A preto sa rozhodne pre svoj vlastný
viacmenej náhodný a umelý systém, ovplyvnený jednak češtinou, jednak
jeho vlastnou hovorovou slovenčinou, blízkou západným nárečiam.
Papánek a Bajza svojimi dielami nastolili otázku národa a jeho
spisovnej reči ako základnú otázku doby. A preto pre mladého
bohoslovca Antona Bernoláka, ktorý roku 1784 prešiel z Viedne do
generálneho seminára v Bratislave, sa potreba spisovnej reči javila
ako potreba z každého hľadiska odôvodnená.
Anton Bernolák vyšiel zo zásady, že slovenská spisovná reč má čo
najtesnejšie priliehať k hovorovému ľudovému jazyku Slovákov v Uhrách,
že sa má zbaviť tých znakov, ktoré boli prenesené z češtiny. Preto
podáva návrh na fonetický pravopis, vychádzajúc zo západoslovenského
nárečia. Nezvolil toto nárečie náhodne. Trnava bola kultúrnym centrom,
nachádzala sa tam univerzita i tlačiareň.
Svoj návrh pravopisu podoprel sústavnou slovenskou
gramatikou(Grammatica slavica, 1790). Uzákonil výslovnosť
stredoslovenčiny v slabikách ďe - ťe - ňe. Ku gramatike pripojil
zbierku ľudových prísloví ako ukážku spisovného jazyka. Nasledujúceho
roku (1791) vydal rozpravu o kmeňosloví a tvorení nových slov
- Etymologia vocum slavicarum. Svoje dielo zavŕšil veľkým slovníkom,
na ktorom horlivo pracoval niekoľko rokov. Jeho vydania sa však už
nedožil. Až dvanásť rokov po jeho smrti zásluhou Juraja Palkoviča
vyšlo toto najväčšie a zaslúžený obdiv vzbudzujúce dielo - Slovár
Slovenskí Česko-Laťinsko-Německo-Uherskí.
Bernolák svojím jazykovedným dielom nezískal slovenských
luteránov pre slovenčinu, a tak slovenská literatúra sa rozvíjala
v dvoch spisovných jazykoch. Jeho význam je však v tom, že položil
základy pre samostatnú slovenskú literatúru a tým usmernil vývin od
feudálnej národnosti k novodobému národu. Napokon to bol bernolákovec
básnik Ján Hollý, ktorý vyslovil súhlas s novým uzákonením spisovného
jazyka na báze stredoslovenského nárečia.