... zase mi ho našiel. A zase mám o jednu až nepríjemne oblú známku viac. Tak ja nad tým papieriskom nepodareným strávim tri hodiny, a on si potom jednoducho dovolí ukázať sa profesorovi priamo pred očami v plnej svojej drobno písmovej kráse a mňa nechať v štichu. Pritom jeden mi už zhabal. Tiež sa zjavil na svetlo neónové v tej „najlepšej“ chvíli. Nakoniec našťastie skončil len ako ďalší úlovok „dozorcu“ a mne bola udelená podmienečná milosť. (Vraj sa to stalo naposledy. No to isto.) super, lenže vôbec netuším, čo budem robiť ďalších dvadsať minút. Na mňa zíza biely riadkovaný papier s nedokončenou rovnicou. To je totiž všetko, čo som tak z môjho malého veľkého pomocníka – podrazáka dokázala vymámiť. Ostatné potrebné informácie vždy skryl na tú druhú stranu – a hádam vám nemusím opisovať, ako „jednoducho“ sa tie malé potvorky otáčajú. Hlavné keď zorný uhol profesora je neuveriteľných 168°. Blik! S úžasne usmrkaným výrazom siaham do vrecka. Akože po vreckovku... ách... áno, je to on... a už držím v ruke toho nedokončeného súrodenca zajatého väzňa. Chcela som ho večer vyhodiť do koša, lebo tesne pred koncom sa mi ho podarilo natrhnúť. Avšak moje dlhoročne pestovaná lenivosť mi zabránila vstať z postele a presunúť svoju telesnú schránku o niečo bližšie k smetnému košu. Tak som ho strčila do vrecka. To som sa ešte premohla. Odpisujem vzorce do „normálneho tvaru“. Otáčam papier. Spolužiačkina noha sa prudkým nárazom stretá s mojou, ja skríknem „au!“ ... a ťahák mi padá na zem. Ach, ten ťahák... zase mi ho našiel!... pokračovanie viete. Najlepšia bola ďalšia hodina. Dostávam svoju písomku. No áno, čo iné som mohla čakať? Presne tak, bolo to za päť.