2.Expresívna, výrazová funkcia – vysielajúci komunikant orientuje obsah informácie nie natoľko na realitu mimo seba, ale na seba, na svoj fyzický a psychický stav. Je to teda subjektívno-expresívna funkcia.


3.Apelová, výzvová funkcia – vysielajúci komunikant chce obsahom informácie, pokúša sa, obsahom informácie ovplyvniť myslenie a konanie prijímajúceho komunikanta.


Jazykový znak – pod znakom rozumieme takú hmotnú vec, ktorá nemá zmysel sama v sebe, sama pre seba, ale jej zmyslom, jej funkciou je zastupovať, označovať iné veci, a to hmotné aj nehmotné. Učenie o jazykovom znaku patrí do širšej náuky o znakoch vôbec čiže do semiotiky. Počiatky siahajú až do gréckej filozofie. Signifikant sa chápal ako vnímateľný (forma znaku) a signifikát ako pochopiteľný (obsah znaku) a vyčleňovali ešte denotát (označovaná vec).


Peirce – podľa povahy vzťahu medzi označujúcim materiálom a označenou vecou rozlišoval tri druhy znakov:

1.Ikony, ikonické znaky, pri ktorých ide o faktickú podobnosť medzi signifikantom a signifikátom, napr. obraz zvieraťa ako znak sa podobá zobrazenému zvieraťu. Obraz zvieraťa ako znak zastupuje zviera jednoducho preto, že sa mu podobá.

Materiálny ikonizmus – nechajú sa motivovať zvukomalebnosťou, väčšinou citoslovcia a slová odvodené . . . havkať, bzučať

Konštrukčný ikonizmus – významová štruktúra sa premieta do formy... ček; plurál.. y =>symbol dom + ček – ikona niečoho malého


2.Indexy, indexové znaky, pri ktorých je medzi znakom a označeným vecná súvislosť, prirodzený príčinný vzťah: zrýchlený tep, horúčka je znakom choroby (choroba je príčinou zrýchlenia tepu, horúčky).. tieto znaky sú symptómy a náuka o nich je symptomatológia.


3.Symboly – medzi označujúcim materiálom a označenou vecou niet ani faktickej podobnosti ako pri ikonických znakoch, ani vecnej súvislosti ako pri indexových znakoch, ale spätosť medzi označujúcim a označeným je čisto inštituovaná, naučená, konvenčná.


Arbitrárnosť – nedostatok vonkajšej podobnosti a vnútornej vecnej súvislosti pri symbolických znakoch nazývame v jazykovede arbitrárnosť. Arbitrárnosť znaku sa týka iba vzťahu medzi označujúcim materiálom znaku a ideálnym obsahom, resp. predmetom ako prameňom ideálneho obsahu znaku čiže denotátom. Arbitrárnosť sa netýka vzťahu medzi znakom a jeho používateľmi.


Sémantický trojuholník

Význam, zmysel, pojem, designát

signifikácia designácia

Designátor, forma Vec, predmet, denotát

denotácia

Denotát – vec, predmet, ktorý sa znakom pomenúva, označuje. (vec, ktorú opisujeme)

Designát – obsah jazykového znaku. Neopisuje konkrétne, ale vo všeobecnosti.

Designátor – formálna stránka znaku. (zvolená, hlásková podoba)

Designácia – vzťah medzi desidnátom a denotátom čiže vzťah medzi ideálnym obsahom znaku a vecou, ktorej tento ideálny obsah zodpovedá, je vzťahom kognitívneho odrazu. Tento vzťah je prirodzený, teda nie arbitrárny.

Denotácia – vzťah medzi designátorom a designátom je vzťah označenia čiže denotácie. Je to arbitrárny vzťah.

Signifikácia – vzťah medzi designátorom a designátom. Je to vzťah vyjadrenia zmyslu.