História slovenčiny

Vznik a vývin slovenčiny :
6. - 9. storočie - Slovania po príchode na toto územie preberali názvy po Keltoch a Germánoch
9. storočie -Konštantín a Metod pred príchodom na Veľkú Moravu zostavili nový sloviensky jazyk na základe jazyka, ktorým hovorili obyvatelia okolia Solúna, do ktorého počas používania pribúdali slová západoslovanského pôvodu. Tento jazyk bol schválený ako liturgický jazyk. Staroslovienčina využívala nosovky a jery. Staroslovienske písmo, ktoré zostavil Konštantín na základe písmen na základe písmen malej gréckej abecedy sa nazýva hlaholika. V priebehu 10. - 11. storočia ju vystriedala cyrilika, ktorú zostavili Konštantínovi a Metodovi žiaci na základe veľkých písmen gréckej abecedy. 10. storočie - v mnohonárodnostnom uhorskom štáte sa presadila latinčina ako jazyk štátnej správy a vládnucej vrstvy.
13. - 14. storočie - mešťanstvo začína používať domáci jazyk. Slovakizmy sa dostávajú do listín písaných po latinsky alebo česky. Čeština prenikla cez študentov, ktorí študovali v Prahe a neskôr jej používanie súviselo s husitskou aktivitou na Slovensku.
16. - 17. storočie - Lutherova reformácia, používal sa ako kultový jazyk používal domáci jazyk. Slovanskí evanjelici používali bibličtinu. V tom čase existuju tri typy kultúrneho domáceho jazyka - kultúrna západoslovenčina, kultúrna stredoslovenčina a východoslovenčina.
18. storočie - prvé pokusy o uzákonenie spisovného jazyka - J. I. Bajza. Odstraňoval čechizmi, zavádzal označovanie ď, ť, ň, ľ, ale nevenoval pozornosť pravopisu. A. Bernolák využil kultúrnu západoslovenčinu ako základ pre prvú kodifikáciu spisovného jazyka. Nebola mu cudzia mäkkosť ( ďeďina, ...), základ je však západoslovenský (spíwať - spievať,...), nepozná y a písmeno g = j. Bernolákovým jazykom písali napr. Hollý, Fándly,.. Vyučovalo sa v ňom v prvom učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule. V roku 1787 vydal prvú gramatiku spisovnej slovenčiny.
19. storočie - je poznamenané formovaním sa dnešnej spisovnej slovenčiny. Ľ. Štúr podobne ako Bernolák uprednostnil fonetický pravopis. Mäkkosť spoluhlásky sa dôsledne označovala. Štúr nepozná hlásku ľ, y, ä, iu, é, výnimky z rytmického krátenia. Štúr kodifikoval spisovný jazyk na základe stredoslovenského jazyka (1843), verejne bol vyhlásený v roku 1844. M.M. Hodža neprijal tento foneticko - fonologický pravopis. Presadzoval etymologický pravopis (rozlišoval i/y, ...). Do spisovnej slovenčiny pridal ä, ľ, é.

V roku 1851 bola prijatá Hattalova úprava (prestali sa používať mäkčene v de, te , ne ,le; ...) Nový jazyk zjednotil štúrovcov a bernolákovcov a stal sa východiskom dnešného spisovného jazyka.
20. storočie - Samuel Czambel významnou mierou prispel k dotvoreniu modernej spisovnej slovenčiny. Cenil si čistotu ľudovej reči a pridržiaval sa ľudovej podoby slov. V roku 1931 vydal český jazykovedec V. Vážný prvé Pravidlá slovenského pravopisu. Uprednostňoval tvary blízke češtine, neodporúčal slová odlišujúce slovenčinu od češtiny. V slovenských školách sa striktne vyžadovalo používanie a dodržiavanie týchto Pravidiel. Odozva prišla v podobe hnutia, ktoré nazývame purizmus. Usilovali sa o očistu slovenského jazyka od českých slov. Vydanie pravidiel z roku 1940 boli akceptované niektoré zmeny puristov. Podstatnú zmenu priniesli Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1953 (používanie i v koncovkách slovies; zostalo však nepravidelné písanie s- a z-). To bolo zmenené až v roku 1968. Roku 1991 vyšli nové Pravidlá slovenského pravopisu, ktoré prinášajú nový pohľad na funkciu Pravidiel. Niektoré základné zmeny :
- zjednodušil sa pravopis písania slov cudzieho pôvodu
- historických osobných mien
- písanie slov spolu a osobitne (nadránom = nad ránom,...)
- rozdeľovanie slov
- písanie veľkých písmen v názvoch ulíc, námestí, sadov, mostov ( Ulica osloboditeľov, ....).