Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
Štátny jazyk v praxi (seminárna práca)
Dátum pridania: | 25.03.2002 | Oznámkuj: | 12345 |
Autor referátu: | macicek | ||
Jazyk: | Počet slov: | 1 551 | |
Referát vhodný pre: | Stredná odborná škola | Počet A4: | 6.1 |
Priemerná známka: | 2.97 | Rýchle čítanie: | 10m 10s |
Pomalé čítanie: | 15m 15s |
Autori zákona ale upozornili, že je potrebné prísne rozlišovať individuálne právo občana patriaceho k národnostnej menšine alebo k etnickej skupine, používať svoj materinský jazyk v úradnom styku a povinnosť štátnych orgánov používať jazyk pri výkone svojich úloh pri vedení agendy a pod. II. HISTÓRIA
Najsilnejšie národnooslobodzovacie hnutie so snahou o úpravu a uzákonenie vlastnej, slovenskej, národnej reči možno zaradiť do konca 18. a začiatku 19. storočia. Práve v čase slovenského národného obrodenia sa začínajú pokusy o zavedenie a používanie samostatného národného jazyka. Národní buditelia totiž pochopili, že práve uzákonenie spisovného jazyka je najsilnejšou zbraňou na ceste za získaním identity a samostatnosti národa. Nie je asi treba sa zvlášť na tomto mieste vyjadrovať o menách buditeľov, ktorí vo viac alebo menej rozhodujúcej forme prispeli k národnooslobodzovaciemu hnutiu Slovákov. Stačí ak uvedieme, že prvý jednoznačný pokus písať v slovenskom literárnom jazyku urobil Jozef Ignác Bajza, premyslenejší bol kodifikátorský program Antona Bernoláka, ktorý na základe kultúrnej západnej slovenčiny komplexne a vedecky opísal nový spisovný jazyk a v roku 1790 vydal aj jeho gramatiku pod názvom Gramatika slavica. Najväčším prínosom diela bolo, že ním autor definitívne prelomil tradíciu cudzích spisovných jazykov a vytvoril novú tradíciu jazyka vlastného národa. Bernolákovčina však napriek svojmu rozkvetu a podpore buditeľov oficiálne neprežila a v 60. rokoch 19. storočia zanikla. Ďalší tlak na uzákonenie spisovnej slovenčiny vyústil do úsilia Ľudovíta Štúra a spolku Tatrín, ktorý stelesňoval ideové, teoretické a politické pohnútky o uzákonenie spisovného jazyka. Spisovný jazyk v súčasnej podobe sa ustálil v roku 1851 v Bratislave, kde sa stretli poprední zástupcovia bernolákovcov a štúrovcov a uzavreli dohodu, že za spisovný jazyk sa prijíma štúrovský spisovný jazyk. Asimilačný tlak na slovenčinu sa zreteľne prejavil najmä v Pravidlách slovenského pravopisu, ktoré vyšli v roku 1931. Prvé úvahy o prijatí zákona na ochranu slovenčiny sa formulovali v 60. rokoch, keď významný jazykovedec Jozef Ružička predložil návrh textu zákona o slovenčine v máji roku 1968. Zmyslom návrhu bolo vyhlásiť slovenčinu spolu s češtinou za štátny jazyk v spoločnom štáte a ustanoviť, že používanie spisovnej slovenčiny ako základného úradného jazyka je vo verejnom živote na Slovensku záväzné. Po roku 1989 sa iniciatívy ujali Slováci z juhu Slovenska. Prijali návrh Matice slovenskej, ktorá predložila návrh Ústavného zákona o slovenčine ako o štátnom a jedinom úradnom jazyku na území Slovenska. Národná rada SR prijala zákon o štátnom jazyku 15. novembra 1995. III. Zákon NR SR č. 270/1995 Z. z. o št.