Štátny jazyk v praxi (seminárna práca)

Štátny jazyk v praxi


Seminárna práca z predmetu
Základy jazykovej kultúry

Men
I. ÚVOD

Národný jazyk možno považovať za najvyššiu duchovnú hodnotu každého národa. Plní národno-reprezentatívnu funkciu a jeho cieľom je zabezpečovať používanie jednotného jazyka ako dorozumievacieho prostriedku, ktorý zrovnoprávňuje a spája všetkých občanov. Zároveň zaručuje jednotnú komunikáciu orgánov štátnej správy a miestnej samosprávy na území SR. Krátko po vzniku samostatnej Slovenskej republiky si mnohí občania uvedomili, že uzákonenie spisovného jazyka je dôležitou časťou vývoja demokracie v samostatnom štáte, pretože zaručuje možnosť správneho a kvalitného výkonu štátnej správy, ktorá zastupuje štátnu moc na našom území. Zrovnoprávňuje občanov a integruje prvky národného a štátneho mechanizmu. Podľa encyklopédií „spisovný jazyk je útvar národného jazyka, užívaný v oficiálnom verejnom styku, a to v prejavoch písaných aj hovorených. Obvykle vzniká z nárečí (spravidla z okolia národných , politických či hospodárskych centier), ktoré neskôr nadobúda úroveň nadnárečových rysov a stáva sa obecným jazykom národa na určitom území. Spisovný jazyk sa od bežného hovorového jazyka líši prepracovanou a štylisticky upravenou, diferencovanou sústavou prostriedkov, jeho norma býva kodifikovaná, t. j. uzákonená autoritatívnymi príručkami.“

Autori zákona č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky pri jeho tvorbe komunikovali nielen so zástupcami štátnych orgánov a organizácií, ale oslovili aj zástupcov súkromných firiem, zástupcov štátnych i neštátnych médií, štátnych inšpekcií, domácich a zahraničných distributérov tovarov a služieb. Dospeli k záveru, že aj zahraničie rešpektuje a ústretovo pomáha pri tvorbe slovenského zákona o štátnom jazyku. V tomto duchu súhlasili s úpravou všetkých druhov tovarov dovážaných na územie SR. V záujme jednotnej informovanosti spotrebiteľov pomáhali pri zavedení etikiet so slovenským textom na svoj ponúkaný tovar. Treba zároveň dodať, že postupne sa odstraňujú aj jazykové nedostatky zo zákonov a iných úradných listín, na ústredných orgánoch už pracujú terminologické či názvoslovné komisie. Zákon však neupravuje používanie jazyka národnostných menšín a etnických skupín na území nášho štátu. Autori zákona totiž usúdili, že túto problematiku dostatočne rieši a upravuje viac ako tridsať osobitných legislatívnych predpisov. Článok 34 Ústavy SR zaručuje právo na používanie iných jazykov v úradnom styku.

Autori zákona ale upozornili, že je potrebné prísne rozlišovať individuálne právo občana patriaceho k národnostnej menšine alebo k etnickej skupine, používať svoj materinský jazyk v úradnom styku a povinnosť štátnych orgánov používať jazyk pri výkone svojich úloh pri vedení agendy a pod. II. HISTÓRIA

Najsilnejšie národnooslobodzovacie hnutie so snahou o úpravu a uzákonenie vlastnej, slovenskej, národnej reči možno zaradiť do konca 18. a začiatku 19. storočia. Práve v čase slovenského národného obrodenia sa začínajú pokusy o zavedenie a používanie samostatného národného jazyka. Národní buditelia totiž pochopili, že práve uzákonenie spisovného jazyka je najsilnejšou zbraňou na ceste za získaním identity a samostatnosti národa. Nie je asi treba sa zvlášť na tomto mieste vyjadrovať o menách buditeľov, ktorí vo viac alebo menej rozhodujúcej forme prispeli k národnooslobodzovaciemu hnutiu Slovákov. Stačí ak uvedieme, že prvý jednoznačný pokus písať v slovenskom literárnom jazyku urobil Jozef Ignác Bajza, premyslenejší bol kodifikátorský program Antona Bernoláka, ktorý na základe kultúrnej západnej slovenčiny komplexne a vedecky opísal nový spisovný jazyk a v roku 1790 vydal aj jeho gramatiku pod názvom Gramatika slavica. Najväčším prínosom diela bolo, že ním autor definitívne prelomil tradíciu cudzích spisovných jazykov a vytvoril novú tradíciu jazyka vlastného národa. Bernolákovčina však napriek svojmu rozkvetu a podpore buditeľov oficiálne neprežila a v 60. rokoch 19. storočia zanikla. Ďalší tlak na uzákonenie spisovnej slovenčiny vyústil do úsilia Ľudovíta Štúra a spolku Tatrín, ktorý stelesňoval ideové, teoretické a politické pohnútky o uzákonenie spisovného jazyka. Spisovný jazyk v súčasnej podobe sa ustálil v roku 1851 v Bratislave, kde sa stretli poprední zástupcovia bernolákovcov a štúrovcov a uzavreli dohodu, že za spisovný jazyk sa prijíma štúrovský spisovný jazyk. Asimilačný tlak na slovenčinu sa zreteľne prejavil najmä v Pravidlách slovenského pravopisu, ktoré vyšli v roku 1931. Prvé úvahy o prijatí zákona na ochranu slovenčiny sa formulovali v 60. rokoch, keď významný jazykovedec Jozef Ružička predložil návrh textu zákona o slovenčine v máji roku 1968. Zmyslom návrhu bolo vyhlásiť slovenčinu spolu s češtinou za štátny jazyk v spoločnom štáte a ustanoviť, že používanie spisovnej slovenčiny ako základného úradného jazyka je vo verejnom živote na Slovensku záväzné. Po roku 1989 sa iniciatívy ujali Slováci z juhu Slovenska. Prijali návrh Matice slovenskej, ktorá predložila návrh Ústavného zákona o slovenčine ako o štátnom a jedinom úradnom jazyku na území Slovenska. Národná rada SR prijala zákon o štátnom jazyku 15. novembra 1995. III. Zákon NR SR č. 270/1995 Z. z. o št.

jazyku SR

Spomínaný zákon má v súčasnosti takéto paragrafové znenie:

V paragrafe 1, v základných ustanoveniach sa uvádza, že štátnym jazykom na území SR je slovenský jazyk a má prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na našom území. Zákon neupravuje používanie liturgických jazykov, a ani používanie jazykov národnostných menšín a etnických skupín. Paragraf 2, štátny jazyk a jeho ochrana, vymedzuje úlohy štátu pri ochrane štátneho jazyka. Podľa neho štát vytvára v školskom, vedeckom a informačnom systéme také podmienky, aby si každý občan SR mohol osvojiť a používať štátny jazyk slovom aj písmom. Zároveň sa stará o vedecký výskum jazyka a výskum miestnych a sociálnych nárečí. Jeho kodifikovanú podobu vyhlasuje MK SR, pričom akýkoľvek zásah do kodifikovanej podoby štátneho jazyka je neprípustný.

Paragraf 3, vymedzuje používanie štátneho jazyka v úradnom styku. V stĺpci 1 sa uvádza, že štátne orgány a organizácie pri výkone svojich pôsobností povinne používajú štátny jazyk na celom území Slovenskej republiky. V štátnom jazyku sa vydávajú zákony, nariadenia vlády, všeobecne záväzné právne predpisy, rozhodnutia a iné verejné listiny. Zároveň sa v štátnom jazyku uskutočňujú rokovania verejnoprávnych orgánov, vedie úradná agenda (matriky, zápisnice a pod.) uvádzajú úradné názvy obcí a ich častí, označenia ulíc, námestí a vedú kroniky obcí. Každý občan má nárok na bezplatnú úpravu svojho mena a priezviska do slovenskej pravopisnej podoby. Paragraf 4 hovorí o používaní štátneho jazyka v školstve. Podľa neho je výučba štátneho jazyka povinná na všetkých základných a stredných školách. Iný ako štátny jazyk je vyučovacím a skúšobným jazykom v rozsahu ustanovenom osobitnými predpismi. Pedagogickí pracovníci na území SR musia ovládať a používať štátny jazyk slovom aj písmom s výnimkou zahraničných lektorov a pedagógov. Učebnice a učebné texty sa vydávajú v štátnom jazyku okrem textov na výučbu v jazyku národnostných menšín a etnických skupín. Paragraf 5 vo svojom znení hovorí o používaní štátneho jazyka v hromadných informačných prostriedkoch. Podľa neho sa vysielanie v rozhlase a televízii sa na celom území SR uskutočňuje v štátnom jazyku. Výnimkou sú napr. cudzojazyčné rozhlasové a televízne relácie, hudobné relácie s pôvodnými textami a pod. Paragraf. 6 pamätá na používanie štátneho jazyka v ozbrojených silách, ozbrojených a požiarnych zboroch a ukladá používanie štátneho jazyka v týchto zboroch. Tieto ustanovenia sa nevzťahujú na letectvo počas letovej prevádzky a medzinárodné aktivity v ozbrojených zboroch. Ďalšie parg. Vymedzujú používanie št. jazyka v súdnom a správnom konaní, v hospodárstve, službách a zdravotníctve.

Dôležitým je paragraf 9, dohľad, ktorým je poverené Ministerstvo kultúry SR. Dohliada na dodržiavanie povinností vyplývajúcich z tohto zákona a je oprávnené žiadať odstránenie protiprávneho stavu. Pokuty určené paragrafom 10 ukladá tiež MK SR v prípade, že sa neodstráni protiprávny stav. Právnickým osobám až do výšky 500 tis. Sk, fyzickým osobám až do 50 tis. Sk. Pri určení pokuty MK prihliada na závažnosť porušenia zákona. IV. Ďalšie vybrané právne predpisy, v ktorých sa rieši používanie štátneho jazyka

Ústava SR v čl. 6 hovorí o tom, že na území SR je štátnym jazykom slovenský jazyk. Používanie iných jazykov než štátneho jazyka v úradnom styku ustanoví zákon. Občanom tvoriacim v SR národnostné menšiny alebo etnické skupiny sa zaručuje všestranní rozvoj, najmä právo rozvíjať vlastnú kultúru, rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku. Zaručuje sa im zároveň za podmienok ustanovených zákonom aj osvojenie si štátneho jazyka a tiež právo na vzdelanie v ich jazyku, právo používať ich jazyk v úradnom styku a pod.

Zákon č.634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa nariaďuje predávajúcemu riadne informovať spotrebiteľa o vlastnostiach predávaných výrobkov alebo charaktere poskytovaných služieb a o nebezpečenstve, ktoré vyplýva z nesprávneho použitia štátneho jazyka.

Zákon NR SR č.40/1993 Z. z. o štátnom občianstve SR sa vo svojich paragrafoch o. i. zaoberá štátnym občianstvom maloletých. Hovorí o tom, že ak sú rodičia štátnymi občanmi SR, majú štátne občianstvo aj ich deti. V prípade, že súd zveril výchovu maloletého iba jednému z rodičov, má dieťa štátne občianstvo toho rodiča, ktorý má dieťa zverené do výchovy. Štátne občianstvo SR možno udeliť aj osobe, ktorá má nepretržitý trvalý pobyt na našom území aspoň päť rokov a ovláda slovenský jazyk. Zároveň nesmie byť za posledných päť rokov právoplatne odsúdená.

Zákon NR SR č.191/1994 Z. z. o označovaní obcí v jazyku národnostných menšín hovorí o tom, že obce, v ktorých príslušníci národnostnej menšiny tvoria najmenej 20 percent obyvateľstva, sa označujú v jazyku národnostnej menšiny aj na dopravných značkách označujúcich začiatok a koniec obce. Takéto názvy sa umiestňujú pod dopravnú značku názvu obce v úradnom jazyku. Vo verejných listinách, pečiatkach obcí a v kartografických dielach, ako aj v poštovom styku sa názvy obcí uvádzajú výlučne v úradnom jazyku.

Povinnosti výrobcov, distributérov a prevádzkovateľov audiovizuálnych diel vymedzuje zákon NR SR č. 1/1996 Z. z. o audiovízii.

Podľa neho je distributér diela povinný zabezpečiť slovenskú jazykovú úpravu alebo inú úpravu spĺňajúcu požiadavku základnej zrozumiteľnosti, z hľadiska štátneho jazyka, pre každé slovesné dielo, pričom najmenej 40 % zo všetkých ním používaných a šírených diel je upravených slovenským dabingom alebo do jazykovej úpravy spĺňajúcej požiadavku zrozumiteľnosti z hľadiska štátneho jazyka a ostatné slovenskými titulkami. Pre audiovizuálne diela určené deťom do 12 rokov je distributér povinný zabezpečiť výlučne slovenský dabing. Použitá literatúra:

Štátny jazyk v praxi, vydala Univerzitná knižnica v Bratislave v roku 1997 pre MK SR
Malá československá encyklopédia, Académia ČsAV, Praha 1987.