Spracovanie nárečia v oblasti západneho Slovenska

Spracovanie nárečia v oblasti Západného slovenska
Úvod

V rečovom prejave mojich rodičov som si všimla jednu osobitosť. V normálnom, bežnom živote používli na komunikáciu s okolím aj s nami spisovnú slovenčinu. Môj otec pochádza zo Záhoria. Jazykom, ktorým sa začal dorozumievať bol záhorácky dialekt. Mama pochádzala z oblasti Moravy, v ktorej sa používa valašský dialekt. Každý z rodičov keď sa dostal do svojho rodného kraja, celkom automaticky začal používať svoj rodný jazyk. Tým, že sme častejšie navštevovali Záhorie mám k záhoráckemu nárečiu bližšie a preto som si ho zvolila ako tému môjho referátu. Historický vývoj záhoráckeho nárečia

Reč môjho otca je záhoráčtina. Nemôžno súhlasiť s tvrdením, že záhoráčtina je počeštená slovenčina alebo poslovenčená čeština. Takisto nemožno súhlasiť s tým, že je len akýmsi prihraničným dialektom.
Záhoráčtina je integrálnou súčasťou slovenčiny. Vyvinula sa zo staroslovenčiny tak, ako jej súčasné formy. Ako spisovná reč Slovákov bola uzákonená stredoslovenská forma slovenčiny, čo bolo potrebné z hľadiska doformovania nášho národa. Predtým však stáli všetky formy slovenčiny na rovnakom stupni vývoja, boli si rovné, a preto by bolo hriechom, keby sme pripustili novelizáciu jednotlivých podôb a foriem slovenčiny vplyvom spisovného jazyka, ktorý dnes útočí všetkými kánalmi. Nejde tu dnes len o „štúdium nárečí“ so zachytením súčasného stavu, ale je potrebné uchovať bohatstvo a výrazovosť výrazových prostriedkov pre rekonštrukciu dejín slovenčiny na základe slovenskej historickej dialektológie. Z historického hľadiska máme totiž k dispozícii len staroslovenčinu, ktorá bola v desiatom storočí modifikovaná vplyvom prostredia, kam utiekli učeníci sv. Metoda po jeho smrti. Potom uplynuli štyri storočia, kým sa nezačalo pravidelne písať v slovenskom jazyku. V tomto období sme odkázaní len na štúdium slovakizmov ( slovanských výrazov a tvarov nachádzajúcich sa v latinských a českých textoch napísaných na našom území ) a analyzovanie a štúdium dialektov. Po slovensky písané písomnosti sa začínajú častejšie objavovať až od pätnásteho storočia. „Vďaka“ maďarskej okupácii zostala staroslovenčina na území Slovenska zachovaná vo forme slovenčiny – nepostihol ju osud staroslovenčiny na území Moravy kde došlo v dôsledku politických zmien k následnému asimilačnému tlaku češtiny.

Tu sa z nej do súčasnosti uchovali len smutné pozostatky v oblasti pozdĺž rieky Moravy, ležiacu v Českej republike, môžeme tam pozorovať nielen jazykovú príbuznosť s našou záhoráčtinou, ale pozdĺž našej spoločnej hranice priam zhodnosť. Politické pomery a systematický tlak nemčiny spôsobili, že sa naša reč úplne stratila na rakúskej strane rieky Moravy. Na základe archeologických vykopávok je všeobecne známe, že hranica medzi staroslovenským a staronemeckým etnikom viedla niekoľko desiatok kilometrov západnejšie. Kde boli nositelia kultúry, musela byť aj reč. Dnes sa za riekou Moravou po slovensky nedorozumieme. Naopak, viaceré germanizmy sa do záhoračtiny dostali najmä v pomenovaniach nástrojov a predmetov v domácnosti a dielni.

Záhorácke hláskoslovie

Vtáka poznáš po perí a Nezáhoráka po reči. Aj keby sa akokoľvek snažil viprávjat po záhorácky, nevie vysloviť hlásku u ( biu, išeu, mjeu – bol išiel mal ). Vždy sa mu tam derie spoluhláska „v“(Horňák, Stredoslovák ) alebo „l“( Cigáň ). Najťažšie je vysloviť slovo povidaua. Pri písaní nemôžeme na toto zvláštne písmeno upozorniť. nemáme totiž pre „u“ – túto našu hovorenú a myslenú spoluhlásku ( fonému ) zvláštny znak pri písaní ( grafému ). V prípone množného čísla slovies je prítomné „l“(bili, išli, mjeli – boli, išli, mali).
Ďalej uvádzame, záhorácke písmená a hlásky a ich ekvivalenty v spisovnej slovenčine:
-l- sa zmäkčuje na –ľ- (motíl, lachko – motýľ, ľahko);
-t- sa v spisovnej slovenčine zmäkčuje na –ť- (mjet, scet – mať, chcieť );
-í- sa mení na dvojhlásky –ia-, -ie-, -iu- (vzít. písek kraší, lepší – vziať, piesok, krajšiu, lepšiu);
-é-,-e- sa mení na –ie- (mléko, scet – mlieko, chcieť);
-ú- sa mení na –ô- (múj, kúň – môj kôň );
-ja- sa mení na –ä- (mjaký, hríbja – mäkký, žriebä);
-á- sa mení na -ia- (nosá, žádajú – nosia, žiadajú);
-str- sa mení na –čr-,-č- (strevo, strešňa – črevo, čerešňa);
-šč- sa mení na –šť-(ščascí, ščebotat – šťastie, štebotať);
-o- sa zamieňa za –u-(ohárek, moset – uhorka, musieť);
slabiky de, te, ne, le sa zmäkčujú (devjet, tela, nescem, lehnút – deväť, teľa, nechcem, ľahnúť);
-ď- nahrádza –j- (anďel – anjel);
-t- sa nahrádza hláskou –d- (suatkí – sladký)
-sc- sa mení na -chc- (scet – chcieť)
V spisovnej slovenčine sa vsúvajú, prisúvajú niektoré spoluhlásky:šak-však, kerí-ktorí
Záver

Pri spracovávaní tejto témy sa mi dostala do rúk aj kniha od autorov Antona a Heleny Gúthových Levárky. Našla som v nej vysvetlenie slovného spojenia Levárčané chráščané. Pripomenulo mi to moje prázdninové pobyty, kedy deti z Veľkých Levár používali tento prívlastok na deti z Malých Levár. Priznám sa že som mu dodnes nerozumela.

Preto si na záver dovolujem podeliť sa o vecné spojenie, ktoré som našla v tejto knihe.

Levárčané chráščané!

Nevím, či aj dnes, ale ked sme mi chodzili do meščánki do Levár, tak nám Levárané nadávali „Levárčané – chráščané“. Víte proč? Ked sme to Leváranom povidali, strašne sa jedovali. Levárčané odjakživa bili sedlácka dzedzina, ľudé robotní, kerí vjedzeli dopjestovat šecku zeleninu. Naopak Leváre bili obec pánskejší, kerej obivatelé bili samí úradňíci, robotňíčci a takí, že sa im velice na poli robit nesceuo. Okrem druhej zeliňini Levárčané pjestovali aj zelé (kapustu). Túto naukládali do sudú. Druhé huavički si nechávali aj na celú zimu. Chráščí je huavička zelá, kerá dobre nenarostua a je mjaká. Zato, že Levárané zelé nepjestovali biuo im dobré, ked ím Levárčané za uacnejší peňíz prodali aj chráščí. Navíše nám „z vďaki za to“ nadávali Levárčané – chráščané. ( Jozef Čermák, 1996)




Zoznam použitej literatúry
Toni Gúth & Helena Gúthová.:LEVÁRKY, Liečreh Gúth Ba 1997.