Ale tento príklad je súčasne aj dokladom, ako na normu vplýva spoločenstvo, ktoré normu používa. Je známe, že Štúrom navrhnutá norma nebola v jednotlivostiach prijatá a len po istých zmenách pravopisných, hláskoslovných a tvaroslovných stala sa celonárodným a jediným spisovným jazykom slovenským. Treba však zdôrazniť, že normu spisovného jazyka určujú jeho používatelia. Neurčujú ju jazykovedci.
V čom je teda úloha jazykovedcov? Úlohou jazykovedcov je normu odhaľovať, poznávať a vedecky ju spracovať. A tu sme pri tom, čo sa nazýva normovanie, alebo kodifikovanie spisovného jazyka. Úlohou jazykovedcov je teda skúmať spisovný jazyk u jeho používateľov, hľadať a objavovať jeho zákonitosti, poznané zákonitosti spracovať a napokon vkladať do príslušných príručiek. Tieto príručky slúžia na to, aby sa mládež ako i ostatní používatelia spisovného jazyka mohli sústavne poučiť o norme spisovného jazyka.
Vývin jazyka a ustavične rastúce úlohy spoločnosti, ktorá používa jazyk ako svoj základný dorozumievací nástroj, spôsobujú, že pravopisné pravidlá treba primerane prispôsobovať stavu jazyka a novým spoločenským potrebám. Jazykovedci zisťujú, ktoré pravopisné pravidlá alebo poučky už nezodpovedajú dosiahnutej úrovni vývinu jazyka a spoločnosti, a na základe súčasného stavu poznania formulujú nové, primeranejšie pravidlá alebo poučky. Aktuálna je i potreba pravopisnú sústavu zjednodušovať a robiť ju čo najprístupnejšou. Tieto ciele, ako aj nová situácia v príprave a skladbe kodifikačných príručiek spisovnej slovenčiny viedli slovenských jazykovedcov k rozhodnutiu pripraviť a vydať nové Pravidlá slovenského pravopisu.
Ľudia na Slovensku sú na pravopisné zmeny a najmä na pravopisné výnimky citliví. Je to preto, že pri pravopise ako súbore znakov a pravidiel na zapisovanie jazykových prejavov má závažné miesto tradičnosť. To, čo si používateľ raz osvojí, funguje ako návyk, ako zmechanizované uplatňovanie naučeného. V tejto súvislosti, pravdaže, treba pripomenúť fakt ustavičného vývinu jazyka, pribúdanie nových pomenovaní a nevyhnutnosť riešiť ich pravopisnú podobu, ako aj rozširovanie našich poznatkov o jazyku – a to sú zasa činitele, ktoré vedú kodifikátorov spisovného jazyka k občasným úpravám pravopisu. Možno povedať, že už samo vydanie novej pravopisnej príručky je taký krok, ktorý svojou podstatou nemôže byť len opakovaním predchádzajúceho kroku. Každé nové vydanie kodifikačnej príručky s odstupom času prirodzene zasahuje aj do kodifikácie a viac alebo menej ňou pohýbe.