Život každého človeka je výnimočný a neopakovateľný tak ako on sám. Aj keď si to možno neuvedomujeme, zažíva veci, ktoré vo veľkej miere ovplyvňuje svojím konaním. Ja osobne sa riadim heslom, že „každý je strojcom svojho šťastia.“ Znamená to, že život každého z nás môže byť hodnotný, ak sa o to sami pričiníme. Len treba správne začať.

Môj štart na tento svet bol podľa mňa správny a hlavne dlho očakávaný. Narodila som sa v jedno krásne marcové ráno v nedeľu. Bola som veľmi veselé a rozmaznané dieťatko. Ako jedinej dcére, sestričke a vnučke sa mi vždy ušli najlepšie veci, všetci sa mi venovali a hrávali sa so mnou. Bratia sa ma nemohli dočkať, a už pri prvej príležitosti, keď sme boli sami vonku ma vykotili z kočíka. Môj vzťah k nim to však neporušilo. Veľmi rada som ich obvinila zo všetkého, čo som urobila a oni si často odpykali trest za mňa. Ach, tá súrodenecká láska.
Z maminho rozprávania viem, že som sa naučila chodiť pomerne skoro, takže rodičia si pri mne určite udržiavali dobrú kondičku.
Ubiehali dni, týždne, mesiace, a ani som sa nenazdala a už som sfukovala moju prvú sviečku z narodeninovej torty. Keď sa kniha môjho života otvorila na tretej strane, nastalo prvé odlúčenie od mojej mamy – škôlka. Na to si veru veľmi dobre pamätám. Vtedy som vyplakala potoky sĺz. Bolo to kruté, ale iba zo začiatku. Dni ubiehali a ja som spoznávala nových ľudí a našla som si prvé kamarátky.
Naši veľmi radi cestovali, a preto som na moju prvú dovolenku išla, už keď som mala rok a pol. Tam som si našla moju veľkú lásku, ochutnala prvé exotické ovocie, a bola som veľmi nešťastná keď sme išli domov.
O pár rokov som si na Vianoce pod stromčekom našla moju prvú školskú tašku.
Do školy som sa tak, ako každý prváčik, veľmi tešila, pripadala som si dôležitá a dospelejšia. Prvý ročník som sa tešila môjmu prvému Šlabikáru a zošitu na písanie písmen. Ako roky ubiehali a svoj názor na školu som zmenila. Už som tam nechodila s takým nadšením. Učila som sa síce dobre, ale najhoršie bolo to vstávanie. No vždy som to zvládla a nakoniec som sa tešila novým veciam, čo som sa naučila a kamarátom, s ktorými sa priatelím dodnes.
Spolu so školou ma rodičia prihlásili na ZUŠ, konkrétne na husle. Tie sa mi tiež zo začiatku páčili... No na hudobnej som už v absolventskom ročníku. Potom sa chcem prihlásiť na gitaru, ktorá sa mi veľmi páči.

Dnes mi do základného vzdelania chýba ešte jeden rok. A čo potom? Čím by som chcela v budúcnosti byť? Tieto dve otázky si kladiem už dosť dlho. Mojím vysokým cieľom a snom je stať sa veterinárkou. Preto budem v štúiu asi pokračovať na gymnáziu, ale skôr na strednej veterinárnej škole v Bratislave a potom na vysokej veterinárnej škole v Brne. Po vysokej škole by som chcela ísť pracovať do zahraničia.Veľmi ma láka Austrália, alebo Kanada. Dúfam že sa rozhodnem dobre a môjmu veľkému snu z detstva už nebude nič stáť v ceste.