V roku 2000 vydalo vydavateľstvo VEDA Slovenská akadémia vied najnovšie vydanie Pravidiel slovenského pravopisu. Táto príručka má väčšiu dôležitosť než obyčajná pravopisná príručka. Vyplýva to zo skutočnosti, že sa v nej kodifikuje nielen pravopis, teda nielen spôsob správneho písania slov a tvarov, ale kodifikuje sa v nej aj výslovnosť hlások, tvary, ba zasahuje tu aj do používania slov a väzieb. Kodifikuje sa tu teda aj gramatická stavba a slovná zásoba jazyka.
A pretože gramatická stavba jazyka a jeho základný slovný fond tvoria základ jazyka, podstatu jeho špecifiky, je zrejmé, že pri tomto rozsahu kodifikačnej práce stávajú sa Pravidlá slovenského pravopisu normatívnou príručkou spisovnej slovenčiny ako celku a nielen jej pravopisnej oblasti.

Prvé Pravidlá slovenského pravopisu majú na Slovensku už vyše polstoročnú tradíciu a vo verejnosti platia ako jazyková príručka s najvyššou spoločenskou váhou. Je to podmienené najmä tým, že za každými Pravidlami slovenského pravopisu stála autorita najvyššej národnej, resp. vedeckej inštitúcie, ako v tridsiatych a štyridsiatych rokoch bola Matica slovenská a teraz je Slovenská akadémia vied, ako aj tým, že Pravidlá slovenského pravopisu od začiatku boli výsledkom kodifikačného úsilia väčšieho kolektívu jazykovedcov a zainteresovaných kultúrnych pracovníkov.
Najvlastnejším zmyslom Pravidiel slovenského pravopisu ako jazykovej príručky s kodifikačnou platnosťou je na základe zásad slovenskej pravopisnej sústavy podať sústavný opis písomných, resp. grafických prostriedkov, ktorými sa zachytáva primárna ústna, resp. hlásková podoba spisovnej slovenčiny a tvorí sa písomný prejav. Normou spisovného jazyka, v tomto prípade normou spisovnej slovenčiny, nazývame tú ustálenú podobu spisovného jazyka, ktorá je živá v spoločenstve, používajúcom spisovný jazyk. Norma spisovného jazyka vzniká tým, že spoločenstvo, ktoré používa istý spisovný jazyk, pokladá istý spôsob výslovnosti, istý spôsob písania, istý spôsob ohýbania a spájania slov, istý výber slov za správny a za typický pre spisovný jazyk. Norma spisovného jazyka teda vzniká u používateľov spisovného jazyka a je vecou samých používateľov spisovného jazyka. Nie vecou jazykovedcov. Úlohou jazykovedcov nie je utvárať normu. Pravdaže, okrem jedinečných prípadov, keď ide o prvopočiatočné utvorenie istej spisovnej normy. Taký bol napr. počin Ľudovíta Štúra, ktorý svojou Naukou reči slovenskej kreoval slovenský spisovný jazyk na stredoslovenskom nárečovom základe.