Bernolák a jeho skupina odôvodnila svoj počin veľmi jasne a jednoznačne:
Keďže všetky národy majú svoj spisovný jazyk a literatúru, je nevyhnutné, aby aj Slováci mali svoj spisovný jazyk.
Za prvoradú pokladal Bernolák výslovnosť a z nej sa mal odvádzať pravopis.

Hlavné zásady Bernolákovskej kodifikácie sú tieto:
1. Odstránil rozdiel v písaní y-i ; ponechal len i, í
2. Mäkkosť ť, ď, ň, ľ sa označovala vždy.
3. Písali sa veľké písmená pri všetkých substantívach a pri výrazoch, ktoré sa vzťahovali na osoby: Král, Ťelo, Dwere, Zem, atď.
4. Predložky s a z sa písali podľa výslovnosti: z Adamom, s kaplnky, s ním, atď.
5. Hláska j sa písala ako g, cudzie q, x sa písali ako kw, ks, gz.
6. Hláska g sa písala ako ğ.
7. Zaviedol skupinu šč: ešče, púščať.

Za základ si Anton Bernolák zobral západoslovenské nárečie a svoj spisovný jazyk kodifikoval v týchto dielach:
Dissertatio philologico-critica de litteris Slavorum..., Bratislava 1787.
Lingvae slavonicae.. orthographia, Bratislava 1787. Grammatica slavica, Bratislava 1790.
Etymologia vocum slavicarum, Trnava 1791.
Slowár Slowenskí, Cesko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí, Budín 1825–1827.
Spisovná bernolákovčina sa hneď pri svojej kodifikácii veľmi pevne ujala a rýchle sa šírila. Používať ju začali: Juraj Fándly vo svojich náučných, poľnohospodárskych dielach (Piľní domagší a poľní hospodár), Ján Kollár, Ján Chalupka, no najmä však Ján Hollý so svojimi oslavnými básňami (ódami) Svatopluk, Cirilo-Metodiada a Sláv. Často sa kladie otázka, prečo sa bernolákovčina neprijala ako celonárodný spisovný jazyk. Jej tradície sa držali ešte do druhej polovice 19. storočia, ale oficiálne prestala jestvovať roku 1851, keď sa zástupcovia slovenských kultúrnych a politických kruhov dohodli prijať „opravenú“ Štúrovu slovenčinu za spisovný jazyk.
Ľudovít Štúr bol významnou osobnosťou v histórii Slovenska. Bol nielen kodifikátor spisovného jazyka, ale aj básnik, jazykovedec, novinár a politik, a bol taktiež poslancom Uhorského snemu za mesto Zvolen.
Štúr so svojimi priateľmi tvorili generáciu romantikov, ktorí sa hlboko zaujímali o našu minulosť a snívali o budúcnosti. Stavali tam, kde položili základ bernolákovci. V boji za slobodu národa postrehla, že je potrebný taký spisovný jazyk, ktorý prijme celý národ. Preto Ľudovít Štúr spolu s Michalom Miloslavom Hodžom a Jozefom Miloslavom Hurbanom navštívili v júli roku 1843 Jána Hollého na fare v Dobrej Vode a žiadali o uzákonenie novej podoby spisovného jazyka. Ján Hollý, ktorého si štúrovci veľmi vážili, plne súhlasil so zavedením strednej slovenčiny a tým si štúrovci zabezpečili súhlas najväčšieho žijúceho bernolákovca so svojím postupom.
Verejne bola stredná slovenčina vyhlásená za slovenský spisovný jazyk 26.-28. augusta 1844 v Liptovskom Mikuláši.
Nový spisovný jazyk bol mocným impulzom pre rozvoj slovenskej literatúry. Vznikli skvelé diela Sama Chalupku, Andreja Sládkoviča, Janka Kráľa, Jána Bottu, Jána Kalinčiaka a ďalších, ktorí vo svojich dielach čerpali námety najmä z ľudovej slovesnosti.
Potrebu uzákoniť novú podobu slovenčiny odôvodnil Štúr v práci Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, a gramatiku nového spisovného jazyka podal v knihe Nauka reči slovenskej.
Ľudovít Štúr sa díval na pravopis ako na grafické zachytenie hovorenej reči. Preto sa pravopis mal zakladať na hovorovej reči.