referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Ondrej, Andrej
Utorok, 30. novembra 2021
Z histórie výskumu jazykovej a zvukovej stránky slovenčiny
Dátum pridania: 16.07.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: William
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 939
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 2.5
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 4m 10s
Pomalé čítanie: 6m 15s
 

"Má to veru každá reč svoje krásoty a lepoty. Ale keď krásu chceme cítiť a uznať, musíme ňou samou hovoriť."

(M. M. Hodža: Větín o slovenčine. Levoča 1846, s. 85.)

Úvodný citát poukazuje na to, akou krásnou a podstatnou súčasťou kultúry každého národa, je jeho jazyk, a aké dôležité je používať ho v správnej kodifikovanej podobe nielen v prejavoch písomných, ale najmä v ústnych. Preto má väčšina národov sveta svoje vlastné lingvistické skupiny, ktoré tvoria jazykovedci skúmajúci jazykovú kultúru a reč v rámci svojej krajiny a často aj v celosvetovom meradle.

Jedným z najvýznamnejších slovenských jazykovedcov, špecializujúcich sa práve na fonetiku, bol univ. prof. Dr. Ján Stanislav. Jeho slávne dielo, zaoberajúce sa zvukovou stránkou reči, vyšlo po prvý raz r. 1953 v Martine a volá sa Slovenská výslovnosť. Má podtitul Príručka pre umelcov a iných verejných pracovníkov, lebo práve im toto svoje dielo určil. Adresoval ho teda najmä divadlám, profesionálnym aj ochotníckym, filmu, rozhlasu atď. Bol hlboko presvedčený o tom, že tieto inštitúcie majú rôznymi stránkami svojich prejavov slúžiť širokým vrstvám ľudu, a že v jazykových otázkach majú byť jeho učiteľmi.

Táto príručka vznikla zo Stanislavových prednášok o fonetike a javiskovej reči na Hudobnej a pôvodne aj Dramatickej fakulte Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Opiera sa najmä o diela Dr. B. Hálu z Prahy, ktorý starostlivo opísal stredoslovenskú výslovnosť na základe experimntálno-fonetickej metódy.

Keď som knihu Slovenská výslovnosť čítal, zdalo sa mi, akoby jeho štruktúru tvorili dva takmer samostatné celky, hoci takéto delenie nebolo v obsahu ani nikde inde zaznamenané.

Prvá časť bola veľmi teoretická.
Obsahovala podrobné popisy fonetických jazykovedných disciplín a ich významu pre štúdium jazyka. Jednotlivé odborné vedecké pasáže sa striedali s pasážami, ktoré vyznievali ako prehovary do svedomia hercov. Autor sa umelcom priamo prihováral, a keď uvádzal príklady chýb v slovenskej výslovnosti, bol často veľmi konkrétny, napr.: "Ak spevák (V. Nouzovský) v Jakobínovi 18.IX.1951, 22.XII.1951 vyslovil hlaťme, urobil dve chyby proti slovenskej ortoepii, lebo vyslovil l miesto ľ a vyslovil ť miesto ď, hoci je známe, že m je nosová spoluhláska, a že teda pred ňou musí stáť hlasné ď a nie nehlasné ť." (s. 28)

V druhej časti diela sa autor venuje výslovnosti jednotlivých hlások. Začína samohláskami, pokračuje dvojhláskami, až napokon rozoberá skupiny spoluhlások. Všetky kapitoly sú veľmi podrobne rozpracované a sú doplnené kresbami, grafmi a tabuľkami. Výslovnosť slovenských hlások, ktorú vo svojej práci uvádza, je takmer celkom totožná so súčasnou. Nájdu sa tu však i také javy, ktoré by sme v moderných jazykovedných príručkách ťažko hľadali. Napr. o výslovnosti samohlásky ä, ktorej venoval samostatnú kapitolu, hovorí, že existujú celkovo "dva odtienky výslovnosti ä v slovenskej ľudovej reči." (s. 121) Na niektorých územiach Slovenska znie ä ako veľmi otvorené e so zafarbením do a, pričom tón ä je hlbší ako tón e a vyšší ako tón a. Inde je to zadnejšia hláska, jej tón je síce zasa hlbší ako tón e a vyšší ako tón a, ale toto ä sa ponáša skôr na a so slabým zafarbením do e. Stanislav tiež v diele uvádzadza, že slovenčina má aj iné dvojhlásky ako ia, ie, iu, ô. Sú to také dvojhlásky, ktorých druhú časť tvorí polosamohláskové i alebo u (v písme j a v), teda ai, ái, ei, ii, oi, ói, ui, úi, napr. čai (čaj), báika (bájka), priimem (prijmem), ói (ój) atď. Uvádza aj celý rad dvojhlások s u: au, áu, eu, éu, iu, íu, ou, uu, napr. hláuka (hlávka), ouca (ovca) atď.

Posledné kapitoly diela sú opäť prevaže teoretické a zaoberejú sa asimiláciou, teda "spodobou" (s. 269) a prízvukom. Keďže bolo dielo Slovenská výslovnosť vydané r. 1953, má výrazne socialistický charakter. Možno aj preto boli jazykovedci a spisovatelia, na ktorých sa Stanislav odvolával, predovšetkým ruskými odborníkmi (Vinokur, Šapiro, Jefimov, Ravanesov, Čechov, Puškin). V jednej kapitole dokonca rozvíja teóriu o tom, že slovenčina hľadala u Rusov nielen odpovede na mnohé jazykové otázky, ale preberala aj slová. Treba však povedať, že sa inšpiroval aj dielami iných jazykovedcov, ako boli Poliaci (W. Bobek), Nemci (T. Siebs), či Česi (V. Mathesius). Nezanedbateľné sú aj príspevky Ľ. Štúra a M. M. Hodžu.

Ján Stanislav bol skutočne výnimočným jazykovedcom, a to nielen vďaka dielu Slovenská výslovnosť. Keď tak sledujem úroveň jazykovej kultúry v dnešných médiách, či už je to televízia, rozhlas alebo aj divadlo, začínam si myslieť, že by bolo potrebné, aby niekto Stanislavov odkaz "oprášil" a rovnako nekompromisne a cieľavedome presadzoval správnu výslovnosť slovenského jazyka. Lebo "každá reč má svoje krásoty a lepoty. Ale keď krásu chceme cítiť a uznať, musíme ňou samou hovoriť..."

 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.