Tu sa z nej do súčasnosti uchovali len smutné pozostatky v oblasti pozdĺž rieky Moravy, ležiacu v Českej republike, môžeme tam pozorovať nielen jazykovú príbuznosť s našou záhoráčtinou, ale pozdĺž našej spoločnej hranice priam zhodnosť. Politické pomery a systematický tlak nemčiny spôsobili, že sa naša reč úplne stratila na rakúskej strane rieky Moravy. Na základe archeologických vykopávok je všeobecne známe, že hranica medzi staroslovenským a staronemeckým etnikom viedla niekoľko desiatok kilometrov západnejšie. Kde boli nositelia kultúry, musela byť aj reč. Dnes sa za riekou Moravou po slovensky nedorozumieme. Naopak, viaceré germanizmy sa do záhoračtiny dostali najmä v pomenovaniach nástrojov a predmetov v domácnosti a dielni.

Záhorácke hláskoslovie

Vtáka poznáš po perí a Nezáhoráka po reči. Aj keby sa akokoľvek snažil viprávjat po záhorácky, nevie vysloviť hlásku u ( biu, išeu, mjeu – bol išiel mal ). Vždy sa mu tam derie spoluhláska „v“(Horňák, Stredoslovák ) alebo „l“( Cigáň ). Najťažšie je vysloviť slovo povidaua. Pri písaní nemôžeme na toto zvláštne písmeno upozorniť. nemáme totiž pre „u“ – túto našu hovorenú a myslenú spoluhlásku ( fonému ) zvláštny znak pri písaní ( grafému ). V prípone množného čísla slovies je prítomné „l“(bili, išli, mjeli – boli, išli, mali).
Ďalej uvádzame, záhorácke písmená a hlásky a ich ekvivalenty v spisovnej slovenčine:
-l- sa zmäkčuje na –ľ- (motíl, lachko – motýľ, ľahko);
-t- sa v spisovnej slovenčine zmäkčuje na –ť- (mjet, scet – mať, chcieť );
-í- sa mení na dvojhlásky –ia-, -ie-, -iu- (vzít. písek kraší, lepší – vziať, piesok, krajšiu, lepšiu);
-é-,-e- sa mení na –ie- (mléko, scet – mlieko, chcieť);
-ú- sa mení na –ô- (múj, kúň – môj kôň );
-ja- sa mení na –ä- (mjaký, hríbja – mäkký, žriebä);
-á- sa mení na -ia- (nosá, žádajú – nosia, žiadajú);
-str- sa mení na –čr-,-č- (strevo, strešňa – črevo, čerešňa);
-šč- sa mení na –šť-(ščascí, ščebotat – šťastie, štebotať);
-o- sa zamieňa za –u-(ohárek, moset – uhorka, musieť);
slabiky de, te, ne, le sa zmäkčujú (devjet, tela, nescem, lehnút – deväť, teľa, nechcem, ľahnúť);
-ď- nahrádza –j- (anďel – anjel);
-t- sa nahrádza hláskou –d- (suatkí – sladký)
-sc- sa mení na -chc- (scet – chcieť)
V spisovnej slovenčine sa vsúvajú, prisúvajú niektoré spoluhlásky:šak-však, kerí-ktorí
Záver

Pri spracovávaní tejto témy sa mi dostala do rúk aj kniha od autorov Antona a Heleny Gúthových Levárky. Našla som v nej vysvetlenie slovného spojenia Levárčané chráščané. Pripomenulo mi to moje prázdninové pobyty, kedy deti z Veľkých Levár používali tento prívlastok na deti z Malých Levár. Priznám sa že som mu dodnes nerozumela.