1. Úvod do témy

Spisovná slovenčina je kodifikovaná už vyše 150 rokov ( i keď predtým omnoho dlhšie existovali zdroje, z ktorej sa vytvorila), no za tento pre jazykovedu krátky čas sa veľmi intenzívne vyvíjala, menila a tvarovala pod rôznymi vplyvmi ako i z evolučných dôvodov.
Dnešný slovenský jazyk v spisovnej forme sa odlišuje už dosť značne od svojho predchodcu. Celý jeho vývoj je však charakterizovaný balansovaním jazykovej kultúry medzi funkčnosťou a ústrojnosťou. Na jednej strane liberálny princíp umožňuje jazyku sa rýchlo vývajať, preberať nové tvary ako ich aj tvoriť, len aby sa zachovala pestrosť jazykových prostriedkov, na druhej strane je prísný (puristický) princíp, ktorý udržiava stabilitu jazyka, čo je veľmi dôležité pre jeho univerzálne použitie. Výsledkom je pružná stabilita, ktorá práve prechádza skúškou, keď slovenský jazyk musí reagovať na zrýchlený vývoj vedy, techniky a spoločnosti vôbec. V dôsledku toho sa vytvorili dve základné hodnotenia budúcnosti slovenčiny. Jedno: Slovenčina sa úplne integruje s internacionalizmami, stratí svoju suverenitu a postupne sa stane len zložkou univerzálneho európskeho jazyka. Druhé: Slovenčina sa dištancuje od globalizačných vplyvov, izoluje sa a umelo bude udržiavať „bariéru“ s ostatnými jazykmi. Vnútornému vývoju sa však neubráni.
Cieľom tejto práce však nie je hľadať určité vízie do ďalekej budúcnosti, pretože sa to ani nedá, ale iba objasniť vychádzajúc z predošlého vývoja jazyka, tendencie, ktoré prevládajú v slovenčine dnes a najviac ju pretvárajú (bez ohľadu na výsledok). Vizionaristický záver ponechávam ako věc individuality každého používateľa jazyka.

2. Perspektívy slovenčiny

Slovenčina je prirodzený a živý jazyk, ktorým sa dorozumieva spoločenstvo žijúce v strede Európy, v procese prudkých spoločenských zmien. Nesie preto stopy rozličných vývinových etáp spoločnosti. Preto sledujeme perspektívy vo vývine slovenčiny podľa jednotlivých jazykových rovín.
Na zvukovej (teda hláskovej) rovine je príčinou mnohých zmien v jazyku bezprostredné okolie hlások, a preto sa takéto zmeny charakterizujú ako syntagmatické. Časté sú pritom asimilačné zmeny, vyvolané povahou susednej hlásky
Morfologická rovina – rovina formy – je relatívne málo elastická v porovnaní s predošlou rovinou. Morfoligické (ale aj synatktické) zmeny v jazyku sú často dôsledkom zmien v samotnej zvukovej stavbe.