Jazykoveda

Jazykoveda

Objekt jazykovedy – je jazyková komunikácia

Jazyková komunikácia – verbálna interakcia ľudí, podporovaná neverbálnymi prostriedkami a sprostredkovaná komunikačným kanálom – zvukové kanály a grafické znaky

Komunikačný kanál – môže byť písomný alebo ústny


Dôležitú úlohu zohráva:

Komunikačná situácia – miesto, čas, prostredie

Psychika – Komunikantov (expedient/percipient)

Diferencované jazykové spoločenstvo – znamená to, že máme rôzne sociálne skupiny (iný je jazyk študentov, iná je reč javiskových hercov, dialekt, jazyk detí)

Expedient – Komunikát - Percipient = Buhlerová koncepcia

Percepcia – schopnosť prijať

Apercepcia – schopnosť prijať a pochopiť

Expedient - je pôvodca, tvorca jazykového prejavu;

Percipient - je prijímateľ; vnímateľ


Cieľ jazykovedného poznania – odhalenie zákonov, ktoré odhaľujú, určujú jazykovú realitu. Zákony sú vzťahy, ktoré sa opakujú, sú (relatívne) stabilné a za istých podmienok nevyhnutné – tzv. stochastické zákony –skôr ide o zákonitosť, používa sa akoby namiesto zákona o jazyku.

Systémová lingvistika – sústreďuje sa najmä na verbálny prejav a zvukové znaky. Môže byť deskriptívna lingvistika – rekonštrukcia jazykového systému na základe analýzy zmyslovo vnímateľných produktov (na ideách semiotiky)

explanačná lingvistika – vysvetľovanie jazykového systému.

Gramatika je náuka o stavbe jazyka bez prihliadania k vecnému obsahu jazykových prostriedkov, obsahujúca tvaroslovie (morfológiu), náuku o skladbe (syntaxi), hláskoslovie a niekedy aj náuku o tvorení slov.

Filológia -jazykovedná disciplína, ktorá skúma jazykové prejavy (príp. aj jazykové systémy), ale na ich interpretáciu využíva poznatky a postupy literárnej vedy, histórie, filozofie, etnografie a archeológie

Lingvistika – (z lat. lingua – jazyk) je náuka o jazyku v najširšom zmysle. skúma vymedzené stránky jazykovej komunikácie a to najmä komunikačný kanál. Veda skúmajúca (spravidla prirodzený) jazyk. Skúma ho z hľadiska jeho jednotiek, stavby, funkcií a vývinu.

Jazyková synchrónia – (z gréckeho syn = spolu, naraz; chronos = čas) je stav časovej koexistencie prvkov a vzťahov jazykovej sústavy. Stav jazyka v dnešnej súčasnosti, ale aj stav jazyka v niektorom z jeho minulých vývinových období. Potrebu synchrónneho systémového skúmania jazyka začala zdôrazňovať najmä moderná teória jazykovedy 20 storočia spolu s jej zakladateľom Ferdinandom de Saussurom, ktorý položil základy štruktúrno-systémového skúmania jazyka. Jeho idey rozvinula Pražská lingvistická škola.

Jazyková diachrónia - je časová vývinová postupnosť jazykovej sústavy a jej prvkov. Značne sa kryje s významom pomenovania jazyková história. Pojem história sa však chápe v užšom q v širšom zmysle. Členíme ju preto na jazykovú diachróniu na historickú a predhistorickú.
Interdisciplinarita jazykovedy:

Sociolingvistika - je jazykovedná disciplína skúmajúca spoločenské podmienky jazykovej komunikácie, vzťah jazyka a spoločnosti, vzťah používateľov k jazyku. Vznikla zo spolupráce sociológie a jazykovedy.

Sociológia – je vo všeobecnosti veda o spoločnosti. Predmetom je klasifikácia a opis spoločenských skupín každého druhu spoločenských celkov zoskupujúcich sa na základe geografickej kompaktnosti, ekonomickej súčinnosti, jazykovej rovnorodosti atď. vzťah sociológie a lingvistiky je recipročný.

História – nálezy z paleontológie, archeológie

Etnografia – (národopis) veda o materiálnej a duchovnej kultúre kmeňov, národností a národov, ktorá je podobne ako sociológia úzko zviazaná s lingvistikou. Etnografia (z gréckych slov etnos = národ, ľud a graphe = písmo) je spoločenská veda zaoberajúca sa opisovaním konkrétnych fenoménov sociálneho správania skúmanej komunity na základe terénneho výskumu. Etnografické pozorovania je možné robiť iba priamo v teréne, skúmajúc sociálne, kultúrne, spoločenské, náboženské či etnické vzťahy.

Literárna veda – je z vied o umení s jazykovedou najtesnejšie zviazaná. Základným materiálom literatúry je jazyk. Teória literatúry a poetika buduje do značnej miery na poznatkoch jazykovedy a to na fonetike, lexikológii a sémantike.

Filozofia (z gr. láska k múdrosti: filein = ľúbiť a sofia = múdrosť) spočíva v kladení otázok a hľadaní odpovedí na ne. Najčastejšie ide o otázky týkajúce sa sveta, poznania, hodnôt, spoločnosti, človeka a ducha.

Semiotika – všeobecná veda o znakoch (termín prevzatí od Peirca a Morrisa), resp. semiológia (termín prevzatý od Saussura). Človek sa od nižších tvorov odlišuje nielen jazykom ako aj najbohatšou a najdokonalejšou sústavou znakov, symbolov v ľudových zvykoch a obyčajoch, symboly etnických, národných a štátnych útvarov atď.

Psychológia – skúma psychiku komunikantov.

Kybernetika – Náuka o riadení systémov. Je spätá s jazykovedou cez semiotiku. Kybernetika zjednocuje prírodné, technické a spoločenské vedy, pretože jej predmetom je riadenie, ovládanie systémov technických, biologických a spoločenských.

Akustika – výskum akustických vlastností hlások. Pre jazykovedu je to najvýznamnejšie odvetvie z fyzikálnych vied.


Horizontálne (zemepisné) členenie jazyka – existencia zemepisných nárečí je pozostatkom starých kmeňových rozdielov; resp. rozdielov medzi kmeňovými zväzmi a ich migračnými prúdmi a pozostatkom členenia starého feudálneho štátu na župy a celkového geomorfologického členenia územia národností a národa.

Vertikálne členenie jazyka – vzniká s rozvojom ekonomiky a kultúry v období feudalizmu a kapitalizmu. Ide o členenie na sociálne nárečia (odlišnosť reči vyšších spoločenských vrstiev na Slovensku často pomaďarčených, od nižších mestských spoločenských vrstiev, najmä remeselníkov, kupcov, obchodníkov atď.)


Kognitívna lingvistika – nadväzuje na psychológiu. Má za úlohu poznávať kogníciu človeka a skúma mentálne a pamäťové vlastnosti - pomáha tlmočníkom. Kognícia - poznávanie, poznávacia schopnosť. Kognitívne vedy sa zameriavajú na poznanie človeka.

Reč – v univerzálnom zmysle je fyzicko-psychická schopnosť človeka ako prírodno-spoločenskej bytosti vytvárať artikulované zvuky, spájať ich ako materiálnu formu s vnútornými psychickými ideálnymi obsahmi a pomocou týchto artikulovaných zvukov realizovať vzájomnú komunikáciu s inými členmi spoločenského celku. Reč v tomto univerzálnom zmysle je všeobecná ľudská schopnosť bez ohľadu na to, v akom spoločenskom útvare (rodine, rode, kmeni, národnosti, národe) človek žije a pracuje. Touto schopnosťou spájať artikulované zvuky s obsahmi svojho vedomia ako obrazmi objektívnej reality a pomocou nich myslieť a komunikovať v spoločnosti sa človek podstatne odlišuje od nižších druhov živých bytostí. Pre reč v tomto univerzálnom zmysle použil F. de Saussure francúzsky termín langage.
Reč – v užšom zmysle je konkrétna realizácia abstraktného jazykového systému v praktickom dorozumievacom akte. Výsledkom tejto realizácie je konkrétny jazykový text. Saussure pre reč ako konkrétnu realizáciu jazykového systému použil termín parole.

Jazyk – v terminologickom zmysle označuje v spoločenskom vedomí existujúci abstraktný systém lexikálnych a gramatických znakov, ktoré určitá konkrétna spoločnosť (rod, kmeň, národnosť, národ) používa ako prostriedok myslenia a dorozumievania. Jazyk ako sociálny jav má povahu sociálnej normy. Saussure pre tento pojem jazyka použil termín langue.

Niet jazyka bez reči a niet reči bez jazyka. Keď sa jazyk prestane realizovať v reči, stane sa mŕtvym. Jazyk je systém znakov.


Systém – chápeme ako vnútorne organizovaný celok pozostávajúci z prvkov, ktoré sú v rámci celku zviazané vzájomnými vzťahmi a vzájomným pôsobením. Vnútornú vzájomnú väzbu, vnútornú sieť vzťahov medzi prvkami systému nazývame štruktúra. Systém teda môžeme definovať aj ako vnútorne štruktúrovaný celok. Pre vnútornú štruktúrnosť celku sa používa aj termín forma. Niet systému bez štruktúry a niet štruktúry bez systému.


Uvažujeme o troch typoch vzťahov:

1. vzťahy, ktoré určujú – definujú systém: je to opozícia (opozičný vzťah) = má systém, v ktorom sú prvky v opozičných vzťahoch. Typy opozičných vzťahov:

a.privátna opozícia (asymetrická) – prvky sú totožné, ale jeden má vlastnosť naviac. dom – domček , strom – lipa

b.ekvipolentná opozícia – majú niečo spoločné, ale majú ešte niečo naviac. dobrý – zlý =>vyjadrujú charakterové vlastnosti, ale jedno je pozitívne a druhé negatívne; domček – domisko

c.nulová opozícia (identita) – mali by byť úplne rovnaké; nos – nos!

d.disjunkcia – úplná odlišnosť


2. vzťahy, ktoré podmieňujú ustálenosť, stabilitu v systéme – implikácia – znamená niečo pojať, mať v sebe. čakať – čakateľ – čakáreň (kto čaká) – (kde čaká)

-uzavretá skupina takých vzťahov, ktoré sa stabilizujú pri implikácii


3. analógia – je to o tom, že si všímame, čo sa deje (napr. v autobuse dá niekto kartičku a šofér mu dá lístok, logicky (analogické usudzovanie) aj mne by mal dať lístok, keď dám kartičku) Ak množina entít e₁...en má vlastnosti v₁ a v₂, tak analogicky usudzujeme, že entita en+1 majúca vlastnosť v₁ analogicky bude mať vlastnosť v₂. =>hrdý – hrdosť....múdry – x ....x = múdrosť – analogické usudzovanie.


Štruktúrovanosť systému – nie všetky systémy majú svoje substančné jednotky rovnako pravidelne a rovnako pevne vnútorne zviazané, nie všetky systémy sú rovnako štruktúrované. Stupeň vnútornej zviazanosti, súdržnosti, koherencie systému nazývame štruktúrovanosť systému. Štruktúrovanosť systému závisí od viacerých činiteľov, podmienok. Sú to:


1. Rozsah množiny prvkov systému: čím je rozsah množiny prvkov systému nižší, tým je štruktúrovanosť systému vyššia. Čím je rozsah množiny prvkov systému väčší, tým je štruktúrovanosť systému nižšia.

2. Relatívna uzavretosť systému: čím je systém uzavretejší, tým je štruktúrovanejší. Čím je systém otvorenejší, tým je menej štruktúrovaný. Uzavretosť každého systému je relatívna. Niet absolútne uzavretých systémov a niet absolútne otvorených systémov

3. Relatívna stabilita systému: Každý systém ako relatívne uzavretá, autonómna jednotka má tendenciu zachovať sa, upevňovať sa voči okoliu. Systém sa snaží prispôsobovať svoje okolie tak, aby vyhovovalo jeho vnútornému usporiadaniu, čiže jeho štruktúre. Túto tendenciu prispôsobovať svoje okolie svojím potrebám nazývame ASIMILÁCIA. Reč a myslenie – prírodno-spoločenské bytosti sa vyznačujú schopnosťou, že svojimi zmyslami odrážajú vo svojej nervovej sústave okolitý svet, a to tak prírodný, ako aj prírodno-spoločenský.
Existuje viacej vývinových druhov odrážania, resp. odrazu:

I.Dráždivosť – schopnosť živého organizmu výberovo reagovať na vplyv biologicky dôležitých faktorov. Dráždivosťou sa živé organizmy adaptujú k prostrediu.

II.Psychický odraz – majú organizmy s centrálnou nervovou sústavou. Jednoduchým psychickým odrazom sú: pocit, vnem, predstava, asociatívne myslenie, zložitý; vedomý psychický odraz


Funkcie jazyka – z hľadiska genézy a funkčnej závažnosti delíme jazykové funkcie na primárne, základné a na sekundárne, nadstavbové. Primárnymi, základnými funkciami jazyka je funkcia komunikatívna a funkcia poznávacia.

Komunikatívna funkcia jazyka – Bez jazyka by spoločnosť nemohla existovať. Jazyk slúži na výmenu informácií, na vzájomnú komunikáciu medzi ľuďmi. Komunikácia je informačné, materiálne a sociálne spojenie dvoch alebo viacerých jednotlivcov. Komunikácia má tieto základné zložky:


1.Informácia – spoločensky podmienený psychický, myšlienkový obsah, ktorý hovoriaci (píšuci) človek oznamuje počúvajúcemu (čítajúcemu) človeku.

2.Komunikačné prostriedky

- jazykový kód – slovná zásoba a gramatika jazyka
- rečový signál – zvuky reči, pohyby rečových ústrojov slúžiacich tvoreniu reč, sprievodne aj gestá a mimika

3.Komunikačná sieť:

•Vysielač – (emitent, expedient, hovoriaci, píšuci, aktívny komunikant, kódovateľ
•Prijímač – (percipient, počúvajúci, čítajúci, pasívny komunikant, dekódovateľ
•Komunikačné spojivo – (kanál. médium, vodič)


4.Komunikačná aktivita:

a)Kódovanie – myslené formovanie obsahu informácie do jazykovej podoby vo vedomí hovoriaceho.

b)Generovanie – prenos jazykovo sformovanej informácie z mozgu hovoriaceho cez nervové dráhy do rečových orgánov a transformácia myslených jazykových jednotiek na reálne fyzické rečové jednotky čiže artikulovanými zvukmi zhmotnené slová a vety.

c)Komunikačný prenos – transfer rečového signálu od vysielača k prijímačovi cez komunikačné spojivo (vzduch, vlnenie vzduchu)

d)Zmyslová percepcia – sluchové vnímanie akustického vzduchového vlnenia ako členených zvukov a ich dešifrovanie ako rečových jednotiek.

e)Dekódovanie – v užšom zmysle sa rozumie zmena rečového signálu na vnútorný psychický myšlienkový obsah – obsah informácie, ktorý chcel vysielač prijímačovi oznámiť.


Komunikatívnu jazykovú funkciu členíme na : oznamovaciu, expresívnu a výzvovú.


1.Oznamovacia funkcia: o oznamovacej funkcii hovoríme vtedy, keď je obsah informácie orientovaný na objektívnu realitu, na niečo, čo je mimo komunikantov.

Metajazyková funkcia - Ak sa objektívnou realitou, o ktorej hovoríme, stane sám jazyk, čiže keď jazyk je aj nástrojom aj cieľom komunikácie, hovoríme o metajazykovej funkcii (jazykom hovoríme o samom jazyku)

Fatická funkcia - Keď sa obsah informácie zredukuje natoľko, že jeho cieľom nie je vypovedať niečo o mimojazykovej realite, ale iba nadviazať komunikačný kontakt, hovoríme o fatickej funkcii.
2.Expresívna, výrazová funkcia – vysielajúci komunikant orientuje obsah informácie nie natoľko na realitu mimo seba, ale na seba, na svoj fyzický a psychický stav. Je to teda subjektívno-expresívna funkcia.


3.Apelová, výzvová funkcia – vysielajúci komunikant chce obsahom informácie, pokúša sa, obsahom informácie ovplyvniť myslenie a konanie prijímajúceho komunikanta.


Jazykový znak – pod znakom rozumieme takú hmotnú vec, ktorá nemá zmysel sama v sebe, sama pre seba, ale jej zmyslom, jej funkciou je zastupovať, označovať iné veci, a to hmotné aj nehmotné. Učenie o jazykovom znaku patrí do širšej náuky o znakoch vôbec čiže do semiotiky. Počiatky siahajú až do gréckej filozofie. Signifikant sa chápal ako vnímateľný (forma znaku) a signifikát ako pochopiteľný (obsah znaku) a vyčleňovali ešte denotát (označovaná vec).


Peirce – podľa povahy vzťahu medzi označujúcim materiálom a označenou vecou rozlišoval tri druhy znakov:

1.Ikony, ikonické znaky, pri ktorých ide o faktickú podobnosť medzi signifikantom a signifikátom, napr. obraz zvieraťa ako znak sa podobá zobrazenému zvieraťu. Obraz zvieraťa ako znak zastupuje zviera jednoducho preto, že sa mu podobá.

Materiálny ikonizmus – nechajú sa motivovať zvukomalebnosťou, väčšinou citoslovcia a slová odvodené . . . havkať, bzučať

Konštrukčný ikonizmus – významová štruktúra sa premieta do formy... ček; plurál.. y =>symbol dom + ček – ikona niečoho malého


2.Indexy, indexové znaky, pri ktorých je medzi znakom a označeným vecná súvislosť, prirodzený príčinný vzťah: zrýchlený tep, horúčka je znakom choroby (choroba je príčinou zrýchlenia tepu, horúčky).. tieto znaky sú symptómy a náuka o nich je symptomatológia.


3.Symboly – medzi označujúcim materiálom a označenou vecou niet ani faktickej podobnosti ako pri ikonických znakoch, ani vecnej súvislosti ako pri indexových znakoch, ale spätosť medzi označujúcim a označeným je čisto inštituovaná, naučená, konvenčná.


Arbitrárnosť – nedostatok vonkajšej podobnosti a vnútornej vecnej súvislosti pri symbolických znakoch nazývame v jazykovede arbitrárnosť. Arbitrárnosť znaku sa týka iba vzťahu medzi označujúcim materiálom znaku a ideálnym obsahom, resp. predmetom ako prameňom ideálneho obsahu znaku čiže denotátom. Arbitrárnosť sa netýka vzťahu medzi znakom a jeho používateľmi.


Sémantický trojuholník

Význam, zmysel, pojem, designát

signifikácia designácia

Designátor, forma Vec, predmet, denotát

denotácia

Denotát – vec, predmet, ktorý sa znakom pomenúva, označuje. (vec, ktorú opisujeme)

Designát – obsah jazykového znaku. Neopisuje konkrétne, ale vo všeobecnosti.

Designátor – formálna stránka znaku. (zvolená, hlásková podoba)

Designácia – vzťah medzi desidnátom a denotátom čiže vzťah medzi ideálnym obsahom znaku a vecou, ktorej tento ideálny obsah zodpovedá, je vzťahom kognitívneho odrazu. Tento vzťah je prirodzený, teda nie arbitrárny.

Denotácia – vzťah medzi designátorom a designátom je vzťah označenia čiže denotácie. Je to arbitrárny vzťah.

Signifikácia – vzťah medzi designátorom a designátom. Je to vzťah vyjadrenia zmyslu.
Unilaterálna teória – filozofi a niektorí lingvisti za znak pokladajú iba hmotného vyjadrovateľa čiže designátora.

Bilaterálna teória – za imanentnú súčasť znaku pokladajú aj hmotného vyjadrovateľa(designátor) aj ideálny obsah znaku(designát).

Transparentnosť – je priezračnosť formálneho vyjadrenia sémantickej štruktúry, ktorá je vyjadrená expanzívnosťou formy a percepčnou zreteľnosťou jej komponentov.

Transparentnosť má dve stránky: morfosémantickú a morfotaktickú.

4 miery transparentnosti: vysoká, menšia, oslabená, minimálna (napr. dom - ček; ucho/uši; malý/menší; zlý/horší) morfotaktická zmena ucho – uši


Jazykové myslenie v 20 storočí:

I.Neohumboltizmus:

- oživenie myšlienok Humboldta -známy spisovateľ, diplomat
- pruský veľvyslanec v Ríme, vo Viedni aj v Londýne
- 1810 – minister vnútra, Berlínska univerzita
- študoval živé jazyky
- ako prvý uviedol typológiu, klasifikáciu, vysvetlil pôvod jazyka; jazyk vytvára myslenie
- jazykový medzisvet – duchovné objekty medzi svetom a individuálnym vedomím

Vnútorná forma jazyka – Jazyk je sila duchovného stvárnenia sveta, je cesta transformácie sveta do vlastníctva ducha – pretavenie reálneho bytia na vedomé bytie – prostriedok je vnútorná forma jazyka

- prínos – spájať jazyk s myslením, prepojenie antropológie s lingvistikou
- jazykoveda – duchovná veda


II.Štrukturalizmus – hlavný predstaviteľ Ferdinand de Saussure – švajčiarsky lingvista

•idea: jazyk treba skúmať ako štrukturálny celok, čo s najexaktnejšími metódami.
•štyri základné školy: ženevská, pražská, americká, dánska
•je to výskumný smer, ktorý vznikol v 20. rokoch 20 storočia v lingvistike a v iných vedách (etnografia, estetika, folkloristika) ako reakcia na materiálový atomistický pozitivizmus vo vede koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Jeho iniciátorom bol Ferdinand de Saussure dielom „Cour de Lingvistique Generale“ (1916).


III.Generatívna gramatika – hlavný predstaviteľ – Noam Chomski

•pokúša sa zjednotiť neohumboltizmus a štrukturalizmus
•východisková idea : jazyková teória má opísať a vysvetliť jazykovú kompetenciu používateľa jazyka.
•jazyková kompetencia – súhrn jazykových znalostí nositeľov jazyka, ktoré mu umožňujú vytvoriť všetky gramaticky správne vety podľa gramatických pravidiel, pripísať týmto vetám zodpovedajúce štruktúry, vyslovovať hodnotenia, či sú správne alebo nesprávne a do akej miery je odchýlka porušením pravidiel.


IV.Americký deskriptivizmus – americká škola – hlavný predstaviteľ Harris. Odlišoval sa tým, že skúmal Parol (induktívnym spôsobom). Základnými prvkami je stimul a reakcia, čiže treba skúmať, čo bol stimul a aká je reakcia, neberie do úvahy vývin jazyka.


V.Funkcionalistická koncepcia jazyka – predstaviteľ : Schmidt - pracovali s formou, významom a funkciou.

•Forma – zvukové reťaze, vzťahy medzi prvkami jazyka a suprasegmentálne javy
•Význam – vnútorná zložka znaku
•Funkcia – funkčný, komunikačný efekt

Pražská škola – pr. lingvistický krúžok – koncepcia je funkčná; prináša do systému prvku funkciu – akékoľvek sledovanie je na báze prvku – funkcie
Predstavitelia: vznikol 1926 – Jakobson, Trubeckoj – zamerali sa na okolie systému

Prvý krát vystúpili so svojim programom v roku 1929 na zjazde slovanských filológov v Prahe, škola zanikla v roku 1948.

Na Slovensku – Eugen Pavlíny, Mikuláš Bakoš... Časopis, kde distribuovali – „Slovo a tvar“ Tvrdili, že jazyk je nadčasový systém, niečo ako samostatná štruktúra.

Kodanská škola – koncepcia glosematická , hlavný predstaviteľ Louis Hjehnslev.

Základná myšlienka – rozlíšenie formy a koncepcie / výraz a obsah

Tvrdil, že podstatou skúmania má byť výraz a obsah, ale jedinečnosť má forma. Kládol dôraz na výraz.