Táto podoba je v podstate privedenie spisovného jazyka do tej podoby, v ktorej je dnes.
V pravopise sa zaviedlo písanie y, ý, v súvislosti s tým sa zvuky ď, ť ň, ľ začali označovať tým spôsobom, ako je to dnes, dvojhlásky ja, je sa začali písať ako ia, ie, zaviedlo sa mäkké ľ, dvojhláska uo sa začala písať ako o s dĺžňom, no neskoršie sa tu vyvinula strieška (vokáň), a do spisovného jazyka sa dostala aj hláska ä.
Obdobie medzi rokom 1863 a 1875 sa nazýva matičné obdobie. Práve vtedy bola totiž založená Matica slovenská. Prvým predsedom sa stal katolícky biskup Štefan Moyses a podpredsedom Karol Kuzmány. Vďaka jej činnosti a voľnejšiemu politickému ovzdušiu sa rozvíja slovenský politický a publikačný, kultúrny a bádateľský ruch, pretože Matica slovenská vydávala rôzne časopisy, noviny a podporovala rôzne spolky.
V matičnom období nastáva rozvoj spisovného jazyka, ktorý pred pádom Bachovho absolutizmu začal zanikať.
Spisovná slovenčina, ktorá sa v matičnom období opierala hlavne o Hattalovu kodifikáciu, sa začala ustaľovať. zjednotilo sa používanie hlások a písmen ä a y. Časté bolo zdvojovanie spoluhlásky n v prípadoch, ako: drevenný, olovenný, slamenný a zavádzali sa niektoré ruské prípony. Terminologická slovná zásoba sa rozširovala tvorením nových slov a taktiež preberaním slov z ľudového jazyka, preberaním cudzích slov, preberaním slov z češtiny, kalkovaním z maďarčiny a nemčiny.
O pár desiatok rokov, presne od roku 1918 sa Slováci vyvíjali v spoločnom štáte s Čechmi.
Jazyk, ktorý sa na tomto území používal, mal vraj dve znenia: české a slovenské, ale išlo tu o jeden jazyk.
V druhom desaťročí ČSR sa znovu riešil pomer k češtine a stretávali sa tu dva názory: Jeden názor, podľa ktorého čeština a slovenčina tvoria jeden jazyk, a druhý, ktorý staval spisovnú slovenčinu ako symbol slovenskej národnej svojbytnosti.
V roku 1931 nastala zrážka oboch názorov na kultivovanie spisovnej slovenčiny, lebo vyšlo prvé vydanie Pravidiel slovenského pravopisu. Po prvý raz kodifikovala záväzne spisovná slovenčina a ustálila sa v mnohých prípadoch dovtedajšia rozkolísanosť. Avšak ohlasy a reakcie na Pravidlá neboli kladné. Vznikol časopis Slovenská reč, ktorý mal značný kodifikačný dosah a bol orgánom vtedy najvyššej slovenskej kultúrnej inštitúcie. Pôsobením Slovenskej reči sa dosiahlo, že kodifikácia, ktorú uplatňovali Pravidlá slovenského pravopisu, platila len v školách, v oficiálnych vydaniach a publikáciách „centralisticky“ orientovaných, ale v neoficiálnych publikáciách a vo vydaniach Matice slovenskej platil tzv. „matičný úzus“. Ten vo svojej syntaxi a frazeológii vychádzal z tradičnej podoby spisovného jazyka.
Ale aj napriek uvedeným zábranám sa spisovná slovenčina pozoruhodne rozvíjala, pretože sa množili jej aktívni i pasívni používatelia. Po oslobodení začali slovenskí jazykovedci opäť „špekulovať“ nad pravopisnou formou. Chceli sa vrátiť k pravopisu, ktorý zaviedol Ľudovít Štúr.