V roku 2000 vydalo vydavateľstvo VEDA Slovenská akadémia vied najnovšie vydanie Pravidiel slovenského pravopisu. Táto príručka má väčšiu dôležitosť než obyčajná pravopisná príručka. Vyplýva to zo skutočnosti, že sa v nej kodifikuje nielen pravopis, teda nielen spôsob správneho písania slov a tvarov, ale kodifikuje sa v nej aj výslovnosť hlások, tvary, ba zasahuje tu aj do používania slov a väzieb. Kodifikuje sa tu teda aj gramatická stavba a slovná zásoba jazyka.
A pretože gramatická stavba jazyka a jeho základný slovný fond tvoria základ jazyka, podstatu jeho špecifiky, je zrejmé, že pri tomto rozsahu kodifikačnej práce stávajú sa Pravidlá slovenského pravopisu normatívnou príručkou spisovnej slovenčiny ako celku a nielen jej pravopisnej oblasti.

Prvé Pravidlá slovenského pravopisu majú na Slovensku už vyše polstoročnú tradíciu a vo verejnosti platia ako jazyková príručka s najvyššou spoločenskou váhou. Je to podmienené najmä tým, že za každými Pravidlami slovenského pravopisu stála autorita najvyššej národnej, resp. vedeckej inštitúcie, ako v tridsiatych a štyridsiatych rokoch bola Matica slovenská a teraz je Slovenská akadémia vied, ako aj tým, že Pravidlá slovenského pravopisu od začiatku boli výsledkom kodifikačného úsilia väčšieho kolektívu jazykovedcov a zainteresovaných kultúrnych pracovníkov.
Najvlastnejším zmyslom Pravidiel slovenského pravopisu ako jazykovej príručky s kodifikačnou platnosťou je na základe zásad slovenskej pravopisnej sústavy podať sústavný opis písomných, resp. grafických prostriedkov, ktorými sa zachytáva primárna ústna, resp. hlásková podoba spisovnej slovenčiny a tvorí sa písomný prejav. Normou spisovného jazyka, v tomto prípade normou spisovnej slovenčiny, nazývame tú ustálenú podobu spisovného jazyka, ktorá je živá v spoločenstve, používajúcom spisovný jazyk. Norma spisovného jazyka vzniká tým, že spoločenstvo, ktoré používa istý spisovný jazyk, pokladá istý spôsob výslovnosti, istý spôsob písania, istý spôsob ohýbania a spájania slov, istý výber slov za správny a za typický pre spisovný jazyk. Norma spisovného jazyka teda vzniká u používateľov spisovného jazyka a je vecou samých používateľov spisovného jazyka. Nie vecou jazykovedcov. Úlohou jazykovedcov nie je utvárať normu. Pravdaže, okrem jedinečných prípadov, keď ide o prvopočiatočné utvorenie istej spisovnej normy. Taký bol napr. počin Ľudovíta Štúra, ktorý svojou Naukou reči slovenskej kreoval slovenský spisovný jazyk na stredoslovenskom nárečovom základe.

Ale tento príklad je súčasne aj dokladom, ako na normu vplýva spoločenstvo, ktoré normu používa. Je známe, že Štúrom navrhnutá norma nebola v jednotlivostiach prijatá a len po istých zmenách pravopisných, hláskoslovných a tvaroslovných stala sa celonárodným a jediným spisovným jazykom slovenským. Treba však zdôrazniť, že normu spisovného jazyka určujú jeho používatelia. Neurčujú ju jazykovedci.
V čom je teda úloha jazykovedcov? Úlohou jazykovedcov je normu odhaľovať, poznávať a vedecky ju spracovať. A tu sme pri tom, čo sa nazýva normovanie, alebo kodifikovanie spisovného jazyka. Úlohou jazykovedcov je teda skúmať spisovný jazyk u jeho používateľov, hľadať a objavovať jeho zákonitosti, poznané zákonitosti spracovať a napokon vkladať do príslušných príručiek. Tieto príručky slúžia na to, aby sa mládež ako i ostatní používatelia spisovného jazyka mohli sústavne poučiť o norme spisovného jazyka.
Vývin jazyka a ustavične rastúce úlohy spoločnosti, ktorá používa jazyk ako svoj základný dorozumievací nástroj, spôsobujú, že pravopisné pravidlá treba primerane prispôsobovať stavu jazyka a novým spoločenským potrebám. Jazykovedci zisťujú, ktoré pravopisné pravidlá alebo poučky už nezodpovedajú dosiahnutej úrovni vývinu jazyka a spoločnosti, a na základe súčasného stavu poznania formulujú nové, primeranejšie pravidlá alebo poučky. Aktuálna je i potreba pravopisnú sústavu zjednodušovať a robiť ju čo najprístupnejšou. Tieto ciele, ako aj nová situácia v príprave a skladbe kodifikačných príručiek spisovnej slovenčiny viedli slovenských jazykovedcov k rozhodnutiu pripraviť a vydať nové Pravidlá slovenského pravopisu.
Ľudia na Slovensku sú na pravopisné zmeny a najmä na pravopisné výnimky citliví. Je to preto, že pri pravopise ako súbore znakov a pravidiel na zapisovanie jazykových prejavov má závažné miesto tradičnosť. To, čo si používateľ raz osvojí, funguje ako návyk, ako zmechanizované uplatňovanie naučeného. V tejto súvislosti, pravdaže, treba pripomenúť fakt ustavičného vývinu jazyka, pribúdanie nových pomenovaní a nevyhnutnosť riešiť ich pravopisnú podobu, ako aj rozširovanie našich poznatkov o jazyku – a to sú zasa činitele, ktoré vedú kodifikátorov spisovného jazyka k občasným úpravám pravopisu. Možno povedať, že už samo vydanie novej pravopisnej príručky je taký krok, ktorý svojou podstatou nemôže byť len opakovaním predchádzajúceho kroku. Každé nové vydanie kodifikačnej príručky s odstupom času prirodzene zasahuje aj do kodifikácie a viac alebo menej ňou pohýbe.

Ak by to nemalo byť tak, musel by sa zastaviť čas, musel by sa jazyk prestať vyvíjať a nesmeli by vychádzať nové kodifikačné príručky.
V poradí už 3 upravené a doplnené vydanie Pravidiel slovesného pravopisu vychádza v ústrety nástojčivej požiadavke používateľov spisovnej slovenčiny, aby na knižnom trhu boli vždy k dispozícii základné kodifikačné príručky. Keďže výskum pravopisného systému v súčasnosti stále pokračuje a pokračujú aj diskusie o jednotlivých otázkach slovenského pravopisu, v tomto vydaní pravidiel sú oproti druhému vydaniu iba minimálne zmeny, opravy a doplnky. Konkrétne ide o tieto úpravy a doplnenia:
1. V kapitole IV. Písanie slov osobitne a dovedna sa doplnila poznámka o písaní čísel číslicami:
“Čísla s viac ako tromi číslicami sa členia do skupín po troch čísliciach od poslednej číslice alebo od desatinnej čiarky doľava, alebo od desatinnej čiarky dopravy a jednotlivé skupiny sa oddeľujú medzerou.
Napr.: 5 328, 28 565, 139 824, 2 785 623,
37 582,628; 3,141 592 65
Letopočty sa píšu bez medzery, napr.: v roku 1848, 2001...“
Pravopisná norma z roku 1998 upravuje len písanie zložitých čísiel s medzerou, bez desatinnej čiarky. Písanie rokov pravopisná norma neupravuje.
2. V kapitole VI. Písanie veľkých písmen sa:
a) upravilo písanie dvojslovného pomenovania Svätý otec v prospech písania s veľkým začiatočným písmenom v 2. časti, teda Svätý Otec, a toto pomenovanie sa zaradilo medzi tituly vysokých cirkevných hodnostárov. Táto zmena v kodifikácie odráža stav v relevantnej skutočnosti.
b) v podkapitole 1. Veľké písmená na začiatku vlastných mien a vnútri viacslovných vlastných mien – sa v súlade s prevažujúcou jazykovou praxou upravilo písanie úplných názvov prezídií, predstavenstiev a dozorných rád s veľkým začiatočným písmenom, napr.: Prezídium Fondu národného majetku Slovenskej republiky. Dozorná rada Všeobecnej úverovej banky, Krajské riaditeľstvo Policajného zboru Slovenskej republiky v Trenčíne...
Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1998 nevymedzujú písanie takýchto inštitúcií začiatočným písmenom. Ich písanie v tom prípade vyzeralo takto: prezídium Fondu národného majetku Slovenskej Republiky, dozorná rada Všeobecnej úverovej banky, krajské riaditeľstvo Policajného zboru Slovenskej republiky v Trenčíne...
3. V kapitole VIII Interpunkcia
a) v podkapitole 1. Interpunkcia a jej funkcie sa doplnila poznámka o spôsobe písania niektorých interpunkčných znamienkach:
“Interpunkčné znamienka, ako sú bodka, čiarka, výkričník, otáznik, dvojbodka, tri bodky, bodkočiarka, píšu sa bezprostredne za slovom bez vynechania medzery a medzera sa vynecháva až za týmito interpunkčnými znamienkami. Úvodzovky a zátvorky sa píšu bez medzery nielen za výrazom, ktorý sa kladie medzi tieto interpunkčné znamienka, ale aj pred ním.

Pomlčka sa píše s medzerami, spojovník sa píše bez medzier. Ak sa stretávajú dve interpunkčné znamienka, napr.: výkričník a otáznik (!?), bodka za skratkou a čiarka (a pod., Varsik B.,), píšu sa bez medzery.„
Pravopisná norma z roku 1998 presné používanie týchto interpunkčných znamienok takto nevymedzuje. Všimla som si však, že spomenuté interpunkcia je v texte Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1998 použitá práve tak, ako to upravujú najnovšie pravidlá.
b) V podkapitole 2.8 Pomlčka sa doplnil bod o písaní pomlčky v prípadoch, ak podnik alebo vydavateľstvo má sídlo v 2 mestách.
Napr.: Bratislava – Veľký Šariš
c) V podkapitole 2.9. Spojovník sa doplnila poznámka o písaní spojení typu TV Program:
“Ak sa z úsporných alebo iných dôvodov v texte obyčajne namiesto prídavného mena použije skratka alebo značka, oddeľuje sa medzerou, napr.: rtg. snímka, TV program...
d) v podkapitole 2.13. Lomka sa doplnil bod o písaní lomky pri zaznačovaní školského roka, napr. 1999/2000
4. V kapitole Prehľad uplatňovania pravidla o rytmickom krátení a výnimiek z neho sa pri výnimkách doplnili tvary neurčitých zámen s časticami aj o zámená s časticami bár-, bárs-, bohvie-, čertvie-, ktovie-, neviem-.
Napr.: bárčím, bárským, ktovieským, bohviekým, čertviečím...
5. V kapitole Prehľad tvorenia ženských priezvisk sa doplnil bod o tvorení ženských priezvisk od cudzích mužských priezvisk zakončených na tzv. nemé e:
“Od mužských priezvisk anglického a francúzskeho pôvodu zakončených na –e, ktoré sa nevyslovuje, toto tzv. nemé e sa pri tvorení ženských priezvisk vynecháva aj v písme,
napr.: Stone [stoun] – Stonová [stounová], Wilde [vajld] – Wildová [vajldová]...
V menách na –ce, -ge, -che sa toto e zachováva, lebo zaznačuje výslovnosť predchádzajúceho písmena c ako s, g – v anglickej výslovnosti ako dž, vo francúzskej ako z; a ch ako š,
napr.: Laplace [laplas] – Laplaceová [laplasová], Langrange [langránž] – Langrangeová [langránžová], Malebranche [malbránš] – Malebrancheová [malbránšová]...
6. Vo výkladovej časti Pravidiel slovenského pravopisu sa doplnili niektoré ilustračné príklady.
7. V časti Pravopisný a gramatický slovník sa doplnili viaceré, najmä nové slová (spolu vyše 400 slov).
8. V časti Zoznam obcí na Slovensku sa doplnili názvy obcí, ktoré sa administratívne osamostatnili po roku 1997, a niektoré názvy dnes už administratívne nesamostatných obcí, pri ktorých používaní vznikajú v jazykovej praxi isté problémy.
9.

V tomto vydaní Pravidiel slovenského pravopisu sa odstránili korektorské a tlačové chyby, ktoré zostali v predchádzajúcom vydaní a ktoré sa zistili pri jeho používaní.
Všetky spomínané úpravy a doplnenia sa vykonali na základe pozorného sledovania písomných jazykových prejavov rozhodujúcej časti jazykovej praxe a dôkladného posúdenia nadobudnutých poznatkov v pravopisnej komisii.

Úlohou mojej seminárnej práce bolo poukázať na zmeny, opravy a doplnenia v treťom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu oproti druhému vydaniu.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Zmeny v Pravidlách slovenského pravopisu 2000