SLOHOVÉ ÚTVARY – (ŽÁNRE)
správa
- ľudia si pri komunikácii vymieňajú informácie
- Informácia o udalostiach a podujatiach, ktoré sa už odohrali, sa nazýva správa
- novinová správa je stručná a vecná informácia o aktuálnych politických, spoločenských, hospodárskych, kultúrnych a športových udalostiach doma a vo svete
- správa odpovedá na otázky kto?, kedy?, kde?, ako?, prečo?
- má obsahovať všetky dôležité údaje
- tie sa radia podľa vopred zvoleného hľadiska (dôležitosti, časovej postupnosti, podľa príčiny, dôsledku)
- správa má byť:
a) objektívna (nemá obsahovať názory, postoje, citové prejavy autora)
b) aktuálna (má informovať o čerstvých udalostiach)
- titulok - nadpis novinovej správy, titulky v novinách majú byť stručné, výstižné a nápadné (obsahom i vzhľadom), aby čitateľa zaujali, niektoré správy obsahujú aj stručný obsah, podtitulok alebo nadtitulok, upozornenie: za nadpisom, titulkom nepíšeme bodku
rozprávanie
1. zachytáva jedinečnú udalosť, príbeh
2. príbeh sa rozvíja v časovej postupnosti
3. člení sa na úvod, jadro a záver
4. jadro obsahuje dejovú zápletku, zauzľovanie, vyvrcholenie a rozuzlenie deja
5. vyjadruje osobný zážitok, vlastný príbeh, vlastné postoje
6. využíva slovesá (činnostné, plnovýznamové)
7. používa sa v ňom minulý čas slovies aj historický prézent
8. využíva sa priama reč, oznamovacie, rozkazovacie, opytovacie vety
- v rozprávaní vystupujú postavy, jedna z postáv je zároveň rozprávačom, rozprávač môže hovoriť v 1. osobe sg. alebo v 1. osobe pl. , uvádza čitateľov alebo poslucháčov do prostredia a komentuje, ako prebieha dej, čo robia postavy
- rozprávanie je živšie, ak v ňom použijeme priamu reč postáv
- prítomný čas v rozprávaní nazývame historický prézent (prítomný čas použitý na minulé deje)
- nadpis rozprávania má byť krátky – výstižný, môže to byť podstatné meno v N: Môj miláčik, Záchranca, pád podstatného mena: U strýka, Pri rieke, prídavné meno s podstatným menom: Najmilšia spomienka, Prefíkaný sused, opisná veta: Ako som učil psa, poučenie, múdrosť: Klamať sa nevypláca, nedokončená veta: Kto druhému jamu kope...
- dialóg - rozhovor dvoch alebo viacerých postáv (osôb)
- repliky - jednotlivé odpovede v rozhovore nazývame
- reč postáv nemusíme vždy vyjadriť priamo (uvádzacou vetou a priamou rečou s úvodzovkami), niekedy ju rozprávač vyjadrí nepriamo (Hlaváčik povedal, že…) alebo polopriamo (sadni si, máš päťku, povedala pani učiteľka)
- pri priamom rozprávaní rozprávame príbeh tak, ako ho vidí/cíti jedna, zvyčajne hlavná postava stvárňovaného príbehu, slovesá sú v tvare 1. os. sg. - preto takéto rozprávanie nazývame ja-rozprávanie
- ak o tom, čo prežil a cítil hlavný hrdina príbehu rozpráva niekto iný, používa tvar 3. osoby, hovoríme o nepriamom rozprávaní alebo on-rozprávanie
- retrospektíva - postup v rozprávaní deja, kedy sa najskôr dozvieme rozuzlenie, až potom sa dozvedáme, ako k nemu došlo (najmä v detektívkach)
- in medias res - v rozprávaní vstúpenie priamo do dejaumelecký opis
- citovo zafarbený, náladový
- autor opisuje nielen pravdivo jednotlivé vlastnosti javu, ale vyjadruje aj svoj citový vzťah k opisovanému javu, používajú sa na to čo najkrajšie a najpôsobivejšie umelecké obrazy
Obrazné pomenovanie býva založené na:
a) podobnosti = metafora: škovránok - spevák výšin; sluka - posol jari; zomrel - dohorela svieca jeho života
b) na vnútornej súvislosti (na vzťahu časti a celku) = metonymia: žiaci odišli do kina - škola odišla do kina, čítam Rúfusove básne - čítam Rúfusa
c) na prenášaní vlastností ľudí, zvierat na niečo neživé = personifikácia (vlastnosti ľudí), animalizácia (vlastnosti zvierat): potôčik v zime zamrzol - potôčik v zime onemel, takmer ani nedýchal, zomrel
d) na obraznom prívlastku a prirovnaní: nebotyčné výšky, náhlivé potôčky, blatúchy sú ako zlaté dukáty
odborný opis
- je statický
- znaky a vlastnosti opisovaného predmetu sa podávajú vecne a presne, vyberajú a usporadúvajú sa podľa dôležitosti, nie podľa osobného dojmu autora
- autor má mat' odborné vedomosti o opisovanom jave (o jeho určení, fungovaní, vzniku a pod.)
- presnosť sa v odbornom opise dosahuje prídavnými menami, odbornými termínmi
- využívajú sa len oznamovacie vety
- poradie viet v odseku alebo poradie odsekov môžeme menilť
- odborné opisy sú v učebniciach, encyklopédiách, v náučnej literatúre
- názornosť opisu sa zvyšuje ilustráciou
životopis
- text, v ktorom sa vecne uvádzajú základné i údaje o živote autora
- vyhotovuje sa zväčša ako súčasť iných úradných písomností (žiadosť, prihláška, dotazník)
- preto sa nazýva úradný životopis
- úradný životopis môžeme napísať ako súvislý text alebo v bodoch, tzv. štruktúrovaný životopis
- aj v životopise sa odrážajú vlastnosti pisateľa, preto treba dbať na formálnu úpravu i na štylizáciu textu
a) v úradnom životopise sa vecne vyratúvajú údaje o mieste a dátume narodenia, o vzdelaní, zamestnaní, záujmoch, zvláštnych znalostiach (napr. jazykových), príp. aj o ďalších osobných a pracovných plánoch a rodinných pomeroch, využíva sa v ňom informačný a opisný slohový postup, oznamovacie vety a slová bez citového zafarbenia
b) v beletrizovanom životopise sa vyberajú len niektoré, podľa autora zaujímavé a dôležité údaje, autor ich nielen vymenúva, ale aj komentuje a hodnotí (teda vyjadruje svoj osobný postoj), kombinuje sa v ňom rozprávací, opisný aj výkladový slohový postup, na zdôraznenie osobného postoja využíva všetky typy viet podľa komunikačného zámeru a slová s citovým zafarbením
slávnostný prejav
- je oficiálna pripravená reč, prednesená pri zvlášť slávnostnej príležitosti (pri gratulácii, uvítaní, pohrebe, pri oslave nejakého jubilea a pod.)
- aby slávnostná reč vyznela majestátne, má byť prednesená precítene a s primeraným pátosom, aby u poslucháčov vzbudila obdiv a uznanie
- docieli sa to používaním zvolacích viet, rečníckych otázok, citátov, metafor, synoným, prirovnaní, atď.
- slávnostné prejavy sa členia na:
1) verejné:
a) slávnostné - jubilejné, spomienkové, gratulačné
b) rámcové - privítací, otvárací, záverový, pozdravný
2) rodinné: prejavy na sobášoch, pohreboch, pri výročiach, pri uvítaní novorodeniatok a pod.diskusia
- organizovaná výmena názorov na istú tému, ktorá smeruje k zaujatiu postoja alebo k vyriešeniu nejakého problému, ku kompromisu
- diskusia je verejná, počíta s aktívnou účasťou viacerých osôb
- využíva prostriedky odborného štýlu a rečníctva
- úloha moderátora v diskusii:
- v úvode diskusie oznámiť cieľ a tému stretnutia, privítať a predstaviť prítomných
- v priebehu diskusie upozorňovať na dôležité veci, ku ktorým: by sa mali účastníci diskusie vyjadriť; usmerňovať diskusiu, klásť otázky, dať priestor všetkým účastníkom, nedovoliť prílišné odbiehanie od témy
- na záver diskusie zhrnúť jednotlivé názory a zladiť stanoviská: do nejakého spoločného postoja; poďakovať sa za aktívnu účasť všetkým diskutujúcim
úlohou diskutéra v diskusii:
- zaujať postoje k problematike
- svoje názory sa snažiť podoprieť množstvom rozumných tvrdení (argumentov) alebo príkladov
- správať sa ohľaduplne k ostatným účastníkom diskusie: nie skákať im do reči, počúvať ich a nadväzovať na ich tvrdenia, neodbočovať od témy
- pokúsiť sa v komunikácii použiť aj neverbálne prostriedky (kontakt očí, mimika, gestá...), využiť vhodnú melódiu, silu hlasu, dôraz...
statický opis (statický = stály, nemenný)
1. predmetom opisu je vec, rastlina, zviera, budova...
2. opis nemá dej
3. vec, rastlina, zviera... sa opisuje v stave pokoja
4. vyratúvajú sa v ňom vlastnosti, znaky predmetu v istom poradí
5. využívajú sa najmä podstatné mená a prídavné mená
6. používa sa prítomný čas slovies
7. používajú sa oznamovacie vety
8. používajú sa presné pomenovania a vecné prirovnania
9. poradie opisovaných častí nie je záväzné, jednotlivé vlastnosti sa k sebe priraďujú voľne
dynamický opis (dynamický = dejový, meniaci sa, vyvíjajúci sa)
1. vyniká, ak opisujeme nejaký dej, proces, ktorý sa opakuje
2. typickým dynamickým opisom je opis pracovnej činnosti
3. v opise pracovnej činnosti vysvetľujeme v časovej postupnosti pracovné úkony, ktoré treba vykonať pri realizácii nejakého diela, napríklad: sadenie stromčekov, návod na obsluhu prístroja, recept na prípravu bábovky
4. v dynamickom opise sú dôležité slovesá, používajú sa zvyčajne v 1. osobe pl. prítomného času alebo v 2.os. pl. rozkazovacom spôsobe
5. poradie opisovaných častí je záväzné
opis osoby
- zachytáva vonkajší vzhľad: postavu, chôdzu, tvár, vlasy, hlas, oblečenie a pod.
- charakteristika je výstižný opis, zdôraznenie základných vlastností osoby, veci alebo javu
- ak je opis osoby (osôb) zameraný na najvýraznejšie, najtypickejšie znaky a vlastnosti, vzniká charakteristika:
a) vonkajšia charakteristika - zameraná na najtypickejšie vonkajšie znaky
b) vnútorná charakteristika - zameriava sa na povahu človeka, jeho schopnosti a vlastnosti
i) priama charakteristika - ak opisujeme povahu a vlastnosti človeka priamo - pomocou prídavných a podstatných mien, pr. je múdry
ii) nepriama charakteristika - ak opisujeme človeka cez jeho konanie a správanie, z čoho vyplývajú vlastnosti postavy, pr. neprejdeš mu cez rozum
karikatúra
- je osobitným druhom charakteristiky
- v karikatúrnom opise sa niektoré veci hyperbolizujú (zveličujú), zatiaľ čo iné sa zamlčujú alebo zastierajú
- jej cieľom je vyvolať komický alebo satirický (výsmešný) dojem
- využíva sa v literatúre, hudbe aj vo výtvarníctveúvaha
- patrí k útvarom výkladového slohového postupu
- vysvetľuje sa v nej istý problém (hľadajú sa jeho príčiny, dôsledky, rozoberajú sa vzťahy medzi javmi)
- neprináša nové vecné poznatky, ale známe veci sa posudzujú z nového hľadiska
- autor uvažuje o danom jave (nemusí ísť vždy iba o vedecký problém, ale napr. aj o spoločenský jav), pričom prejavuje svoj osobný postoj
- úvaha je výklad s výrazným osobným ladením
- osobné ladenie úvahy sa premieta do použitých jazykových prostriedkov
- využívajú sa slová s citovým zafarbením, štylisticky príznakové slová, obrazné pomenovania, synonymá a antonymá, zaujímavo utvorené slová, hodnotiace častice, ba aj citoslovcia
- spravidla sa nevyužívajú odborné termíny a slová cudzieho pôvodu známe len odborníkom z istej oblasti
- v úvahe sa, na rozdiel od výkladu, využívajú všetky druhy viet podľa komunikačného zámeru, striedajú sa vety s rozličnou dĺžkou, nedokončené vety s dlhými súvetiami
- osobitne zaujímavé sú opytovacie vety, na niektoré autor neočakáva odpoveď, ale chce nimi podnietiť čitateľa k uvažovaniu, iné otázky napovedajú čitateľovi odpoveď
