Základy jazykovej kultúry

Nadovšetko miluj rodný jazyk,
Svoju reč. Je zamat
a je meč. Nevhodný dotyk nech ju nepokazí. So slovami hovor, iba keď ste sami. Vyberaj ich ako drahokamy. Nie každé je také, ako včera. Ustavične hľadaj slová pravdivé a nové. Zavrhni nezrozumiteľné,
aj tie, čo rodia nudu. Ber slová priamo z dielne
konštruktéra:
z ľudu. Miroslav Válek



Slovenčina naša každodenná


Prirodzený jazyk je nevyhnutným predpokladom úspešného fungovania a rozvíjania ľudskej spoločnosti. Spoločenský útvar, v ktorom sa používa istý jazyk, sa označuje ako jazykové spoločenstvo. Dorozumievacím prostriedkom v tomto spoločenstve zvyčajne býva jeden jazyk a potom sa hovorí nielen o spoločenstve jazykovom, ale aj komunikačnom. Ale aj v istom komunikačnom spoločenstve sa používa niekoľko jazykov. Jazyk je spoločenský jav a teda jeho vznik a fungovanie treba skúmať z historického hľadiska. Je to fakt historicko-sociálny, ktorý závisí od zásad, pravidiel, noriem a hodnôt súvisiacich s organizáciou spoločnosti. Jazyk je súčasťou kultúry. Je produktom práce, a to špecifickej jazykovej práce. V jazyku sa spája komunikatívna i kognitívna činnosť, a preto sa definuje ako nástroj myslenia a ukladania skúseností ľudského myslenia. Každý používateľ daného jazyka sa musí prispôsobiť jeho zákonitostiam a pravidlám. Osobný jazyk, tzv. idiolekt, nie je jazyk, ale výber prostriedkov všeobecne používaného jazyka. Pre každý národný jazyk je charakteristická istá jazyková situácia, ktorá sa posudzuje z dvoch hľadísk: jednak z hľadiska postavenia daného jazyka v istom komunikačnom spoločenstve /vnútrojazyková situácia/ a jednak z hľadiska vzťahu tohto jazyka k iným jazykom v istom komunikačnom spoločenstve a vo vzťahu k iným jazykovým spoločenstvám /vonkajšia jazyková situácia/.
Slovenčina je základným jazykom slovenského jazykového spoločenstva, a práve preto sa pokladá za národný jazyk Slovákov. Rozvoj všetkých funkcií jazyka sa naplno uplatňuje v komunikačnej funkcii. S rozvojom vedy a techniky i vzdelávacej sústavy sa rozvíja poznávacia funkcia. Ako celok má slovenčina aj závažnú etnosignifikatívnu /národ označujúcu/ funkciu, je jedným z najdôležitejších znakov národa. Národný jazyk sa diferencuje na viacero útvarov, foriem, ktoré sa odlišujú záväznosťou normy alebo kodifikácie. Najzákladnejšou formou národného jazyka je spisovná forma, ktorá sa používa v oficiálnych prejavoch, v škole, v masových komunikačných prostriedkoch.

V bežnom styku, pri každodennej, pracovnej komunikácii sa používa štandardná forma. Avšak vyskytuje sa aj subštandardná forma, do ktorej vo väčšej miere prenikajú prvky z nárečí, najmä tie, ktoré nie sú príliš vzdialené od spisovnej formy. So silnejúcou spoločenskou integráciou etnosignifikatívnu funkciu nemá už len spisovný jazyk, ale súhrn všetkých celonárodných, celému národu zrozumiteľných a celým národom používaných výrazových prostriedkov. Popri spisovnej forme národného jazyka, ktorá je charakterizovaná vysokým stupňom normovanosti, v bežnom dorozumievaní sa používa aj menej prísna forma, v ktorej sa nedodržiavajú všetky kodifikované zásady a pravidlá platné v spisovnej forme. V tejto forme, ktorá sa nazýva štandardnou, teda vyhovujúcom bežnému používaniu, sa častejšie používajú také prvky, ktoré v prísnej spisovnej forme nie sú prístupné.
V štandardnej forme ľahšie vznikajú a širšie sa uplatňujú rozličné neologizmy, napr. vydodať, vymiestňovať, zohľadňovať, ktoré často vznikajú v profesionálnom slangu a veľmi rýchlo prenikajú do spisovnej formy, ale aj rozličné skratkové slová, napr. eseročka – s.r.o., a v niektorých situáciách sa používajú aj nárečové formy. Najvýraznejšie a najlepšie sa rozvíja odborný alebo náučný štýl, používaný vo vedeckých a popularizačných prácach. Ďalej administratívny štýl, používaný v administratívnom, správnom a riadiacom styku, v predpisoch a vyhláškach, smerniciach, správach a hláseniach. Špecifické znaky má aj publicistický štýl. Diferenciácia jazykových štýlov sa posudzuje aj podľa vedných a výrobných oblastí, kde miesto jazykových štýlov sa skôr hovorí o podjazykoch, či subjazykoch. V subštandardnej forme národného jazyka si isté spoločenské skupiny vytvárajú svojské vyjadrovacie prostriedky, napr. poľovníci, lekári, mechanici, študenti. Tu nemožno nespomenúť aj slangové výrazy, ktoré sa od bežných slov odlišujú napr. skracovaním /francúzák, telka, zmrzka/, ale dokonca aj významovo /cibule – hodinky, opica – opilosť/. Ďalej argot, používaný istou užšou skupinou so zámerom znemožniť porozumenie účastníkom komunikácie, ktorí stoja mimo tejto skupiny. Nedeliteľnou formou národného jazyka sú zemepisné nárečia, tiež nazývané dialekty, používané v komunikácii menších alebo väčších jazykových spoločenstiev, viazaných na určité územné útvary. Jedným z typických znakov dnešnej doby je, že vo veľkých mestách alebo aj vo veľkých podnikoch, sa postupne vytvára akási mestská či podniková /firemná/ reč.

A v neposlednom rade túto skupinu tvoria aj profesionalizmy, ktoré predstavujú spoločensky, funkčne a profesionálne vymedzené výrazové prostriedky, ktoré sa používajú v bežnom pracovnom styku odborníkov, a postupne strácajú nádych nespisovnosti a expresívnosti a včleňujú sa do spisovnej lexiky. Významné miesto majú aj tzv. prevzaté slová, označované aj ako cudzie slová. Sú to slová, ktoré sú pôvodom neslovenské, no v reči sa používajú ako všetky ostatné slová. Ich spoločným znakom je len to, že svojím pôvodom sú neslovenské. Niektoré z nich už tak zrástli so slovenčinou, že sa ich cudzosť v reči vôbec neuvedomuje. Iné sú zasa také, ktoré doteraz s jazykom nezrástli a v každej situácii sa pociťujú ako importované prvky. V poslednom čase sú to najmä anglicizmy a amerikanizmy. Osobitné miesto majú slová utvorené z gréckych alebo latinských koreňov. Z historického hľadiska je dôležité spomenúť aj vzájomný vzťah slovenčiny a češtiny, a teda výskyt bohemizmov v slovenčine. Slovenčina a čeština existujú vedľa seba a popri sebe od tých čias, čo sa začali uvedomovať ako samostatné jazyky. Slovenčina a čeština patria do západoslovanskej jazykovej skupiny, sú si teda veľmi blízke, no existujú medzi nimi aj rozdiely. Slovenčina prebrala z češtiny niektoré lexikálne prostriedky, potrebné napr. pre odbornú terminológiu. Oba jazyky sú štýlovo a štylisticky diferencované, ale táto vnútorná diferenciácia nie je rovnaká. Najviac zhodných vyjadrovacích prostriedkov možno nájsť v náučnom a publicistickom štýle. Mnohé české slangové slová veľmi ľahko prenikajú aj do slovenského slangu, napr. oháknout se = oháknuť sa, kočka = kočka /nie mačka/.

Lexikálne bohatstvo národného jazyka, všetkých jeho foriem a útvarov, zachytávajú výkladové slovníky, v ktorých sa vysvetľujú významy slov. Jednotlivé slová sú charakterizované z hľadiska spisovnosti – nespisovnosti a za pomoci štylistických kvalifikátorov vymedzujú aj ich štylistickú platnosť, ich štýlové a žánrové určenie. Zákon o štátnom jazyku Slovenskej republiky schválila Národná rada Slovenskej republiky 15. novembra 1995. Účinnosť nadobudol 1. januára 1996.
Schválením tohto zákona nejde o to, že spisovná forma národného jazyka má byť výlučným dorozumievacím prostriedkom občanov Slovenskej republiky, ale že budú žiť, rozvíjať sa a komunikačne uplatňovať všetky formy národného jazyka, zacieliť sa na rozvíjanie, kultivovanie a kreovanie jazykového vedomia vo vzťahu k národnému jazyku. Použitá literatúra:
Horecký,J.: Základy jazykovedy. SPN, Bratislava 1978.
Horecký,J.: Slovenčina v našom živote. SPN, Bratislava 1988.
Findra,J.: Jazyk, reč, človek. Vydavateľstvo Q111, Bratislava 1998.
Mistrík,J.: Jazyk a reč. Mladé letá, Bratislava 1984.
Mistrík,J.: Kapitolky zo štylistiky. Obzor, Bratislava 1977.