Hovorí: „Pravopis ňič je ňje inšje ako ustálenuo alebo z prjebehu časovjeho do prjestoru preňesenuo visloveňja, t. j. pravopis má ťjež visloviť reč ale ňje v čase lež v prjestore. Podľa tohto pravďivjeho pochopu pravopisu on na žjadnom inšom záklaďe stáť ňemuože len na záklaďe visloveňja.“ Preto bol Štúrov pravopis v zásade fonologický.
K tomu treba dodať, že Ľ. Štúr neprijal do hláskovej sústavy svojho spisovného jazyka niektoré hlásky, ktoré jestvujú v strednej slovenčine. Neprijal hlásky ľ a ä. Mäkké ľ neprijal preto, lebo bolo vraj málo rozšírené a bolo vraj neestetické. Vzhľadom na to, že vo svojej kodifikácii mal stredoslovenské tvary typu dobrje, dobrjeho, znameňú, paňú (namiesto snešného spisovného dobré, dobrého, znameniu, paniu), nemal v hláskosloví ani é ani iu.

Odlišnosti Štúrovej slovenčiny od dnešnej podoby sú takéto:
V p r a v o p i s e :
1. Nemal písmeno y, ý. Namiesto y, ý sa všade písalo i, í.
2. Rozdiel medzi zvukmi d, t, n – ď, ť, ň sa všade graficky vyznačoval.
3. Dvojhláska ô sa rozpisovala ako uo.
4. Dvojhláska ia, ie sa písala ja, je.
5. V tvare gen. plur. sa zvuk v písal ako u. Napríklad kralou, sluhou, časou, kostolou, atď.

V h l á s k o s l o v í :
1. Nemal ľ, mal len l; napr.: laví, ňeďela.
2. Nemal ä; iba a alebo obyčajné e, napr.: svatí, zavazuje, najme, vezeň.
3. Nemal iu; namiesto iu mal len ú; napr. božú, znameňú. 4. Nemal é, mal len je; napr.: dobrjeho, dobrjemu. Výnimkou bolo slovo céra.
5. Zákon o krátení druhej dĺžky sa uplatňovalo dôsledne; napr. oňi slúža, hlása, kvjeťim.

Nepredstaviteľný chaos však panoval v čase, keď sa mala slovenčina stať definitívne spisovným jazykom, pretože tu bola ešte čeština, ktorú používali evanjelici, bola tu bernolákovčina v niekoľkých variantoch, taktiež staroslovenčina (bola to vlastne čeština s niektorými slovenskými osobitosťami, ktorú poopravil Andrej Radlinský), a samozrejme Štúrova slovenčina. Preto bolo nevyhnutné urobiť závery. A tak sa roku 1851 stretli v Bratislave zástupcovia štúrovcov a bernolákovcov (Štúr, Hurban, Hodža – Palárik, Závodník, Radlinský, Hattala) a dohodli sa na zavedení jednotnej podoby spisovného jazyka. Dohoda vlastne spočívala na štúrovskej kodifikácii s úpravami, ktoré navrhol M. M. Hodža s pomocou Martina Hattalu.