Spisovná slovenčina

V Uhorsku národom v politickom zmysle slova boli len
privilegované vrstvy vyššej a nižšej šľachty bez ohľadu na
národnosť(natio hungarica). Centralizačné snahy Jozefa II. i jeho
neúspešný pokus nahradiť latinčinu ako reč župnej administratívy
nemčinou nastolili otázku štátneho jazyka ako otázku politicky veľmi
dôležitú. Nevyhnutnosť zaviesť namiesto latinčiny živý národný jazyk
do štátnej administratívy bola samozrejmá, ale tým, že vedenie štátu
bolo v rukách veľkostatkárskej šľachty, maďarčina dostávala charakter
panskej, nad ostatnými národnými jazykmi nadradenej reči. No v tomto
procese sa hlásili k rovnoprávnosti všetky národnosti Uhorska
- srbochorvátska, slovenská, rumunská a ukrajinská. Slovenská
národnosť bola v nevýhode oproti chorvátskej, srbskej i rumunskej,
lebo sa nemohla opierať o vlastné historické právo, bola integrálnou
súčasťou Uhorska. Bola tu však tradícia Veľkomoravskej ríše.
Táto tradícia, oživujúca existenciu mocného slovanského štátu, sa
viazala na územie Moravy a Slovenska. Jej závažnosť bola o to väčšia,
že bola spojená so vznikom prvého slovanského písma a s jeho tvorcami
Cyrilom a Metodom. Na túto tradíciu sa odvolávali už i predosvietenskí
obrancovia slovenskej národnosti Daniel Krman, Matej Bel, Ján Baltazár
Magin, Pavel Doležal. Zvýšenú pozornosť venoval Veľkomoravskej ríši už
Ján Severini. No skutočne buditeľský význam mala kniha Juraja Papánka
Dejiny slovenského národa - O kráľovstve a kráľoch slovanských,
o občianskych a cirkevných pomeroch ako starého, tak nového veku
Slovákov. Táto kniha oduševnila slovenských osvietencov, a to rovnako
katolíkov ako evanjelikov. Jeho kniha bola impulzom pre J. I. Bajzu
i pre A. Bernoláka a J. Fándlyho, aby vystúpili s programom
samostatnej slovenskej literatúry. Vývin smerujúci k osamostatneniu
slovenskej literatúry a k uzákoneniu spisovnej slovenčiny už tak
pokročil, že po Papánkovej obrane slovenskej národnosti a jej
historického významu(1780) bolo vystúpenie J. I. Bajzu organickým
pokračovaním tohto vývinu. Bajza, najprv ako satirický básnik,
prichádza s návrhom na spisovnú slovenčinu na začiatku vlády Jozefa
II. No tento návrh mohol publikovať len roku 1783, keď dal do tlače
svoj román René mláďenca príhodi a skusenosťi. Neodvažuje sa povýšiť
určité nárečie za spisovný jazyk.

A preto sa rozhodne pre svoj vlastný
viacmenej náhodný a umelý systém, ovplyvnený jednak češtinou, jednak
jeho vlastnou hovorovou slovenčinou, blízkou západným nárečiam.
Papánek a Bajza svojimi dielami nastolili otázku národa a jeho
spisovnej reči ako základnú otázku doby. A preto pre mladého
bohoslovca Antona Bernoláka, ktorý roku 1784 prešiel z Viedne do
generálneho seminára v Bratislave, sa potreba spisovnej reči javila
ako potreba z každého hľadiska odôvodnená.
Anton Bernolák vyšiel zo zásady, že slovenská spisovná reč má čo
najtesnejšie priliehať k hovorovému ľudovému jazyku Slovákov v Uhrách,
že sa má zbaviť tých znakov, ktoré boli prenesené z češtiny. Preto
podáva návrh na fonetický pravopis, vychádzajúc zo západoslovenského
nárečia. Nezvolil toto nárečie náhodne. Trnava bola kultúrnym centrom,
nachádzala sa tam univerzita i tlačiareň.
Svoj návrh pravopisu podoprel sústavnou slovenskou
gramatikou(Grammatica slavica, 1790). Uzákonil výslovnosť
stredoslovenčiny v slabikách ďe - ťe - ňe. Ku gramatike pripojil
zbierku ľudových prísloví ako ukážku spisovného jazyka. Nasledujúceho
roku (1791) vydal rozpravu o kmeňosloví a tvorení nových slov
- Etymologia vocum slavicarum. Svoje dielo zavŕšil veľkým slovníkom,
na ktorom horlivo pracoval niekoľko rokov. Jeho vydania sa však už
nedožil. Až dvanásť rokov po jeho smrti zásluhou Juraja Palkoviča
vyšlo toto najväčšie a zaslúžený obdiv vzbudzujúce dielo - Slovár
Slovenskí Česko-Laťinsko-Německo-Uherskí.
Bernolák svojím jazykovedným dielom nezískal slovenských
luteránov pre slovenčinu, a tak slovenská literatúra sa rozvíjala
v dvoch spisovných jazykoch. Jeho význam je však v tom, že položil
základy pre samostatnú slovenskú literatúru a tým usmernil vývin od
feudálnej národnosti k novodobému národu. Napokon to bol bernolákovec
básnik Ján Hollý, ktorý vyslovil súhlas s novým uzákonením spisovného
jazyka na báze stredoslovenského nárečia.