Spisovný jazyk a miestne nárečia

V súkromných rozhovoroch príbuzných ľudí a blízkych priateľov sa používa neformálna, uvoľnená a familiárna reč. Nevenuje sa dostatočná pozornosť výberu slov. V takýchto rozhovoroch ľudia často používajú nespisovné výrazy ako rôzne familiárne slová, nárečové, slangové alebo žargónové výrazy. Aj keď mnohé z týchto slov sú v úzkom kontakte so spisovnými výrazmi a niektoré časom prenikajú do spisovnej slovenčiny, väčšinou ich považujeme za nespisovnú lexiku. V tejto práci sa zameriame konkrétne na kategóriu nárečových výrazov, ktoré sa používajú v jednotlivých oblastiach Slovenska.

Nárečia definujeme ako ucelený jazykový systém, ktorý používa určitá skupina ľudí na svoje dorozumievanie. Vznikli na základe rôznych spoločenských činiteľov, ktoré vplývali na formovanie jazyka. Všetky nárečia majú svoje špecifické fonetické, gramatické a lexikálne znaky, ktorými sa odlišujú od spisovného jazyka. Nárečia označujeme ako nespisovné útvary národného jazyka. Z fonetického hľadiska je svojráznosť nárečí evidentná len v ústnej reči. V lexike a gramatike sú evidentné rozdiely ako v ústnej, tak aj v písomnej podobe nárečia. Z lexikálneho hľadiska sa nárečia odlišujú od spisovného jazyka najmä rôznymi špecifickými nárečovými pomenovaniami, ktoré nazývame d i a l e k t i z m y.

Nárečia sa vyvíjali v prvých stáročiach existencie slovenčiny približne do 16. storočia. Na Slovensku je niekoľko desiatok menších nárečí, ktoré sa však dajú vyčleniť na tri základné typy – z á p a d o s l o v e n s k é, s t r e d o s l o v e n s k é a v ý c h o d o s l o v e n s k é. Toto členenie sa spája s migráciou Praslovanov na území Slovenska. Menšie nárečia majú pôvod členení uhorského štátu na župy, na základe čoho sa vyvinuli napríklad spišské, zemplínske alebo zvolenské nárečia. Podobu slovenských nárečí v konečnom dôsledku ovplyvnila tiež nemčina, rumunčina a maďarčina.

Západoslovenské nárečia sa používajú na území bývalej Bratislavskej, Nitrianskej (okrem severnej časti) a Trenčianskej stolice. Túto oblasť rozdeľujeme na severnú, južnú a záhorskú. V severnej oblasti rozoznávame kysucké, hornotrenčianske a dolnotrenčianske nárečia a v južnej oblasti považské, trnavské a nitrianske nárečia. Na západ od Malých Karpát po rieku Moravu sa rozkladá osobitná oblasť záhorských nárečí.

Stredoslovenské nárečia tvoria základ súčasného slovenského spisovného jazyka. V porovnaní so západoslovenskými a východoslovenskými nárečiami sú početnejšie a členitejšie, no napriek tomu sú spisovnému jazyku najbližšie. Oblasť stredoslovenských nárečí rozdeľujeme na severnú a južnú. V severnej časti vyčleňujeme liptovské, oravské, turčianske a hornonitrianske nárečia. Južná oblasť sa člení na menšie nárečové celky a patria do nej nárečia zvolenské, tekovské, hontianske, hontiansko-novohradské (vrchárske), modrokamenské, nárečie stredného Novohradu, ipeľské, nárečia západného Gemera, nárečia stredného Gemera, nárečia východného Gemera a horehronské nárečia.

Pojem východoslovenské nárečia približne označuje nárečia obyvateľov Východoslovenského kraja, s výnimkou Gemera. Sú to slovenské nárečia, ktorými sa dorozumievajú obyvatelia Spiša, Šariša, Abova a Zemplína. Východoslovenské nárečia môžeme rozdeliť na dve oblasti, a to oblasť západnú (spišsko-šarišskú) a východnú (zemplínsku). Spišsko-šarišská oblasť sa ďalej vyčleňuje na abovskú, západospišskú, juhospišskú, juhovýchodospišskú, severošarišskú a východošarišskú oblasť. V zemplínskej oblasti vyčleňujeme jej sotácku časť a menšie okrajové oblasti.

Na území Slovenska sa tiež vyskytujú nárečia, ktoré súvisia s bezprostredným kontaktom s jazykovou oblasťou poľskou, ukrajinskou a maďarskou. Na severe Slovenska sa nachádzajú oblasti goralských nárečí. Na severovýchode Slovenska, pri hranici s Ukrajinou sú to ukrajinské nárečia, na juhu Slovenska sú rozšírené maďarské nárečia a na niektorých miestach dokonca zmiešané slovensko-maďarské jazykové oblasti.

Medzi hovorovým štýlom a nárečím je v niektorých oblastiach menej nápadná a v iných zasa výrazná hranica. Menej nápadná je v prostredí stredného Slovenska a výrazná v prostredí západného a východného Slovenska. Nárečiami sa hovorí v kruhu príbuzných, v súkromnej komunikácii blízkych ľudí. Vo vecných štýloch (v náučnom, publicistickom, administratívnom a rečníckom) sa akýkoľvek nárečový prvok označuje ako nespisovný a chybný.

Veľmi podstatná je súvislosť nárečových výrazov s umeleckým štýlom. V akom rozsahu sa môžu alebo majú uplatňovať nárečové prvky v umeleckých dielach? Autori ich zväčša uplatňujú na charakterizáciu prostredia a charakterov postáv. Tu vzniká otázka, či sa má teritoriálne nárečie v umeleckých dielach uplatňovať dôsledne, alebo len symbolicky, v náznakoch. Všetko závisí od celkovej koncepcie diela a od toho, aký je konkrétny zámer tohto diela (napríklad zábavný).

Existujú známe diela, ktoré sú celé napísané nárečím, napr. celé dialógy postáv v nárečí sú použité v diele Ľudovína Kubániho – Mendík, Jána Čajaka – Zuzka Turanová. Dialektizmy využívali tiež niektorí kritickí realisti ako Martin Kukučín, Božená Slančíková–Timrava, Jozef Gregor–Tajovský. V menšej miere používali vo svojich dielach niektoré dialektizmy viacerí slovenskí spisovatelia, napríklad František Hečko, Vladimír Mináč, Mária Jančová. Dialektizmy sa využívajú tiež ako humorný prostriedok pri charakterizácií postáv v dielach. Takúto formu využívala napríklad spisovateľka Zuzka Zguriška, či spisovateľ Martin Kukučín. Používajú sa tiež na vyjadrenie nekultúrnosti postavy – Ďuro v novele Jána Čajaka Zuzka Turanová, alebo na inú charakterizáciu.

Nárečové výrazy využívajú vo svojej reči aj ľudoví rozprávači – Ujo z Detvy, Nácko zo Štjavnycy, Sváko Ondro, Sváko Martin, Ánder z Košíc a ďalší. Dialektizmy sú štylizujúcim prostriedkom vo vtipoch (záhoráckych, štiavnických, šarišských, cigánskch a židovských), kde pôsobia ako výraz naivity, primitívnosti či hlúposti. Dodávajú vtipu alebo humorným poviedkam určitú autentickosť.

Z praktického hľadiska sme sa v tejto práci zamerali na rôzne nárečové výrazy, týkajúce sa pečenia koláčov z viacerých oblastí Slovenska.

Koláče z kysnutého koláčového cesta = kisnuté koláče (Rakovo, okres Martin); kisané kouáče (Záhorská Bystrica, o. Bratislava); kisué kouáče (Brodské, o. Skalica); kiśene kolače (Ratvaj, o. Sabinov).

Droždie, kvasnice = drožďia (stredoslovenské nárečia); droždže, droźdže (Gemer a východoslovenské nárečia); kvasnice, kvasňice (západoslovenské nárečia; kvašňice (Kysuce); cajch, prejscajch (Záhorie); cajk (Spiš); odmlad (dolná Orava, severná časť Turca a Liptov).

Zvyšky chlebového cesta z predchádzajúceho miesenia, ktoré sa používali ako zákvas na kysnutie = koborec (juhovýchodná časť Tekova, Hont); žmolki, žvalki (okolie Nitry); dropce, nákiška (Bošáca, o. Trenčín); melence (Sila, o. Nitra); nácesta (Pukanec, o. Levice); poškrobok (Dolná Lehota, o. Dolný Kubín); poškrobeg (Kendice, o. Prešov).

Kysnúť = kvasiť (Dolná Strehová, o. Lučenec); rušiť (Zubrohlava, o. Námestovo); šeptať (Bytča).

Okrúhly plochý, drevený nástroj s dlhšou rúčkou na sádzanie cesta do pece sa na väčšine územia Slovenska označuje ako lopata. Na niektorých miestach je bližšie určená prívlastkami: chľebová lopata (Pukanec, o. Levice); drevená lopata (Lipt. Sliače); pekárska lopata (Bacúch, o. Brezno); pekácá lopata (Trakovice, o. Hlohovec). V tomto význame sa zriedka vyskytujú aj slová lopár (Prochot, o. Nová Baňa); kočarha (zemplínska oblasť- Budkovce, o. Michalovce, Čičava, o. Vranov); kočerha (Stanča, o. Trebišov, Závadka, o. Sobrance).

Široké plytké plechové nádoby na pečenie = plechi, bľachi (západné a stredné Slovensko); tepšňa (Orava); pekár (severozvolenské nárečie); pekarniki (východoliptovské nárečie).

Hlinené formy na cesto = pekáreň, pekárňa, pekárňica, babiarňa (oravské a juhozápadoslovenské nárečia); babiareň (Turiec); babovňa (nitrianske, prievizdské a topoľčianske nárečia); babička (Záhorie); babúfka (Brodské, o. Skalica).

Koláč = lopaták (Myjava); polopatník (Veľké Rovné); kúchen, kúch (Gemer a východné Slovensko); machari (Prochot, o. Nová Baňa); magaráše (Lubina); matrtáki ( Prosné). Koláče sa pomenúvajú aj podľa druhu prímesi: slanáki (Šurany); posoľaki (Dlhá Lúka, o. Bardejov); sladkáňe (Chlebnice, o. Dolný Kubín); korenáki (Kostolné, o. Myjava); maselňíki (Sokolče, o. Lipt. Mikuláš); cmárovňíki (Pečenice, o. Levice); švabouňíki (Hrboltová, o. Ružomberok); gruľovňiki (Spišský Štvrtok); sáduovňíki (Rozbehy, o. Senica); sallovníki (Šípkové, o. Piešťany).

Prázdny neplnený koláč = prázňi koláč (Pukanec, o. Levice); prázní koláč (Skalka nad Váhom, o. Trenčín), houí kouáč, bíuí kouáč (Rača, o. Bratislava); beli kolač (Rozhanovce, o. Košice); čistí kouáč (Záhorská Bystrica, o. Bratislava); pustí koláč (Pečenice, o. Levice), suchí koláč (Dolná Súča, o. Trenčín).

Okrúhly koláč s otvorom uprostred = baba (Lipová, o. Nové Zámky, Súľov, o. Bytča, Spišský Štvrtok, o. Levoča); babička (Kunov, o. Senica); okoláč (okolie Prievidze).

Neplnený pozdĺžny koláč = bochnička (Dolný Kubín); bohnička (Klčov, o. Levoča); rovášiki (Bojničky, o. Hlohovec); šúľaňec (Pečenice, o. Levice); kotúľaní koláč (Lipník, o. Prievidza); ťapkaví koláč (Orava); strapčouník (Konská, o. Liptovský Mikuláš).

Pletený koláč = pleteňák (Kunov, o. Senica); pľeceňak (Spišský Štvrtok, o. Levoča); pľecenec (Hubošovce, o. Sabinov); pľecinki (Chminianske Jakubovany, o. Prešov); zapletani kolač (Riečnica, o. Kysucké Nové Mesto); bugeľ, bukeľ (Spiš); bosman (Pečenice, o. Levice); bosvan (Selce, o. Krupina); mrváň (Lutila, o. Kremnica); mrván (Kalinovo, o. Lučenec); mrvan (Prosné, o. Považská Bystrica); calta (Hrnčiarovce nad Parnou, o. Trnava); vrtáň (Blatné, o. Modra, Záhorská Bystrica, o. Bratislava); vertaň (Žakarovce, o. Gelnica).

Závin – koláč s plnkou zavinutou do cesta = zavíňaní koláč (Bojničky, o. Hlohovec); zavináč (Pernek, o. Malacky); zaviňák (Rozbehy, o. Senica); zapravuvaní koláč (Dolná Súča, o. Trenčín); zahibaňec (Hradisko, o. Levoča); krúcanec (Hlboké, o. Senica); zaliepaňec (Krivá, o. Dolný Kubín); zamotávňík (Skalica); futrovanec (Pukanec, o. Levice).

Buchty = bochňiki (Žakarovce, o. Gelnica); báleše (Kostolné, o. Myjava, Hrnčiarovce nad Parnou, o. Trnava); béleše (Stráže nad Myjavou, o. Senica); bialoše (Brezová pod Bradlom, o. Myjava); bábove (Poltár, o. Rimavská Sobota); rováše (Veličná, o. Dolný Kubín); štricle (Pruské, o. Považská Bystrica, Ludanice, o. Topoľčany); beľuše (Nemšany, o. Levoča); baňiki (Koňuš, o. Sobrance).

Koláče dostali miesto aj v mnohých prísloviach:

odchádzať zo služby = ist s kouáčem (Myjava);

nedostali nič = dostáli s koláša ďieru (Gemer); dostaľi z kolača dzuru (Šariš); dostal z mrváňa ďieru (Ábelová, o. Lučenec);

keď nezarobíš, nemôžeš si nič dovoliť = bes pláce ňebívajú koláče (Pucov, o. Dolný Kubín); jake kolačiki, taka hoscina (Humenné);

rozmaznaní = na koláčoch vichovaní (Papradno, o. Považská Bystrica).

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk