Smer a tempo vývinu jazyka
(všeobecné poznatky)
I keď niet priamej súvislosti medzi vývinom jazyka a vývinom spoločnosti, resp. skupiny používateľov tohto jazyka, určité sú isté súvislosti, ktoré možno pozorovať. Napríklad v najstaršom známom, resp. aspoň nápismi doloženom období latinčiny sa kmeňové dialekty na Apeninskom polostrove tak diferencovali, že často hovoríme o samostatných italických jazykoch: oskičtine, umberčine a latinčine. Ale s rozvojom otrokárskej spoločnosti, ktorý znamenal formovanie usporiadaneho štátu s výraznámi expanzionistickými tendenciami, sa diferenciačný proces zastavil a nastal opačný, integračný proces, ktorý sa odráža i v jazyku: jazykom tejto novej ríše sa stala latinčina. S rozvojom rímskeho impéria sa latinčina dostala do nových prostredí v celej západnej Európe. Tu sa postupne zasa diferencovala na jednotlivé románske jazyky, a to aj v súvislosti so vznikom a rozvojom feudálnej spoločnosti. V týchto jazykoch znova prebiehal proces diferenciácie na jednotlivé nárečia, v novšom období integrácie národných jazykov sa nárečia postupne nivelizujú a základným dorozumievacim prostriedkom sa stáva spisovná forma národného jazyka (obohatená o nárečové prvky, ktoré zovšeobecneli, a preto prevzali na seba pravidlá spisovnosti).
Z tohto príkladu, ktorý by bolo možné doložiť aj vývinom slovanských jazykov, konkrétne aj slovenčiny, jasne vidieť, že vo vývine jazykov sa uplatňujú dve protikladné tendencie: diferenciácia a integrácia. Tie sa špirálovite opakujú (laicky povedané: Najprv sa jazyk rozloží, aby sa vyčlenili všetky jeho zložky, a potom sa pospájajú tie zložky, ktoré spolu súvisia, až jazyk je opäť celkom, avšak obohateným). Podrobné skúmanie vývinu jednotlivých jazykov viedlo však aj k zisteniu niektorých ďalších tendencií, ba až zákonitostí.
Predovšetkým sa zistilo, že napriek všetkým pozorovaným zmenám (aj zo širšieho časového rozsahu) je jazyk pomerne stály, stabilný útvar. Stabilita je vlastne nevyhnutným predpokladom na to, aby sa daný jazyk mohol používať na dorozumievanie v rámci jazykového spoločenstva. Pravda, stabilita nie je absolútna, protirečilo by to základnému historickému charakteru prirodzeného jazyka. Zmeny v jazyku sa obyčajne dejú z hľadiska jednotlivca v istom časovom bode nepozorovane. Náznakom zmien môže byť jestvovanie variantných podôb. Aj v súčasnej slovenčine je tomu tak: popri sebe existujú tvary gen. pl.