Vývinové tendencie spisovnej slovenčiny

1. Úvod do témy

Spisovná slovenčina je kodifikovaná už vyše 150 rokov ( i keď predtým omnoho dlhšie existovali zdroje, z ktorej sa vytvorila), no za tento pre jazykovedu krátky čas sa veľmi intenzívne vyvíjala, menila a tvarovala pod rôznymi vplyvmi ako i z evolučných dôvodov.
Dnešný slovenský jazyk v spisovnej forme sa odlišuje už dosť značne od svojho predchodcu. Celý jeho vývoj je však charakterizovaný balansovaním jazykovej kultúry medzi funkčnosťou a ústrojnosťou. Na jednej strane liberálny princíp umožňuje jazyku sa rýchlo vývajať, preberať nové tvary ako ich aj tvoriť, len aby sa zachovala pestrosť jazykových prostriedkov, na druhej strane je prísný (puristický) princíp, ktorý udržiava stabilitu jazyka, čo je veľmi dôležité pre jeho univerzálne použitie. Výsledkom je pružná stabilita, ktorá práve prechádza skúškou, keď slovenský jazyk musí reagovať na zrýchlený vývoj vedy, techniky a spoločnosti vôbec. V dôsledku toho sa vytvorili dve základné hodnotenia budúcnosti slovenčiny. Jedno: Slovenčina sa úplne integruje s internacionalizmami, stratí svoju suverenitu a postupne sa stane len zložkou univerzálneho európskeho jazyka. Druhé: Slovenčina sa dištancuje od globalizačných vplyvov, izoluje sa a umelo bude udržiavať „bariéru“ s ostatnými jazykmi. Vnútornému vývoju sa však neubráni.
Cieľom tejto práce však nie je hľadať určité vízie do ďalekej budúcnosti, pretože sa to ani nedá, ale iba objasniť vychádzajúc z predošlého vývoja jazyka, tendencie, ktoré prevládajú v slovenčine dnes a najviac ju pretvárajú (bez ohľadu na výsledok). Vizionaristický záver ponechávam ako věc individuality každého používateľa jazyka.

2. Perspektívy slovenčiny

Slovenčina je prirodzený a živý jazyk, ktorým sa dorozumieva spoločenstvo žijúce v strede Európy, v procese prudkých spoločenských zmien. Nesie preto stopy rozličných vývinových etáp spoločnosti. Preto sledujeme perspektívy vo vývine slovenčiny podľa jednotlivých jazykových rovín.
Na zvukovej (teda hláskovej) rovine je príčinou mnohých zmien v jazyku bezprostredné okolie hlások, a preto sa takéto zmeny charakterizujú ako syntagmatické. Časté sú pritom asimilačné zmeny, vyvolané povahou susednej hlásky
Morfologická rovina – rovina formy – je relatívne málo elastická v porovnaní s predošlou rovinou. Morfoligické (ale aj synatktické) zmeny v jazyku sú často dôsledkom zmien v samotnej zvukovej stavbe.

Preto sa začali vzťahy medzi slovami vyjadrovať pomocnými, náhradnými prostriedkami, resp. pozičným pravidlom, že nominatív stojí pred slovesom, akuzatív za slovesom. Takéto zmeny zasahovali spravidla celý gramatický systém, kde sa potom často vývin vyjadrovania gramatických kategórií nasmeruje od syntetického k analytickému. Je však známy aj opačný vývin, ten však slovenčinu nepostihuje. Niekedy jestvujú v istom jazyku analytické i syntetické tvary, napr. chodím proti budem chodiť, chodil by som. Stáva sa však, že v dôsledku analytických alebo syntetických zmien sa zmení celý typ jazyka, ale čistý typ neexistuje, preto sú isté formy len v prevahe.
Úplne protichodná je situácia na lexikálnej rovine (slovná zásoba). Pre všetky jazyky světa je v súčasnosti príznačná silná internacionalizácia slovnej zásoby a slovenčina nie je výnimka. Zmeny v slovnej zásobe sú oveľa rýchlejšie a badateľnejšie a dotýkajú sa vzniku a zániku slov, či ich významovej stránky. Toto rýchle tempo súvisi priamo so životom spoločnosti, so zmenami v jej organizácii a s potrebou pomenovať spoločenské javy i výsledky rozširovania poznatkov. A tak z hľadiska dnešných živých a ustavične rastúcich medzinárodných kontaktov je internacionalizácia jazyka jedným z najpreukázanejších ciest jeho modernizácie.Tento proces prebieha hlavne na úrovni písomnej komunikácie, čo inými slovami značí na diaľku, nie bezprostrednými kontaktmi medzi ľuďmi. Modernizácia slovnej zásoby sa prejavuje aj tým, že sa relatívne veľmi zmenšuje počet expresívnych slov tvorením deminutívnymi, augmentatívnymi, pejorizujúcimi a ďalšími expresívnými príponami. Novopribúdajúce slová sú vecné (súterén, futurológia, kombajn,...) a prípony typu –ík sa uplatňujú častejšie pri tvorení názvov vecí (kyslík, dusík, čapík,…) než při expresívnom pomenúvaní osôb (nebožtík,…). Keďže práve rozvoj slovnej zásoby najviac odzrkadľuje celý vývoj jazyky, venujem tejto problematike ešte osobitnú kapitolu.
Vráťme sa teda na chvíľu k morfológii, ktorá retrográdnym skúmaním zistila, že novovznikajúce a novoprichádzajúce slová sú prevažne mužského rodu a neživotné. Substantíva stredného rodu pribúdajú len od slovesných podstatných mien (rokovanie, vyhlásenie…) a substantíva ženského rodu prechyľovaním (hostiteľka, amatérka, …). A tak máme dnes v Slovníku slovenského jazyka podstatných mien mužského a ženského rodu približne po 30 000 a podstatných mien stredného rodu asi 7000. Novopribúdajúce substatntíva sú prevažne neživotné.

Modernizáciu jazyka sa dá vidieť v tom, že jazyk vyhovuje požiadavakám vedy a techniky tým, že rozširuje počet názvov vecí, od ktorých sa potom tvoria niektoré názvy osôb: projekt→projektant→projektanka. Dôsledky tohto postupu sú v tom, že sa zjednodušuje morfologicko-syntaktickýb systém jazyka, niektoré paradigmatické typy sa nerozvíjajú.
Tvary vokatívu sa už definitívne lexikalizovali (chlapče, človeče,…), zanikol skrátený tvar inštrumentálu (s chlapy), zvyšky duálu sa strácajú a paradigmy sa vyrovnávajú (tromi), záporový genitív je štylisticky príznakový, jeho sémantiku suplujú častice (nemať koruny – nemať ani koruny)
Čoraz väčšia štylistická diferenciácia je dôvodom toho, že vzrastá nesymetria v uplatňovaní niektorých gramatických kategórií. V neadresných a neaktualizovaných textoch je nadbytok týchto kategórií: nominatív, mužský rod, singulár, prítomný čas, 3. osoba singuláru. Nadbytok nominatívu je v administratívnych a vedeckých žánroch na miestach, kde sa používajú heslá, tabuľky, inventáre, rozličné enumerácie. Mužský rod a singulár sa používajú v prípadoch, keď netreba rodovo alebo číselne distribuovať osoby alebo věci (motorové vozidlo namiesto motorové vozidlá). Gnómický prítomný čas a prevládajúca 3. osoba singuláru sú evidentné v odborných textoch. Vyvíjajú sa nové, gnómické kategórie. Sem treba zaradiť aj čoraz častejšie pasívum.
Pre moderné jazyky je príznačná strata číselného kontextu. Čísla sa nečítajú podľa ich matematických hodnôt, ale nekontextovo, vymenovaním číslic. Napríklad číslo telefónu 58175 sa nečíta 58 175, ale päť-osem-jedna/jeden-sedem-päť. Tento fakt súvisí aj s tzv. automatických spracovávaním dát, kde vo svete výpočtovej techniky je potrebné číslice vymenovávať. Nekontextovým čítaním sa totiž ušetrí dvakrát morféma –desiat a raz slovo tisíc. Snaha o ekonómiu číselného výrazu, ktorý má teda v súčasnosti čoraz väčší výskyt, je taká silná, že už aj dvojciferné čísla sa čítajú ako číslice. Analogicky to platí aj pre zlomkové výrazy. Možno teda vyhlásiť, že s prudkým rastom frekvencií čísel v moderných textoch sa slovenčina pohotovo vyrovnáva.
Vzhľadom na ešte neuzavretú tému rozvoja slovnej zásoby slovenčiny, teba poukázať aj na prudší rozvoj štýlov moderných prejavov. Trichotomický systém funkčných štýlov je už pradávno prekonaný, no ani zaraďovaní ďalší, novších štýlov, neprinieslo organizáciu do chaotického stavu. Pôvodne bola tendencia jazykovedy rozlišovať stovky štýlov, ale zistilo sa, že efektívnejší a správnejší prístup je pri sledovaní komunikačných hľadísk (určitých precedensov). Štylizácia komunikátov tak potom vždy závisí podľa ich účelu a miesta, kde sa použijú.

3.

Smer a tempo vývinu jazyka
(všeobecné poznatky)
I keď niet priamej súvislosti medzi vývinom jazyka a vývinom spoločnosti, resp. skupiny používateľov tohto jazyka, určité sú isté súvislosti, ktoré možno pozorovať. Napríklad v najstaršom známom, resp. aspoň nápismi doloženom období latinčiny sa kmeňové dialekty na Apeninskom polostrove tak diferencovali, že často hovoríme o samostatných italických jazykoch: oskičtine, umberčine a latinčine. Ale s rozvojom otrokárskej spoločnosti, ktorý znamenal formovanie usporiadaneho štátu s výraznámi expanzionistickými tendenciami, sa diferenciačný proces zastavil a nastal opačný, integračný proces, ktorý sa odráža i v jazyku: jazykom tejto novej ríše sa stala latinčina. S rozvojom rímskeho impéria sa latinčina dostala do nových prostredí v celej západnej Európe. Tu sa postupne zasa diferencovala na jednotlivé románske jazyky, a to aj v súvislosti so vznikom a rozvojom feudálnej spoločnosti. V týchto jazykoch znova prebiehal proces diferenciácie na jednotlivé nárečia, v novšom období integrácie národných jazykov sa nárečia postupne nivelizujú a základným dorozumievacim prostriedkom sa stáva spisovná forma národného jazyka (obohatená o nárečové prvky, ktoré zovšeobecneli, a preto prevzali na seba pravidlá spisovnosti).
Z tohto príkladu, ktorý by bolo možné doložiť aj vývinom slovanských jazykov, konkrétne aj slovenčiny, jasne vidieť, že vo vývine jazykov sa uplatňujú dve protikladné tendencie: diferenciácia a integrácia. Tie sa špirálovite opakujú (laicky povedané: Najprv sa jazyk rozloží, aby sa vyčlenili všetky jeho zložky, a potom sa pospájajú tie zložky, ktoré spolu súvisia, až jazyk je opäť celkom, avšak obohateným). Podrobné skúmanie vývinu jednotlivých jazykov viedlo však aj k zisteniu niektorých ďalších tendencií, ba až zákonitostí.
Predovšetkým sa zistilo, že napriek všetkým pozorovaným zmenám (aj zo širšieho časového rozsahu) je jazyk pomerne stály, stabilný útvar. Stabilita je vlastne nevyhnutným predpokladom na to, aby sa daný jazyk mohol používať na dorozumievanie v rámci jazykového spoločenstva. Pravda, stabilita nie je absolútna, protirečilo by to základnému historickému charakteru prirodzeného jazyka. Zmeny v jazyku sa obyčajne dejú z hľadiska jednotlivca v istom časovom bode nepozorovane. Náznakom zmien môže byť jestvovanie variantných podôb. Aj v súčasnej slovenčine je tomu tak: popri sebe existujú tvary gen. pl.

typu výher/výhier, tvary typu výhier sú zrejme novšie, lebo sa v nich pod tlakom systému uplatňuje dlhá slabiku napriek platnosti rytmického zákona, podľa ktoréhu by mal byť prístupný len tvar výher.
Skúmaním sa ďalej ukazuje, že niektorými zmenami sa jazyk vlastne zjednodušuje. Pravda je otázne, či takéto zjednodušenie je možné pokladať aj za zdokonalenie. Ak však zoberieme do úvahy, že jazyk takto vychádaza v ústrety rečovým požiadavkam komunikácie spoločenstva používateľov, je to určite priaznivý jav. Veď užívatelia jazyka majú to najprioritnejšie právo rozhodnúť zmenách v jazyku, o jeho vývoji, nemôže však ísť o individuálnu okázalosť. Roku 1843 štúrovci položili základ (a boli si toho vedomí), nasledujúce generácie musia stavať nadstavbu, aby základy nezakryla hlina.

4. Ďalšie koncepcie vývinu jazyka

Už dlho sa pokúšali mnohí jazykovedci odhaliť príčiny jazykových zmien a objasniť tak
vývin jazyka vôbec. Pritom sa vypracovalo niekoľko teórií:
1. Koncepcia divergentného vývinu – Ide o najširšie uplatnenú teóriu v období mladogramatického výskumu zvukovej stavby. Podľa nej sa z prajazyka vyvíjali jednotlivé jazyky, ktoré vďaka svojmu pôvodu z jedného prajazyka boli geneticky príbuzné. Príčiny jazykových zmien sa hľadajú v migrácií príšlušníkov pôvodného jazykového spoločenstva do nových priestorov
2. Teória jazykového stromu – úzko súvisí s divergentným vývinom, no pracuje však s pojmami ako sú materinské a dcérske jazyky, v koncepcií stromu sa vychádza z pojmu evolúcie a rozvetvovaním na užšie a užšie skupiny z jedného koreňa sa naznačuje ich vývin. Ani jedna z týchto koncepcií však neuvažuje nad spoločenskou situáciou používateľov, ani nad vývojom spoločnosti ako celku.
3. Vlnová teória J. Schmidta - vychádzala z tézy, že vzťahy medzi indoeurópskymi jazykmi boli výsledkom rozširovania dialektických rozdielov v indoeurópčine takým spôsobom, že sa z centra šírili ako vlny po vhodení kameňa do vody. Tieto vlny sa navzájom krížili, čo vysvetľuje črty spoločné zempisne vzdialeným indoeurópskym jazykom
4. Teóra špirálovitého priebehu – je inšpirovaná teóriou „večného návratu“ od Nietzscheho: v izolačnom štádiu sú slová bez koncoviek, v aglutinačnom štádiu sa k nim koncovky postupne pridávajú, vo flexívnom štádiu sa koncovky skracujú, otierajú až celkom zaniknú a nastane nové izolačné štádium
5. Systémová (imanentná) koncepcia – ide o ďalšiu teóriu jazykových zmien z vnútorných príčin: Systém má tendenciu udržať rovnovážny stav jazyka, v systémoch jednotlivých jazykových rovín môžu byť však rozličné prázdne miesta, ktoré spôsobujú labilitu systému. A tak systém vykazuje tendenciu vypĺňať tieto miesta, pričom vznikajú nové fonémy a vzťahy medzi nimi.
6.

Substratová koncepcia – všíma si už vonkajšie príčiny, a tak ju dopĺňa teória adstrátu a substrátu: Keď si hovoriaci istým jazykom osvojujú iný jazyk, nakladajú vlastné fonetické zvyklosti a vlastné fonologické charakteristiky na nový osvojovaný jazyk. Takisto si osvojujú niektoré gramatické prvky i lexikálno-sémantické javy, čo sa potom postupne zapracuje do vlastného jazykového systému.

V skutočnosti môžme povedať, že v slovenčine sa uplatnilo poznanie z každej jednej koncepcie. Používatelia spisovnej slovenčiny si naozaj stále viac a viac osvojujú prvky z cudzích jazykov, systém v záujme zachovania stability nám vytvára nové tvary, alebo je ochotný akceptovať dovtedy nespisovné tvary a spoločné črty s inými jazykmi možno tiež dokázať. Všetko sa to dotýka tak citlivej témy, a to rozširovanie slovnej zásoby a jej modernizácia. Všetci kritici jazykovej kultúry si preto najviac všímajú lexikológiu slovenského jazyka. Zrejme i z toho dôvodu, že zmeny v lexikálnej rovine jazyka sú najviac badateľné a hýbu rozvoj ďalších rovín jazyka.

5. Slovná zásoba – hlavný tvoriteľ spisovného jazyka v budúcnosti

Slovná zásoba každého jazyka je neobyčajne citlivá na všetky spoločenské zmeny a na vývin vedy a techniky. Pohotovo reaguje na nové myšlienky, objavy, pracovné postupy a na vývin spoločnosti vôbec. Platí to pre jazyky s bohatou minulosťou, no oveľa viac to platí pre mladé jazyky, ako je slovenčina. Zmeny v slovnej zásobe slovenčiny sú neporovnateľné so zmenami v jej zvukovom alebo gramatickom systéme. Ak sa pri opise hociktorého jazyka má uplatniť zreteľ modernosti, treba obrátiť pozornosť predovšetkým na rozvoj jeho slovnej zásoby.
Slovná zásoba slovenčiny z hľadiska svojho vývinu má celý rad vrstiev, ktoré sa ukladali postupne jedna na druhú alebo jedna vedľa druhej od najstarších čias podnes. V dorozumievacej praxi si už ani neuvedomujeme, že vo vetách vedľa seba stoja najstaršie slová, ktoré si jazyk zachoval až z praslovančiny, ďalej slová, ktoré vznikali alebo sa z cudzích jazykov preberali postupne od najstarších čias cez stredovek až dodnes, keď sa preberajú najmodernejšie internacionálne slová. A presne tento fakt je najväčším kameňom úrazu celej jazykovej kritiky.
5.1 Import slov do slovenčiny

Preberanie alebo požičiavanie slov z iných jazykov patrí odjakživa k bežným spôsobom obohacovania a rozširovania slovnej zásoby. V súvislosti s migráciou slov hovoríme o prevzatých, to znamená už zdomácnených a o cudzích, to znamená iba príležitostne vypožičaných slovách. Aj pre slovenčinu je proces preberania alebo požičiavania slov celkom prirodzený.

Napriek tomu, že jej slovná zásoba dnes predstavuje vysoko nad 100 000 slov a jej slovotvorný fond poskytuje všetky možnosti na tvorenie obrovského množstva nových slov, tento náš jazyk pri existencií a fungovaní zložitých spoločenských a výrobných vzťahov preberá veľa slov na pomenúvanie nových javov i reálií, ktoré so sebou prináša nová doba, moderná výroba a nové spoločenské situácie. Preberanie nových slov z cudzích jazykov neslobodno hodnotiť ako negatívny jav, lebo je to proces, ktorý zasahuje aj iné jazyky bez ohľadu na silu, s akou sa bránia. Cudzie a prebraté slová nepohlcujú pôvodný jazyk, ale ho obohacujú, aby bol užívateľný vo všetkých oblastiach. Pôvodná úplne čistá slovenčina bez cudzích a prevzatých slov by taká rozhodne nebola. Treba zdôrazniť, že tento proces je rytmicky veľmi nerovnomerný, pokiaľ ide o jazyky, z ktorých sa obohacuje, ale i o časové obdobia a silu, ktorá je pre takéto obohacovanie príznačná. Slovenčina vlastní dnes prevzaté slová z vyše 30 jazykov, pričom mnohé sa do nášho jazyka dostali len „obkľukou“. Predpokladá sa, že počet jazykov, z ktorých slovenčina čerpá dosiahol už svoj vrchol.
Blízki i vzdialene žijúci ľudia sa navzájom stretajú, vymieňajú si svoje názory a skúsenosti, ovplyvňujú sa kultúrne, a toto dianie je živnou pôdou pre migráciu slov už od najstarších čias. V najstaršom období sa do slovenčiny preberali slová, s ktorými k nám prichádzalo náboženstvo a s ním aj latinská kultúra, čím sa vysvetľujú slová latinského pôvodu v našom jazyku. Keď sa latinčina na dlhé storočia stala úradným jazykom na našom území, zvýšil sa počet latinizmov. Počínajúc 12.storočím sa dostávajú Slováci do priameho kontaktu s Nemcami. Najviac cudzích slov vnikalo do slovenčiny práve v čase nemeckej kolonizácie. Sú to prevažne slová súvisiace s rozličnými remeslami, vtedajšou výrobou i poľnohospodárstvom. V čase valašskej kolonizácie Karpát k nám prichádzajú slová z rumunčiny – odborné slová súvisiace so salašníctvom. Vyše tisícročné spolužitie Slovákov a Maďarov v Uhorsku tiež zanechalo svoje výrazne stopy na slovenčine, i keď tu skôr slovník maďarčiny sa obohatil o mnoho slovenských slov. V dobe národného obrodenia, ale i neskôr (silný vplyv ZSSR po druhej svetovej vojne) pribudlo v slovenčine niekoľko slov ruského pôvodu, ktoré sa dnes náležite používajú ako spisovné.
Najviac, najmä moderných slov slovenčina prevzala z najbližšieho slovanského jazyka, z češtiny, s ktorou existovala vyše 70 rokov v spoločnom štáte, i keď slová českého pôvodu prichádzali na Slovensko už v 14.storočí (slovenskí študenti v českých školách) a v časoch, keď čeština sa šírila ako náboženský jazyk slovenských evanjelikov. Vnikanie českých slov, často iba pravopisne alebo foneticky modifikovaných slov do slovenčiny bolo neporovnateľné vyššie než naopak.

V Československu sa v prostriedkoch masovej komunikácie uplatňovala dvojjazyčná komunikácia, čo malo tiež svoj vplyv. Čo je však dnes zvláštne je, že práve tak príbuzné jazyky sa v mnohých základných slovách spoločného slovanského pôvodu vôbec nekryjú, napr: robiť – dělat, počuť – slyšet, fajčiť – kouřit,. Pravdepodobne slovenčina má iné smerovanie ako čeština, aj to že sa vyvíjala v iných podmienkach, no rozhodne je to dôvod, prečo je potrebné odlišovať češtinu od slovenčiny. Existuje názor, že moderná slovenčina je tolerantnejšia k cudzím slovám ako súčasná čestina. Pritom miera tolerancie je opäť ponechaná na samotných užívateľov, čo je príčinou tak rozsiahlých verejných diskusíí o zaradení toho-ktorého cudzieho slova do slovenčiny. Môj názor je, že princípy tolerancie spojené s vlastnou kreativitou (teda vytvorením slovenských ekvivalentov) je prejavom vysokej kultivovanosti jazyka.
Zo vzdialenejších európskych jazykov sa k nám dostalo a stále dostáva najviac slov z angličtiny a francúzštiny. Sú to jazyky s pomerne bohatou históriou a aj slovnou zásobou. Trocha dlhšiu domovskú príslušnosť majú francúzske slová, zatiaľ čo modernejšie sú preberané anglické slová. V slovenčine je vyše 3000 slov francúzskeho pôvodu aj s ich derivátmi. Polovica z nich je taká, že ich bežný používateľ už necíti ako prevzaté. Medzi ne patria napríklad tieto slová: adresa, blondína, brožúra, garáž, hotel, minister,…
Anglické slová, ktoré sa udomácnili v našej slovnej zásobe, pochádzajú predovšetkým z oblasti športu. Začalo sa to teda preberaním názvov rozličných hier a športových prvkov, pričom samotné slovo šport je anglického pôvodu (futbal, basketbal, windsurfing, golf, penalta, bodyček, fair/fér, dres, wrestling,… Z angličtiny sa preberali aj názvy jedál, ktoré majú pochopiteľne anglický pôvod. Dnes v značnej miere pribúdajú anglické slová z oblasti ekonómie, manažmentu a peňažníctva, ako aj z moderných vedeckých disciplín (informačné technológie, mobilná komunikácia, biotechnika, nová medicína,..) Ďalej je to oblasť populárnej hudby, politiky, názvy tancov a nakoniec i životného štýlu (fitnesko, website,…)
Ešte jedna dôležitá vec pri preberaní slov z angličtiny. Slovenčina nemá natoľko rozvinutú citlivosť, aby odlíšila angličtinu používanú v USA a angličtinu vo Veľkej Británií. V skutočnosti je tam hneď niekoľko rozdielov, ktoré sa takto aj prenesú do slovenčiny. Na príklad sa to dá ilustrovať: Tzv.

hot dog nie je klasický párok v rožku, ba dokonca aj Briti tento rozdiel rozlišujú.

5.2 Internacionalizácia slovenčiny

Rozvoj vedy a techniky nadobúda čím ďalej, tým viacej medzinárodný charakter, nadnárordné rozmery. Vedecké a technické výdobytky sa dnes bleskovo rozširujú na všetky strany světa. Vymieňajú sa skúsenosti, rozširuje sa báza medzinárodného komunikatívneho procesu V tejto situácií sa novým realitám, ktoré sú predmetom rokovania, ponecháva najčastejšie rodné meno, tj. pomenovanie, ktoré mu dal vynálezca, výrobca, autor. Do národných jazykov sa neprekladajú: 1. nie je na to dostatok času, 2. pružnejšie sa rokuje, keď sa veci nazývajú jedným slovom, ktoré zainteresované strany poznajú. Všetko to smeruje k internacionalizácií jazykov. Vzniká vrstva moderných slov, ktoré sú známe a totožné vo viacerych jazykoch. Zároveň pôsobia aj globalizačné procesy, ktoré sa začali na našom kontinente silne prejavovať práve v minulom desaťročí. Globalizácia spája národy (integračná fáza) a zjednocovaním sa snaží zjednodušiť komunikáciu, práve vytvorením takýchto univerzálnych – internacionálnych slov. Slovenčina sa nemôže postaviť mimo tohto prúdu jazykovej internacionalizácie, lebo čoskoro by sme sa na medzinárodných rokovaniach a kongresoch (v rámci vstupu Slovenska do EÚ je naša účasť nevyhnutná) nedorozumeli a naše odborné práce by sa stávali cudzine neprístupnými. Aj slovenský jazyk sa internacionalizuje, ba momentálne intenzívne musí „dobiehať“ zameškané.
Internacionálne slová nie sú cudzie či prevzaté, sú zvlášť vyhradené. Sú to také slová, ktoré sa paralelne používajú vo viacerých jazykoch. Prevažne sú latinského a gréckeho pôvodu, ale ku nám sa dostávajú sprostredkovane, v podobe francúzskeho, talianskeho alebo napríklad anglického slova. Aj keď sa tieto slová v slovenčine dosť dobře aklimatizujú, predsa len ich podoba je nášmu jazyku cudzia. Sú to slová v priemere oveľa dlhšie, než sú slovenské slová, a vyskytujú sa v nich hlásky, prípadne hláskové spojenia slovenčine cudzie alebo len okrajové. Aspoň niekoľko príkladov pre internacionálne slová: gigant, zoológia, taxa, sex, dióda, watt, stearín,…Pre slovenčinu výrazným znakom mnohých internacionálnych slov je aj to, že sú nesklonné, napr. safari. Avšak, nie je tomu celkom tak. Ak sa interanacionalizmi preberú častým používaním, môže dôsť aj k ich morfologickej úprave a nakoniec tieto slová preberú aj slovenský pravopis, napr: SMS – esemeska, CD- cédečko, WWW – web, tuner,…Zo všetkých moderných jazykových slovníkov je zrejmé, že medzinárodnými slovami sú v prevažnej miere substantíva a od nich sa potom odvodzujú adjektíva a slovesá: sympatia→sympatický→sympatizovať.

Štatistickými výskumami sa zistilo, že v dennej tlači je približne každé šieste slovo cudzie alebo internacionálne – do toho sú zarátané aj všetky vlastné mená.

5.2.1 Kalkovanie v slovenčine
Slová z cudzích jazykov sa do slovnej zásoby preberajú buď v pôvodnej, cudzej podobe, alebo sa prekladajú. Keď sa doslovne prekladá, hovoríme o kalkovaní a to, čo vznikne má potom názov kalk. Ten môže byť sémantický alebo slovotvorný, čiže tie v pravom zmysle.
Kalkovanie je v súčasnej slovenčine veľmi produktívny spôsob preberania slov. Veľa kalkov vzniká v terminológií počítačov preberaním z angličtiny: otvorený systém (open systém), počítačová sieť (computer network), čakacia doba (waiting time),… Veľa podobných kalkov vzniká preberaním z nemčiny, ale samozrejme aj z ostatných jazykov. Kalkovanie pravdepodobne aj v budúcnosti bude pôsobiť v našom jazykovom systéme
Je celkom priorodzené, že kalkovanie vzniká pi rýchlom procese práce, pri stretaní sa našich odborníkov s novými termínmi, ktoré sú u nás neznáme. Tento spôsob transformovania cudzích slov do slovenčiny je nevyhnutný, hoci z jazykovedného hľadiska nie celkom presný.
Okrem toho sa v slovenčine vyskytli a asi aj budú vyskytovať malopropizmy (slová nevhodné použité, pretože ich používateľ nepozná dobre ich význam a etymológiu). Keď sa cudzie slová preberajú do slovenčiny, podrobujú sa väčšej či menšej asimilácií – prispôsobujú sa. No také slová, ktoré sa prebrali z cudzieho jazyka a používajú sa bezo zmeny, i keď existujú domáce ekvivalenty, sa nazývajú barbarizmy: cirka (asi), kontrakt (zmluva), pardon (prepáčte),…Opäť to však nie je celkom jednoznačné, kedy ide o barbarizmy. Existuje totiž téza, že barbarizmy sa môžu stať synonymami, ktoré sa potom môžu použiť ako spestrenie komunikátov. Veď nikomu nie je príjemné, keď sa jeden výraz v dlhšom texte niekoľkokrát opakuje, na to slúžia synonymá, čiže aj tie barbarizmy, ktoré takto nadobúdajú význam v našom jazykovom systéme.
Slovenský spisovný jazyk je na roky relatívne veľmi mladý, vznikal a vývíja sa v strednej Európe, obkľúčený piatimi cudzími jazykmi (i keď minimálne s tromi sme mali spoločné štátne zriadenie). A navyše za zložitých spoločenských podmienok. Dnešný prudký prerod slovenskej spoločnosti a súčasne obrovský rozmach vedy a techniky, kladú naň vysoké požiadavky. Ak teda do nášho jazyka v priebehu tisícročia, ale najmä počas niekoľkých posledných desaťročí vniklo nad očakávanie mnoho neslovenských slov, to nemôžeme kvalifikovať negatívne a klásť nevyhnutnému používaniu cudzích, najmä internacionálnych slov, prekážky.

Internacionalizáciu pokladáme za hlavnú črtu modernizácie jazyka.
5.3 Rozvíjanie slovnej zásoby tvorením nových slov

Slovná zásoba jazyka sa rozvíja a rozširuje aj tým, že sa tvoria – rozmnožujú nové slová z prvkov domáceho pôvodu. Robí sa to viacerými spôsobmi: odvodzovaním pomocou rozličných slovotvorných prípon, skladaním slov, tvorením viacslovných názvov a v dôsledku toho aj skracovaním viacslovných názvov. Všetky tieto postupy sú v aktuálnej slovenčine produktívne s výhliadkou do ďalších období. No v modernej slovenčine je momentálne najproduktívnejšie tvorenie a skracovanie viacslovných pomenovaní.
Pri odvodzovaní z cudzích slovotvorných prípon sú v slovenskom jazyku najčastejšie práve tieto: -cia (3112), -tický (1814), -sta (1753), -izmus (1158), -tor (975), izovať (575), -óza(387), -lóg (387).
Skladaním slov sa tvoria substantíva i adjektíva. V modernej slovenčine počet takýchto slov rapídne vzrastá, čo znamená, že v slovníku je ešte priestor pre slová typu: samoobsluha, spoluzodpovednosť, rakovinotvorný, medzikontinentálny, celokrajský,…
Pri súčasnom rýchlom tempe vzrastu nových pojmov, výrobkov a výrobných činiteľov sa nevyhnutné rozširuje inventár odborných termínov. Na tvorenie odborných pomenovaní sa už nevystačí len so slovotvornými predponami a príponami (najmä pri cudzích slovách), a preto sa na presné pomenovanie „noviniek v spoločnosti“ využívajú a budú využívať viacslovné názvy (okresný súd, autobusová doprava, skrutka do steny,…) Z praktických dôvodov, hlavne keď tieto viacslovné pomenovanie sa stávajú veľmi frekventovanými, v slovenčine sa začína objavovať stále viac skratiek, čiže slov typu: DVD, GSM, SNP, SBS,…
Osobitným javom pri rozvíjaní slovnej zásoby, a to i do budúcna je univerbizácia a multiverbizácia pomenovaní. Univerbizácia je nahrádzanie viacslovného pomenovania jednoslovným. Tento jav prevažuje a z logických dôvodov aj musí prevažovať. Takýto postup si totiž vynútila prax, aby sa zrýchlilo dorozumievanie. V podstate sa zachováva časť širšieho pomenovania, na ktorej je významový dôraz. Univerbizácia úplne ovládla slang, mestský štýl vyjadrovania sa, ale aj profesionalizmy – všetko oblasti, kde sa jazyk musí úplne zjednodušiť. Medzi situačnými eliptickými výrazmi (vedúci) alebo slangovými výrazmi (osobák, elina,…) a ustálenými názvami (vstupné) je plynulý prechod. Protichodným postupom je multiverbizácia, t. j. analytické viacslovné pomenovanie. Najčastejšie dochádza k rozloženiu plnovýznamového slovesa na sloveso ako nositeľa gramatických kategórií a na pojmové slovo.

Multiverbálne vyjadrovanie je veľmi rozšírené vo všetkých moderných jazykoch – v angličtine: to have, vo francúzštine: faire, v češtine: provádět. Multiverbizácia však nezjednodušuje jazyk, iba ho upresňuje a cibrí.
Už v súčasnosti a celkom iste aj v blízkej budúcnosti do nášho jazyka prenikli tzv. okazionálne slová. Tie sa tvoria príležitostne v momente reči (prejavu), s tým, že si nárokujú, aby sa stali súčasťou slovnej zásoby. Aj existencia tzv. „básnickej licencie“ je na tomto postavená, kde autori chcú upozorniť na pozoruhodnú vlastnosť pomenúvaného javu. Niekedy sa takéto slová tvoria podľa už neproduktívnych modelov, čo ich odlišuje od skutočných neologizmov. Tie majú ambície byť okamžite zaradené do inventára slovnej zásoby. Niekedy okazionálne slová môžu byť kontextové, situáčné alebo invenčné neologizmy (samec dažďa, srsť mlieka), to však už stoja blízko k metaforickým slovám.

5.4 Zmeny významu slov

Slovo žije a formuje sa v spoločnosti. Vyskytuje sa v rozličných textoch, v rozličných situáciach, a to permanentne ovplyvňuje a upravuje jeho význam.
Každé slovo má svoj významový rozsah i obsah – obidve tieto vlastnosti sú elastické. Rozsahom významu slova rozumieme skutočnosť, že sa slovo vzťahuje na istý počet predmetov. Keď sa slovo /pomenovanie/ vzťahuje na veľký počet predmetov, jeho rozsah je veľký, keď sa vzťahuje na relatívne malý počet predmetov alebo iba na jednu vec, vtedy je rozsah významu slova malý. Obsahom významu slova rozumieme počet znakov, ktoré sú charakteristické pre isté pomenovanie. Rozsah a obsah slova sú v nepriamom pomere.
Rozširovanie a zužovanie významu slova je založené na zmenách rozsahu a obsahu pojmového jadra. Kedysi sa pomenovanie stolár použivalo iba na označenie človeka, ktorý vyrábal stoly. Postupom času sa význam tohoto pomenovania rozšíril a dnes sa názvom stolár označuje výrobca nábytku vôbec. Existuje aj opačný smer, ale treba podotknúť, že takéto zmeny sa pravdepodobne budú v slovenčine častejšie objavovať, no ostanú skryté, neuvedomené.
So zreteľom na to, v akej dobe, v akej situácií, kedy a ako často sa slovo používa, môže sa jeho význam posúvať. Všetko, čo sa často nosí a často používa, sa aj rýchlo opotrebuje. I keď nie je to opäť celkom presné, pretože tendencie k frázovitosti a klišé v slovenčine rozhodne sú prítomné. Jazykové prostriedky, ktoré sa veľmi často používajú, môžu sa opotrebovať, až celkom znehodnotiť. Platí to v plnej miere pre významy slov. Príliš často používané slová sa stanú neprijateľným klišé, čím sa oslabuje ich význam.

Že ide o oslabenie spôsobené častým používaním, svedčí aj deformácia formy slov tohto typu. Deformácia môže dosiahnuť až taký stupeň, že niektoré slová môžu vyznieť nelogicky, komicky a protirečivo: Pozri, nepozeraj sa mi do papiera! – Vieš, ty o ničom nevieš! Proti tomuto stojí tzv. invenčné vyjadrovanie a už spomínané okazionálne slová.
Pri dorozumievaní je človek niekedy nútený namiesto pravého pomenovania, použiť prirovnanie Keď sa základné pomenovanie nahradí iným pomenovaním na základe asociácie, hovoríme o metafore. Metafora niekedy pripadá ako hra s pomenovaniami. Mnoho metaforických názvov tvorí hlavne mladšia generácia – kedy už nie je jasné, či vzniknutú metaforu zaradiť do spisovnej lexiky alebo do nespisovného slangu. Ak však uvažujeme nadtým, že mladšia generácia bude časovo dlhšie používateľmi jazyka, dá sa povedať, že vzniknutý povedzme „metaforický slang mládeže“ si potom sami prenesú do spisovnej formy. Tu sa opäť objavuje funkčný princíp jazyka, teda aby jazyk bol čo najvyužiteľnejší a v pomenovávaní zložitých javov najjednoduchší.
Mnoho metafor je v súčasnosti (čo pretrvá do budúcna) aj v administratívnych a kancelárskych prejavoch. Napr.: nabehnúť na, dotiahnuť, odklepnúť, zmapovať,…
Metaforizácií príbuzný spôsob rozširovania slovnej zásoby je metonymizácia. Metonymia je jav, keď sa pomenovanie jednej věci uplatní na pomenovanie inej, ktorá je s ňou vo vzťahu úzkej a typickej vecnej súvislosti. Metonymické pomenovanie nevzniká náhodné, ale iba vtedy, keď je spojenie obidvoch vecí natoľko trvalé, že metonymia nevyvolá žiadne falošné predstavy, žiadne šumy pri dešifrovaní. Napr: Ideme na Harryho Pottera (=ideme do kina, aby sme videli film Harry Potter a kameň mudrcov), Bratislava plesá, máme jazykovú kultúru (=máme seminár zo Základov jazykovej kultúry),…

6. Záver

Slovenčina je modernizovaný jazyk. Kým pred sto rokmi sa slovenské komunikáty diferencovali na ústne a písomné, dnes je slovenčina štylisticky tak bohato diferencovaná ako ostatné moderné jazyky. Do slovenčiny sa dajú preložiť aj najnáročnejšie texty a tak isto sa po slovensky dajú publikovať najnáročnejšie vedecko-technické údaje. Je síce ťažké predpovedať ako sa vyvinie náš moderný jazyk, no myslím, že minimálne po prečítaní tejto práce vízie typu: „slovenčina zanikne, splynie s angličtinou, bude plná slangizmov a nikto sa v nej nebude vyznať,…atď.“ určite zaniknú. Slovenčina bez ohľadu na jej vek dokáže držať krok s ostatnými slovanskými aj neslovanskými jazykmi, a preto tu určite natrvalo zostane.

Nesmieme sa však stavať do opozície zbytočne a robiť prekážky vývoju. „Násilné“ presadzovanie umelo vytváraných pravidiel národného jazyka po jeho kodifikácií už stratilo význam, vývoj je automaticky a presne kopíruje svojich používateľov.