celkovou energiou. Nie vždy sú však absolútne intenzitné vrcholy totožné so slabičnou hláskou. V slovenčine sú napr. frikatívy s, š relatívne najintenzívnejšie hlásky vôbec: ich celková intenzita obyčajne prevažuje intenzitu i prízvučného vokálu. Napriek tomu šumové hlásky nie sú v slovenčine nositeľmi slabičnosti. Dištinktívne príznaky hlások sú hierarchicky usporiadané. Všetky hlásky s neperiodickým (šumovým) zdrojom tvoria veľkú triedu, ktorá je v protiklade so všekými hláskami využívajúcimi periodický zdroj, takže šumové hlásky môžeme považovať za neformantové. Protiklad slabičnosti a neslabičnosti sa vzťahuje len na formantové hlásky, napr. na protiklad medzi i a j. Sonoranty neklasifikukjeme ako hlásky kombinujúce príznak vokálnosti a konsonantnosti, ale definujeme túto triedu na základe ich objektívne zistiteľnej formantovosti a neslabičnosti.