Publicistické žánre

Predmetom tejto seminárnej práce je vybrať príklady na publicistické žánre a odôvodniť ich správnosť a nesprávnosť. Na úvod každého publicistického žánru uvádzam krátku charaktristiku.

KOMENTÁR
Komentár je vysvetľujúci prejav k aktuálnej spoločenskej udalosti alebo skutočnosti. Témou komentára má byť jav, ktorý ešte nie je dostatočne známy a sú o ňom neúplné informácie, alebo taký jav, o ktorom síce adresát už má základné informácie, ale ich výklad môže byť protichodný. Zároveň to môže byť taký jav, pri ktorom má redakcia alebo vydavateľ záujem, aby si ho adresát určitým spôsobom vysvetlil, v zhode s programovou líniou a pozíciou periodika.
Príklad na dobrý:
Prezident ako touroperátor
V záujme prevencie je vari aktuálne už dnes informovať prezidenta Schustera, ktorý sa v súvislosti s tohtoročnou hlavnou letnou sezónou vo Vysokých Tatrách správa najnovšie ako skúsený touroperátor: Návštevný poriadok Tatranského národného parku medzičasom nik nezmenil. Ako v tomto týždni potvrdil inžinier Tomáš Vančura, riaditeľ Správy TANAP: žiadna zmena sa v tomto, pre všetkých návštevníkov Vysokých, Západných a Belianskych Tatier záväznom poriadku, nepripravuje. Novelizované teda nebude ani ustanovenie, ktoré sa týka výstupov na Gerlach. V jednom dni naň môže vystúpiť najviac tridsať osôb. Platí, že na Gerlach možno ísť len v sprievode horského vodcu a ten môže sprevádzať najviac päťčlennú skupinu. Keďže v tomto týždni pozval prezident Schuster na Gerlach už aj ďalšieho potenciálneho účastníka – prezidenta Koštunicu, ekológom sa vidí, že z letnej prezidentskej vysokohorskej turistiky sa môže stať masová akcia. Už dnes sú niektorí odhodlaní, ak by Návštevný poriadok TANAP nebol dodržaný, energicky proti prezidentských výstupom protestovať. Popri ochranároch aj niektorí horskí záchranári vyslovujú proti prezidentových zámerom ísť s kolegami na Gerlach výhrady. Najvyšší tatranský kočiar naozaj nie je vhodný pre každého návštevníka. Každý horský vodca už krátko po začiatku túry rozozná, kto na výstup naozaj má, a slabších nekompromisne prinúti vrátiť sa. Lebo zodpovednosť za zdravie a život klientov týmto vodcom nechýba. Výlet na Gerlach je ťažký nielen pre výstup – často tam padajú kamene, často sa tam pri zostupe zaseknú aj veľmi skúsení vysokohorskí
1
turisti, často sa tam rýchlo mení počasie. Navyše z Gerlachu nevedú alternatívne ústupové trasy ako napríklad z Lomnického štítu, kde je navyše aj lanovka. Gerlach prináša nemálo rizík.

Ibaže R. Schuster už ako primátor obyčajne vždy presadil svoje – či už išlo o makovníkové hody, alebo usporiadanie komickej námornej bitky na jazernom kúpalisku. Dá sa teda predpokladať, že tí, ktorí mu dobromyseľne radia, aby letné plány s Gerlachom zvažoval starostlivejšie, asi neveľmi uspejú. Eva Bombová
( denník SME / číslo 50 / ročník 9 / strana 6 / 1.3.2001 )

- Podľa môjho názoru ide v tomto prípade o príklad dobrého komentára. Vychádzajúc z definície, ukážka spĺňa všetky náležitosti. Ponúka čitateľovi popri subjektívnych vsuvkách i objektívne informácie v podobe vyjadrenia inžiniera Tomáša Vančuru. Text umožňuje čitateľovi na základe informačnej hutnosti vytvoriť si svoj vlastný názor.

Príklad na zlý:
Slovensko v USA
Zverejnenie správy Ministerstva zahraničných vecí USA o stave dodržiavania ľudských práv v celom svete – s výnimkou USA – nevyvolalo u slovenských politikov žiadny väčší ohlas. Predstavitelia vlády ju prijali s uspokojením, veď žiadne veľké výčitky od predkladateľa neodzneli. A v porovnaní so značným počtom krajín je Slovensko v rešpektovaní ľudských práv mimoriadne dobré. Nielen vo svetovom meradle, ale aj v rámci europskych krajín či krajín Visegrádskej štvorky.
Správa MZV USA za rok 2000 slovenskej vláde – ktorá nepochybne zodpovedá za stav v rešpektovaní ľudských práv a slobôd v krajine – nevyčíta neprimerané zasahovanie či obmedzovanie týchto práv. Ako každoročne, aj tento raz je správa dostatočne zreteľná, i keď neveľmi presná. Nič to však nemení na jej dôležitosti. Explicitne to povedal slovenský veľvyslanec vo Washingtone Martin Bútora: „Je skvelé, že správa prišla práve v tomto čase.“ Pre Slovensko je totiž výhodné, ak nová administratíva USA bude mať na stole hodnotenie, ktoré je pre krajinu pozitívne z hľadiska jej ambícií vstúpiť do NATO. Aj mininister zahraničných vecí Eduard Kukan vyjadril spokojnosť s predloženou správou a konštatoval, že „správa oceňuje snahu
vlády vo všetkých oblastiach ľudských práv“. 2
Tieto závery sú síce platné a pravdivé, ale nepostačujúce. Vladna koalícia jednoducho nemôže zostať v obkľúčení amerických vavrínov, ale musí sa snažiť aj ďalej stavať a upevňovať inštitúty slúžiace na ochranu ľudských práv a slobôd.

O rok už totiž možno nepostačí, že zriadila funkcie podpredsedu vlády pre ľudské a menšinové práva, splnomocnenca vlády pre rómsku menšinu, verejného ochrancu práv či novelu zákona o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva. Pozitívom už bude – a oprávnene – nie počet funkcionárov a inštitúcií, ale reálne výsledky ich činnosti. Nie počet prijatých zákonom, ale ich implementácia. Nie slová, ale skutky. Juraj Hrabko
( denník SME / číslo 50 / ročník 9 / strana 6 / 1.3.2001 )

- Vyššie uvedenú ukážku som označil ako zlý príklad komentára, z dôvodu až nadmernej zaujatosti autora. Považujem za nevhodné, ak autor vyjadruje pochybnosti o správe Ministerstva zahraničných vecí USA a uvádza: „ Ako každoročne, aj tentoraz je správa dostatočne zreteľná, i keď neveľmi presná“. Z uvedeného textu je citeľná autorová arogancia a správanie sa podľa vzoru „zjedol všetkú múdrosť sveta“. Autor má jednoducho tendenciu všetko napádať, či už ide o spomínanú správu z USA, alebo o vyjadrenia pána Kukana, či o samotné kroky, ktoré vláda podnikla v oblasti ochrany práv a slobôd. Myslím si, že subjektivizmus má v komentároch svoje miesto, ale v takomto širokom rozsahu rozhodne nie. RECENZIA
Recenzia slúži na posúdenie umeleckých a vedeckých diel alebo kultúrnych podujatí. V súčasnosti je ťažisko recenzie v kultúre a vedeckú produkciu si všíma len okrajovo.
Má za úlohu informovať a orientovať adresáta. Na základe recenzií má k dispozícii informácie, vďaka ktorým môže uspokojovať svoje kultúrne potreby a zároveň mu pomáhajú orientovať sa v množstve produkcie alebo podujatí. V recenziách sa trvalejšia pozornosť venuje najmä tým oblastiam umenia, ktoré majú pomerne značné publikum ( divadelné premiéry, koncerty, baletné predstavenia ) alebo závažné akcie ( knižný veľtrh, filmový festival, prehliadka divadelných súborov, závažné podujatia v oblasti populárnej hudby atď. ).
3
Príklad na dobrú:
Anamorfózy a plagáty Istvána Orosza
V Esterházyho paláci Slovenskej národnej galérie vystavuje svoje diela maďarský grafický dizajnér István Orosz ( 1951 ), ktorý od polovice 70. rokov patrí k najvýraznejším postavám svetového výtvarného umenia.
Dnes už je tento spoluzakladateľ a člen skupiny maďarských grafických dizajnérov D. O. P. P. klasikom s vyhraneným rukopisom a vlastným štýlom, ktorý s majstrovským nadhľadom dokáže nastaviť realite krivé zrkadlo.
Metafora je tu celkom namieste, pretože niekedy naozaj potrebujete mať krivé zrkadlo, aby ste si mohli vychutnať jeden z rozmerov Oroszovej tvorby. Nájdeme uňho totiž obzvlášť výrazný príklon k technike anamorfózy, ktorá predstavuje dokonca jednu z hlavných línií jeho produkcie.

Anamorfóza je deformovaný obraz, ktorý možno správne uvidieť pri premietnutí na inú plochu alebo pri osobitnom uhle pohľadu: takýmto spôsobom zvečnil Orosz napríklad aj výtvarníka M. C. Eschera či Julesa Verneho.
Otázka priestorových metamorfóz Orosza zaujala natoľko, že sa stal ústrednou myšlienkou aj jeho plagátovej tvorby. K jej určujúcim črtám patrí práve escherovská hra s premietnutím trojrozmerného priestoru na papierovú plochu, fascinácia optickým klamom a ilúziami – vytváranie vizuálnych paradoxov pomocou klasických techník ako rytina a lept.
Plagát, ktorý je vo svojej podstate úžitkovým propagačným médiom, dosiahol v Oroszovej tvorbe umelecky autonómne postavenie. Výstava predstavuje 40 plagátov, pričom mnohé z nich získali počas uplynulých desaťročí významné ocenenia na dizajnérskych festivaloch. V zbierke Oroszových diel sú to predovšetkým plagáty spojené s divadelnými i filmovými predstaveniami a výstavami, pretože autor sa s obľubou pohyboval a pohybuje v multimediálnom prostredí: po skončení školy v roku 1975 pracoval ako scénograf ( občas dokonca aj ako herec ) a neskôr sa venoval animovanému filmu. Ako výtvarník vo filmovom štúdiu Pannónia vytvoril niekoľko pozoruhodných kreslených filmov – napr. Ticho ( 1977 ), Soľná baňa ( 1979 ) či Nočná mora ( 1980 ), ktoré boli taktiež ovenčené viacerými cenami a na expozícii v SNG ich priebežne predstavuje videoprojekcia.
Bohuš Dúbrava
( Bratislavské noviny / číslo 4 / ročník 5 / strana 12 / 28.2.2002 )
4
- Na tejto recenzii kladne hodnotím autorovú zainteresovanosť. Z textu je cítiť, že sa jeho autor v kultúre a grafickom dizajne vyzná. Určite mnohým vyhovuje úvod, v ktorom je vlastne v skratke zhrnutá informácia o výstave. Nakoniec celý text je rozdelený do viacerých častí, kde napríklad rieši otázku priestorových metamorfóz, zaoberá sa animovaným filmom, vysvetľuje čitateľovi miesto plagátu v tvorbe umelca. Takáto koncepcia podľa môjho názoru napomáha ľahšiemu orientovaniu sa v texte a v neposlednom rade má vplyv i na jeho atraktivitu.

Príklad na zlú:
Skončil sa najstarší filmový festival
Svet už vie, že benátskeho Zlatého leva získala v sobotu v noci indická režisérka a autorka Mira Nairová. Na festivale diváci uvideli viac ako 900 filmov z celého sveta, porote predsedal Talian Nanni Moretti.

Žiarivý kalifornský rukopis tu zámerne ignorovali, zato niektoré filmy, napríklad z kórejskej alebo americkej produkcie, sa pretekali v brutalite a napínaní nervov.

Na terase hotela
Kedysi bývalo vecou cti zúčastniť sa na nejakom filmovom festivale. Usporiadatelia však pritom intenzívne mysleli aj na blahodarné účinky cestovného ruchu. Najstarší festival, ktorý na budúci rok oslávi sedemdesiat rokov, je vynálezom nápaditého gastronóma, grófa Giuseppe Volpiho. Ten prišiel na nápad, ako predĺžiť sezónu, a na terase svojho hotela Excelsior na ostrove Lido usporiadal filmové slávnosti.
Pohár pre najlepšieho herca sa dodnes volá Volpiho pohár. Všetci radi zabudli, že podnikavý gróf bol aj významným protagonistom kultúrnej politiky Benita Mussoliniho.
Medzitým sa nástup miestnych prominentov na festivalovú premiéru už dávno stal udalosťou pre lokálne televízne kanály. Hostiteľom nie je žiadny kultúrny politik, ale zrelá hviezda kultúrnych televíznych magazínov. Slávny hotel Excelsior kúpil americký koncern a namontoval široké elektrické otáčacie dvere. Tým zlikvidoval všetkými obdivovaných lokajov, ktorí krídlové dvere otvárali s prudkým švihnutím každému hosťovi zvlášť. Len pre honor a koktail na terase hotela Excelsior sa roku
2001 už do Benátok cestovať neoplatí.
5
Celá svorka levov
Popri tradičnom Zlatom levovi, o ktorý sa tento rok ruvalo dvadsať filmov, a dnes už takisto tradičnom extra Leone ďOro za životné dielo (tento rok extra leva získal osemdesiatjedenročný francúzsky režisér Eric Rohmer), vznikli dva ďalšie levy. Nie zo zlata, len z peňazí: Lev roka 2001 dotovaný stotisíc dolármi – o ten sa ruvalo dvadsaťjeden súčasných filmov, a napokon, rovnakou sumou dotovaný Lev budúcnosti, o ktorý súťažilo sedemnásť prvorežisérov. Nové kategórie sú trochu sporné, pretože v minulosti, napríklad naposledy pred siedmimi rokmi, pokojne získala hlavného Zlatého leva prvotina.
Festival sa začal čínskym filmom Hai Ťian. Odohráva sa v kedysi, za Maa, obľúbenom prímorskom letovisku pekinskej nomenklatúry Beidaihe, avšak mimo sezóny, v treskúcej zime, keď sa zdá, že more primrzlo k obzoru. V tomto ročnom období býva Beidaihe údajne cieľom samovrahov – hoci socialistická Čína oficiálne slovo samovražda ani nepozná. Brutálny príbeh, ktorý nakrútil tridsaťštyriročný čínsky spisovateľ Žu jedinou videokamerou, je pre mimočínske publikum trošku nepochopiteľný, ale keď už niekto musí dostať stotisícovú cenu za prvotinu, prečo nie Žu?

Filmy bez sprievodu
Programová ruleta sa roztočila od Indie cez Izrael, Irán, Írsko a Taliansko – ktorého herci získali dve hlavné ceny – až po Brazíliu či Chile.

Niektorí filmári si účinkovanie na festivale síce považujú za česť, no nemajú chuť vstupovať tu do boja o trofeje. To dávno platí o Woodym Allenovi, ale aj o Stevenovi Spielbergovi, ktorí aj tento rok, ako vždy, poslali svoje najnovšie filmy, no sami ani teraz na festival neprišli. Tento rok urobil to isté aj Macedónec Milčo Mančevski.
Mančevski je zázračný outsider, ktorý sa pred siedmimi rokmi objavil ako blesk z jasného neba, keď jeho film Pred dažďom získal Zlatého leva. Bol to prvý z filmov, ktoré ukázali balkánsky konflikt umeleckou hyperbolou. Po siedmich rokoch nakrútil Mančevski romanticko – patetický macedónsky epos Dust (Prach) a iróniou dejín tento film uviedli vo chvíli, keď sa práve Macedónsko, pred siedmimi rokmi ďaleko od vojnových zrážok, stáva bojiskom novej vojny.
Benátsky festival nemá vo svojej súťažnej ponuke ani jeden hollywoodsky produkt. Zato len čo sa objavila prvá naozajstná hollywodska hviezda, hysterický paparazzi ju
6
v húfoch naháňali po celom zálive. Tak to bolo s Austrálčankou Nicole Kidmanovou, ako aj s poslednou návštevou – Johnnym Deppom, ktorý tu predstavil film nakrútený v Prahe.
Andrea Puková
( denník SME / číslo 209 / ročník 9 / strana 8 / 11.9.2001 )

- Mohlo by sa nám zdať, že na uvedenej recenzii nič zlé nie je. Z hľadiska formy tomu naozaj tak aj je. Mňa skôr zaujala obsahová stránka článku. Keďže študujem na Fakulte masmediálnej komunikácie a teda filmová tvorba je mi blízka, neuspokojil som sa s tvrdeniami autorky, ktoré sa mi zdali v mnohých prípadoch veľmi vzdialené od pravdy. A nebol som, ako som neskôr zistil, sám. Andree Pukovej sa stal malér. Jej článok si prečítal aj významný slovenský teoretik Martin Cieľ a reagoval na neho v internetovom časopise inzine.sk.
Hneď v prvom odstavci mi padlo do oka: „Na festivale diváci uvideli viac ako 900 filmov z celého sveta…“ Toto tvrdenie je kuriózne hneď z dvoch dôvodov. Ja totiž nepoznám, podobne ako pán Cieľ, filmový festival, ktorý by takéto množstvo filmov premietal, to je proste absurdné. Nehovoriac o tom, že ak by boli uvedené filmy z celého sveta, nemohli by tam potom chýbať napríklad filmy z Českej, či Slovenskej produkcie. Iba že by tento región nepatril podľa pani Pukovej medzi ostatné štáty sveta.

Podľa môjho osobného rebríčka najdubióznejšieho výroku pani autorky, vyhráva veta: „Najstarší festival, ktorý na budúci rok oslávi sedemdesiat rokov, je vynálezom…“ Na tomto výroku je niečo očarujúce vzhľadom k tomu, že išlo o 58. ročník festivalu. Na tvrdení: „Medzitým sa nástup miestnych prominentov na festivalovú premiéru už dávno stal udalosťou pre lokálne televízne stanice“, sa mi páči, že pani Puková pokladá BBC, EUROnews a CNN za lokálne televízie. Nakoniec je to jej subjektívny názor, ale v tom prípade by bola možno vhodnejšia formulácia: „Medzitým sa nástup miestnych prominentov na festivalovú premiéru stal udalosťou pre, podľa mňa lokálne televízie, ako BBC, EUROnews a CNN.“ Na nešťastie nepoznám pani Pukovú osobne, ale z toho ako píše o hoteli Excelsior – „Len pre honor a koktail na terase hotela Excelsior sa roku 2001 už do Benátok cestovať neoplatí“ – usudzujem, že pôjde o veľmi bohatú dámu, ktorá má niekoľko sídiel po celom svete na tých najnádhernejších miestach a pre ktorú koktail na terase jedného z
7
najkrajších hotelov na svete, s výhľadom na more je príliš obyčajný na to, aby ho navštívila. Pomaly sa dostávame k časti venovanej samotným filmom. Z internetu a filmovou spoločnosťou overených zdrojov napríklad viem, že o dotovanú cenu za debut nesúťažilo 17, ale 18 režisérov, že festival nezačínal čínskym filmom Hai Ťian, ale paralelne dvoma filmami – Dust a L´amore probabilmente, že stotisícovú cenu za prvotinu nezískal čínsky spisovateľ Žu, ale režisér Jan Cvitkovič za film Kruh in mlieko. Pán Cieľ dezinformácie dopĺňa ešte o vyvrátenie tvrdenia, že pred siedmimi rokmi Milčo Mančevski dostal Leva „pokojne“. Išlo totiž o udelenie ceny po dlhých diskusiách. Prekvapilo ma hodnotenie filmu Hai Ťian, o ktorom pani Puková píše ako o „brutálnom príbehu, ktorý je pre mimočínske publikum trošku nepochopiteľné.“ Tento film nieje podľa môjho vedomia brutálny a už vôbec si neviem predstaviť, čo je nepochopiteľné na príbehu prostitútky, ktorá je zničená svojim životom a rozmýšla o samovražde. Priznám sa, v tomto bode ide o môj subjektívny názor. V poslednom odstavci som opäť natrafil na absurditu, kedy sa v článku píše o Woodym Allenovi a Stevenovi Spielbergovi, ktorí „ako vždy, ani tento rok neprišli.“ Pani Puková bude mať asi krátku pamäť. Vychádzam z toho, že film Zachráňte vojaka Ryana nepatrí medzi tie staršie a práve s týmto filmom sa režisér Steven Spielberg na filmovom festivale v Benátkach naposledy objavil. Pán Cieľ ako človek, ktorý sa 58.

ročníka Medzinárodného filmového festivalu v Benátkach zúčastnil, dopĺňa informáciu o fakt, že na posledný festival poslal Steven Spielberg namiesto seba krátky 35mm film, v ktorom hovorí o tom, ako má benátsky festival rád, ako tam rád chodí a kvôli čomu nemohol prísť. Teda festival vôbec neignoruje, skôr naopak. Záver tohoto krátkeho, no obsahovo dubiózne bohatého článku dosahuje až fascinujúcich rozmerov, keď autorka tvrdí: „…hysterickí paparazzi ju ( Nicole Kidmanovú ) v húfoch naháňali po celom zálive. Na tomto mieste vychádzam z tvrdenia redaktora Reflexu, Radovana Holuba a Martina Cieľa, ktorý bol pri tom, ako Nicole Kidmanová prichádzala na hotelovom motorovom člne k Excelsioru a sprevádzal ju motorový čln s nápisom Press, ako všetkých ostatných hereckých hostí, na ktorom bolo niekoľko fotografov, ktorí si robili svoju robotu, t.j. pokojne fotografovali. Médiá dobil nový žáner – falošná reportáž, ktorá bola vytvorená v kľude redakčných miestností. Autorka citovaného článku, ktorá v Benátkach očividne na festivale nebola, mohla urobiť jedinú vec: Nechať si článok napísať od niekoho, kto
8
tam bol, alebo písať iba o filmoch, ktoré videla. A pokiaľ nevidela, nemala písať vôbec. Vidím určitú symboliku v tom, že tento článok bol uverejnený práve 11. septembra 2001, v deň útokov teroristov na WTC v New Yorku. Prezident USA Bush krátko nato v príhovore k národu vyjadril myšlienku, že svet už nikdy nebude taký, ako doposiaľ a že sa v základoch mení pohľad naň a na terorizmus. Pýtam sa: „Nemal by sa po tomto dátume meniť aj pohľad na pravdu a lož? Obávam sa, že tento typ falošnej žurnalistiky je natoľko expanzívny, že seriózne médiá budú mať veľmi ťažkú prácu, aby sa ho zbavili. No za pokus v boji o pravdu, to rozhodne stojí.

PUBLICISTICKÉ INTERVIEW
Publicistické interview sa dialogickou formou zaoberá významnou aktuálnou udalosťou, alebo sa vyjadruje k niektorej stránke spoločenskej skutočnosti, či k aktuálnym otázkam. Vyžaduje si osobitnú prípravu, viac času a sústredenia, primerané prostredie (v práci alebo súkromí), kde sa môžeme nerušene porozprávať. Pri všetkom, čo súvisí s prípravou rozhovoru, rešpektujeme želania a návrhy partnera, oboznámime ho s témou, s obsahom rozhovoru a s cieľom, ktorý ním sledujeme. Novinár už v tejto fáze naplno uplatňuje schopnosť nadväzovať kontakt a tiež komunikatívnosť.

Príklad na dobrý:
Kiwwi: náš internet je naozaj zadarmo
Spoločnosť Kiwwi začala na jeseň u nás ako prvá firma poskytovať pripojenie na internet zadarmo. Jej služby dnes už využíva 20-tisíc užívateľov.

O na Slovensku stále ojedinelej službe sme sa porozprávali s generálnym riaditeľom Kiwi Slovensko STANISLAVOM VENCELOM.
Keď je niečo na internete „zadarmo“, zväčša to znamená, že za službu sa platí napríklad zobrazovaním reklamy či prijímaním komerčných e-mailov. Ako je to v prípade vášho pripojenia zadarmo?
„Rozposielaním komerčných e-mailov ani nijakou inou formou reklamy našich zákazníkov nezaťažujeme a tak to zostane aj v budúcnosti. Pripojenie je skutočne zadarmo, neobmedzené a bez akýchkoľvek ďalších podmienok, financujeme ho sami z prímov z iných činností.“
9
Prečo ste sa rozhodli spustiť službu, z ktorej nemáte žiadne priame príjmy?
„V prvom rade sme chceli byť na trhu prví – to sa nám, mimochodom, podarilo nielen na Slovensku, ale aj v Maďarsku, pripojenie zadarmo poskytujeme takisto v Českej republike, kde sme boli štvrtým free providerom. Poskytovaním internetu zadarmo si chceme hlavne pripraviť pôdu do roku 2003, keď sa na Slovensku skončí monopol Slovenských telekomunikácii v oblasti hlasových služieb, ktoré sú hlavnou oblasťou našej činnosti.
Bezplatný internet providing nám pomáha dostať do povedomia ľudí našu značku. Zároveň by sme, samozrejme, boli radi, keby si nás naši terajší ´internetoví´ užívatelia po skončení monopolu vybrali aj ako poskytovateľa hlasových služieb.
Naším hlavným cieľom pritom nie je ´odlákať´ užívateľov od fungujúcich providerov, ale skôr motivovať nový prírastok užívateľov – oslovovať nové domácnosti, študentov… Preto sme potenciálnych zákazníkov oslovovali aj priamo na uliciach, kde sme rozdali 150-tisíc inštalačných CD, naši partneri ich pribaľujú napríklad aj k novým modelom či počitačom.“
Viacerí vaši užívatelia sa však sťažujú na kvalitu služieb – na niektoré stránky sa vôbec nedá dostať, akoby boli blokované, inokedy je problém sa vôbec pripojiť, ľudia sú nespokojní aj s rýchlosťou pripojenia.
„Žiadne webové stránky neblokujeme, nikoho neobmedzujeme ani v čase pripojenia. Keďže existujeme len dva mesiace, nie je možné, aby všetko fungovalo absolútne bezchybne. Niektorým užívateľom sa skutočne k nám nedarí pripojiť, no ide len o pár ľudí, možno niekoľko promile. Naše kapacity ešte nie sú zďaleka vyťažené a na odstránení spomínaných problémov pracujú naši technici aj pracovníci ústredne vo Viedni.
Užívatelia, ktorí majú s našou službou problémy, sa môžu obrátiť na nepretržitú technickú podporu.

Mimochodom – naše CallCentrum poskytuje v noci služby aj pre celé Maďarsko a Česko, spolu teda obsahuje viac než 90-tisíc zákazníkov.“
Nedávno sme informovali aj o tom, že užívatelia v menších mestách zaplatia pri pripojení cez Kiwwi na telefónnych poplatkoch viac, ako pri využití služieb dlhšie fungujúcich providerov.
„Vo všetkých krajských mestách máme vybudované prístupové body a tam teda
naši užívatelia platia najnižšiu možnú sadzbu. Nie je mi známe, že by u nás existoval
10
poskytovateľ, ktorý by ponúkal úplne každému obyvateľovi Slovenska možnosť pripájať sa cez najvýhodnejšiu tarifu – nikto jednoducho nemôže mať pokryté úplne všetky mestá a dediny.
Keď v júli vznikne 25 nových primárnych oblastí, budeme určite uvažovať, ktoré ďalšie budeme pokrývať, bude to teda nepochybne viac, než súčasných osem. Závisí to však aj od podmienok, ktoré ponúknu telekomunikácie.
Nepredpokladáme však, že by sa nám podarilo do konca roku 2002 pokryť všetky primárne oblasti.
Tomáš Bella
( denník SME / číslo 50 / ročník 9 / strana 2 prílohy PC / 1.3.2001 )

-Uvedené interview ma zaujalo už titulkom, ktorý je pútavý a výstižný – naznačuje obsah textu. Úvod je tvorený krátkou informáciou, ktorá hovorí okrem základných údajov aj o osobe, z ktorou je interview vedené. Oceňujem malé množstvo fundovaných otázok a na druhej strane informačne nasýtené, širšie odpovede.

Príklad na zlý:
Mečiar o Majtánovej: Ja nie som jej partner
Ďalšou ženou v blízkosti Vladimíra Mečiara je bývalá Miss Karin Majtánová. Mečiar však tvrdí, že je len jednou z moderátoriek mítingov, ktoré sa po jeho boku v predvolebných kortešačkách objavia. Údajne ich bude osem a o tento post sa uchádzali i ďalšie dve bývalé missky. Ich mená však Mečiar zatiaľ odmietol zverejniť.
Prečo ste si vybrali práve Karin Majtánovú?
-Prečo, neviem, ale viem ako. Požiadal som, aby mi niekto mítingy moderoval. Spravidla to býva žena, aj pre rozdielnosť hlasov. Teraz to bola ona. Na mítingy prichádzame, podáme si ruky, doladíme réžiu. Po skončení poďakujem a odchádzame preč. To je všetko.
Nevyberáte si teda ženy do svojej blízkosti?
-To vyberá volebný tím. Ten určuje, kto a kde pôjde. Aj mne povedia, kde budem a čo budem robiť.
11
Na verejnosť prenikla informácia o pochybnej minulosti jej partnerov. Neprekáža vám to?
-Absolútne mi neprekážajú jej partneri, pretože ja nie som jej partner a pokiaľ ide o jej minulosť, ja o nej neviem nič negatívne.
Ponúknete jej aj miesto na kandidátke?
-Preboha, v týchto rovinách sme sa nikdy nepohybovali a nerokovali, a fakt, že sa objaví ako moderátorka niekde na mítingu, neznamená, že bude hneď kandidátka.
Aký honorár za moderovanie dostane?
-To vám neviem povedať.

Viem len to, že som sa predtým rozprával s jej mamičkou, pretože sa poznáme roky. Ešte vtedy, keď bola Karin dieťaťom a chodila do jednej triedy v škôlke s mojím synom. Neviem, akú má ekonomickú a sociálnu situáciu.
( van )
( NOVÝ ČAS / číslo 45 / ročník 12 / strana 7 / 22.2.2002 )

-Priznám sa, som si vedomí toho, že v tomto prípade neide o typický príklad publicistického interview. Mohlo by sa totiž zdať, že otázky a odpovede neboli vopred pripravené, i keď sa ukážka zaoberá aktuálnou, no nie veľmi významnou otázkou a obsahuje krátky úvod, čo k znakom publicistického interview patrí. Vyčítam textu bulvárnosť, síce typickú pre uvedený denník, podľa môjho názoru v tomto prípade však až prílišnú. Miestami sa mi vidí, akoby redaktor chcel nasilu vytĺcť z rozhovoru senzáciu. Chýba mi väčšia nezaujatosť. REPORTÁŽ
Reportáž je žáner, ktorý sa vyvinul od publicistiky – cez cestopisné besednice, fejtóny a črty. Reportáž ako žáner sa vyskytuje častejšie v rozhlase a v televízii ako v novinách. Pod reportážou ako osobitným žánrom rozumieme novinové a časopisecké materiály informatívneho charakteru, ktoré dávajú čitateľovi názornú predstavu tej- -ktorej udalosti prostredníctvom bezprostredného zážitku očitého svedka alebo konajúcej osoby. Má za cieľ pohotovo, s nevyhnutnými podrobnosťami a v jasnej forme zovšeobecniť najvýznamnejšie a najzaujímavejšie javy. Dáva čitateľovi možnosť, aby uvidel akoby sám, svojimi očami to, čo reportér oznamuje. 12
Príklad na dobrú:
Flek kuriča Mikloškovi dohodil Budaj
„Pre fyzickú prácu sa treba narodiť. Inak je to neznesiteľná drina,“ tvrdí poslanec František Mikloško ( KDH ). S iróniou dokonca vyhlasuje, že toto poznanie ho zaviedlo k politike.
Smutne slávne kádrové posudky zničili sny mnohým odporcom socialistického režimu. Jedného z najznámejších predstaviteľov slovenskej politickej scény posledného desaťročia – Františka Mikloška – dohnali až k pocitom skrachovanca. Namiesto vytúženého učiteľstva bol totiž jeho život do tzv. nežnej revolúcie šnúrou neúspešných pokusov zaradiť sa medzi radových robotníkov. „Ešte na priemyslovke som zistil, že manuálna práca nie je nič pre mňa,“ vraví F. Mikloško.
Stačila mu na to prvá študentská brigáda. „Pracoval som v Nitrianskom pivovare.

Bolo to na začiatku šesťdesiatych rokov, takže v dnešnom svete je až na neuverenie, čo som tam vlastne robil.“ Najmladší zo súrodencov Mikloškových pomáhal vylepšiť rodinný rozpočet gúľaním pivových sudov do umyvárne. „Znie to dosť romanticky, ale to neboli nijaké fajnové súdky. Išlo o ťažké drevené stolitrové sudy. Bolo ich treba nahodiť na koľajnice, kde nebola žiadna technológia, dostať do umyvárne a na umývacie zariadenie. Osem a pol hodiny pracovať v predklone, to bola naozaj drina.“ F. Mikloško vydržal v pivovare mesiac, hoci brigáda mu na tie časy vyniesla slušných osemsto korún. „Dieťa, ktorému rodičia od malička kládli na srdce, že jeho prvoradou povinnosťou bude na dlhé roky škola a štúdium, bolo v koncoch pri prvej námahe,“ zhodnotil svoj zážitok z „ozajstnej“ práce F. Mikloško. Vyhlásil, že si ho zapamätal natoľko, že za celé vysokoškolské štúdium sa ani raz nenechal prehovoriť na študentskú brigádu.
Napriek tmu, že po skončení vysokej školy pracoval v Slovenskej akadémii vied a nakrátko sa mu podarilo aj učiť, prešiel ešte viacerými manuálnymi prácami. „Keď som mal 39 rokov, rozhodol som sa dokonca pre fyzickú prácu sám a dobrovoľne. Môj kamarát Ján Budaj mi totiž tak neuveriteľne poeticky opisoval svoje zamestnanie kuriča, že som si od neho nechal dohodiť takýto flek.“ František Mikloško, poslanec známy svojou skromnosťou, ktorý nevlastní auto, mobil a dokonca ani televízor, však dnes vraví: „Vďaka týmto epochám v mojom živote si veľmi vážim každého, kto vie ťažko pracovať. Chápem aj to, prečo si robotníci po celodennej fuške musia vypiť. Bez
13
toho sa to jednoducho nedá.“
Ivana Mičková
( týždenník ČAS / číslo 16 / ročník 2001 / strana 23 / 27.8.2001 )

-Článok som za dobrú reportáž označil vychádzajúc z definície, keďže boli splnené všetky náležitosti. Ide o reportáž, ktorá dáva čitateľovi názornú predstavu tej-ktorej udalosti, v tomto prípade ide o zamestnania F. Mikloška. Čitateľ si vytvára predstavu prostredníctvom zážitku konajúcej osoby. Článku nechýba priama reč, taktiež je tu menej nápadný postoj autora, jeho samotná prítomnosť, čo len napomáha voľnej predstavivosti čitateľa.

Príklad na zlú:
Aby do domu nepršalo
O streche sa často hovorí, a právom, ako o korune domu. Keďže v súčasnosti už väčšina stavebníkov zamýšľa nevyužívať podkrovie len ako povalu na odkladanie vecí, ale je súčasťou obytného priestoru, musí aj strecha spľňať náročnejšie kritériá.

Strechu treba ponímať ako strešný plášť, ktorý sa skladá zo strešnej krytiny, tepelnej izolácie a paronepriepustných fólií.
KRYTINA
Pekný vzhľad je, samozrejme, dôležitý, ale ešte dôležitejšia je životnosť a kvalita krytiny. Tu by sme mali vedieť dĺžku a druh záruky, ktoré poskytujú jednotliví výrobcovia. Na našom trhu ponúkajú špecializované predajne niekoľko druhov krytín – skladané betónové, ku ktorým ponúkajú výrobcovia aj množstvo doplnkov, pálené, ktorých výhodou je vysoká životnosť a veľký výber tvarov a farieb, takisto jednoduchá montáž. Ďalej sú v ponuke aj bitúmenové šindle, ktoré majú síce nízku hmotnosť a sú tvarovateľné, ich nevýhodou však je, že dodatočný zásah do krytiny je komplikovaný. Plechové krytiny sa v súčasnosti používajú menej. Ich nevýhodou je neschopnosť absorbovať teplo.
TEPELNÁ IZOLÁCIA
Podceňovanou, ale veľmi dôležitou súčasťou strešného plášťa sú strešné fólie. Majú
odvádzať vodné pary, ktoré vznikajú v strešnej konštrukcii a chrániť tepelnú izoláciu

14
od náhodného vniknutia vody pod strešnú krytinu.
Funkciou tepelnej izolácie nie je len zabrániť úniku tepla z podkrovia, ale aj jeho ochrana pred prehriatím v teplých mesiacoch. Aby bola tepelná itolácia kvalitná, musí mať nielen primeranú hrúbku ( minimálna prípustná je 16 cm ), ale musí byť aj správne položená. Mala by sa uložiť v dvoch vrstvách s prekrývaním špár.
Na montáž krytiny, aj izolácie je najlepšie vybrať si profesionálnu firmu. Pri jej výbere, či už ide o firmu alebo o živnostníka, si treba v prvom rade preveriť práce, ktoré predtým realizoval, a taktiež zistiť, či sú montážnici školení na daný typ práce, aké služby a záruky firma, či živnostník poskytuje.
( lp )
( týždenník moment / číslo 29 / ročník 3 / strana 36 / 20.7.2001 )

-Uvedenú reportáž podľa mňa nie je vhodné uvádzať v týždenníku, iba ak by išlo o týždenník odborný, povedzme staviteľský. V týždenníku moment, ako komerčnom, vystupuje táto reportáž rušivo, napriek tomu, že je súčasťou bloku „môj hrad“. Čitateľovi totiž nedokáže táto reportáž ponúknuť predstavu o ponúkanom. Obsahuje veľké množstvo informácii, je informačne prehustená a preto si myslím, že je vhodná skôr pre televíznu reláciu, kde by bola dopĺňaná o obrazový materiál.

FEJTÓN
Podstatou fejtónu je ľahšia, prístupnejšia forma prejavu, ktorý vychádza zo skutočných udalostí a javov. Jeho funkcia je nenápadne a do značnej miery nepriamo vyjadriť osobné stanovisko. Jednou z jeho dominantných znakov je adresnosť a zámer.

Fejtón nemá lineárnu stavbu, jeho kompozícia sa vyznačuje cyklickosťou a v konečnej podobe je to „obrázok“. Fejtón je duchaplné a vtipné rozprávanie o aktuálnej veci. Môže sa končiť vtipom, prekvapujúcou pointou, ale pointa, zmyseľ môže byť aj nenápadne rozprestretý a zakomponovaný v celom texte.

Príklad na dobrý:
ŠVÉDSKY STOL
Až teraz – keď už sa v našich hoteloch a reštauráciách pomaly usalašujú „švédske stoly“ – som si uvedomil, akí sú Švédi primitívi. Vymysleli „švédsky stôl“. Majiteľ
15
hotelu či reštaurácie ráno vyloží všetko jedlo, čo má na sklade, v chladničke i čerstvo dovezené z pekárne, od mäsiara, z rybárne - na stôl. Svetový vynález spočíva v tom, že za jednotnú cenu – dajme tomu päť švédskych korún – si môžete od otvorenia reštaurácie až po záverečnú hodinu nakladať na tanier znovu a znovu všetko na čo máte chuť. Za 5 korún sa môžete ujesť do nemoty. Môžete si na tanier bez ladu a skladu naklásť šunku, rybičky, krémeš, cvikľu, mrkvový šalát, tresku, ananás, párky, šľahačku, a to všetko znovu a znovu! Zákazníci – gurmáni – sa držia hesla, ktoré už začiatkom nášho storočia propagovala moja stará mama Hedviga: „Najtiaž sa rozožrať – potom už to ide!“ Švédsky stôl považujem za obrovský vynález – aj keď majiteľ reštaurácie musí rátať s tým, že mu švédsky stôl v prvých rokoch nebude vynášať. Pánbohchráň, aby sa o švédskom stole dozvedeli cudzinci, ktorých peňažná mena je tvrdšia ako naša! Pamätám sa, ako mi plakal na pleci nadránom riaditeľ hotela Intercontinentál vo vtedy ešte komunistickej Prahe ( 1985 ), že jeho švédsky stôl je „prodělečný“, lebo sa naň každý deň od rána do večera vrhajú hordy nemeckých turistov ako saranče a nenechajú hlt na hlte: Pochopte Nemcov, švédsky stôl v Prahe stál 100 Kčs, t.j. cca 10 mariek – čo bolo preňho toľko, ako pre našinca 10 korún! A Nemčúri sú odjakživa kalkulanti. Natoľko to bolo pre nich skoro zadarmo – začali organizovať autobusové zájazdy stredoškolskej mládeže do Prahy. A vy, čo máte doma 12-15 ročných straníkov, si viete predstaviť, čo taký žrút dokáže zošrotiť… Jedným slovom, okolo Internacontinentálu parkovali tucty autobusov z Nemecka. Nemecké deti sa vyhrnuli k švédskemu stolu a hotel šiel dolu vodou… Riaditeľ išiel najprv s cenou švédskeho stola hore a keď ani to nepomohlo, vybavil si na ÚV KSČ direktívny zákaz vstupu nemeckých školských výprav do Intercontinentálu. Vtedy sa to dalo, lebo nebolo trhové hospodárstvo a bola vedúca úloha KSČ v Ústave ČSSR.
Uplynulo zopár rôčkov, na mape Európy zmizla NDR a pribudla Slovenská republika.

Švédsky stôl zavádzajú aj u nás víťazne noví majitelia reštaurácií. Samozrejme – so slovenskými jánošíkovskými špecifikami. Cestujem krížom-krážom po Slovensku a postupne chápem, čo všetko Švédi s tým svojim svetovým vynálezom nedomysleli. V Bratislave sú ešte zaostalí. Naďabil som na reštauráciu, kde mi hrdo oznámili, že majú švédsky stôl na zeleninu, šaláty, dresingy: za púhych 45 korún môžete chodiť s tanierom znovu a znovu na paradajky, papriky, kukuricu, mrkvu,
16
reďkovku či hlávkový šalát, uhorku… aj celý deň a viac ako 45 Sk vás to stáť nebude. Ale na vidieku už takí zaostalí nie sú! Tiež zaviedli švédsky stôl na šaláty. Za púhych 50 Sk si môžete nabrať na tanier všetkého dľa osobného výberu. Keď idete s tanierom k švédskemu stolu ešte raz ( Najtiaž sa rozožrať – potom už to ide! ) – platíte 50 Sk ešte raz! Každý tanier stojí ďalších 50 Sk. Skvelá myšlienka, ako vylepšiť švédsky stôl! Najprv som si myslel, že je to na vidieku náhoda. Ale zrejme sa slovenské špecifické vylepšenie švédskeho vynálezu medzi majiteľmi rozkríklo, lebo kým som sa vrátil do hlavného mesta, už aj tu pri švédskom stole účtovali 50 Sk za každú porciu! Až po prvých skúsenostiach so slovenskými švédskymi stolmi som si uvedomil, akí sú Švédi primitívi. Ako nedokázali domyslieť svoj vlastný vynález po finančnej stránke! Veď čo tí museli od zavedenia švédskeho stola prerobiť peňazí! A stačilo tak málo: novelizovať práva konzumenta tak, ako to robia na Slovensku. Čo porcia, čo tanier – to nová položka. Veď kam by sme prišli, keby sme nechali s jediným tanierom pobehovať Slováka okolo švédskeho stola a za pár grošov mu dovolili znovu a znovu sa napchávať novými porciami? Som hrdý na našich majiteľov švédskych stolov, že sú mazanejší ako vynálezcovia. Veď tí švédski primitívi v jednom kuse škodujú!
Július Satinský
( Satinský, J., Už ani muk! alebo Karavána šteká, psi idú ďalej-2,
DOMINO press Košice, 1994, prvé vydanie / strany 28-31 )

-Pána Júliusa Satinského je možno považovať sa špičku slovenského fejtónu. V uvedenej ukážke je podľa môjho názoru bravúrne zvládnutá téma, skutočný jav. Ten je podaný duchaplne, vtipne a textu nechýba i pointa. Jednoducho k tomu už nemám čo dodať. Ide v tomto prípade o jasný príklad dobrého fejtónu.

Príklad na zlý:
SLOVENSKO, KAM TO LETÍŠ?
Môj otec bol veľký herec. Ale len doma.

Sú takí ľudia, ktorí sú veľkí speváci – ale len ráno v kúpeľni. Medzi obrovské herecké výkony môjho nebohého otca patrila rola moderátora Štedrého večera. Keď sme boli malí a netrpezlivo sme prešľapovali pred dverami izby, do ktorej mali priniesť anjely stromček a darčeky, ozývali sa z izby
celé dialógy. Všetky postavy hral môj otec. Počuli sme ako sa dvaja anjely hádajú či položiť sviečku nižšie alebo vyššie, či majú byť lyže napravo a stavebnica naľavo
17
alebo opačne… Občas sa ozval Ježiško a vynadal anjelom aby sa nehádali. Vrchol hereckého výkonu nastal, keď nás mama pustila do izby. Zrejme boli s otcom dohovorení na zvukových signáloch. Otec na gramorádiu značky TELEFUNKEN zosilnil zvuk „Tichá noc, svätá noc…“, začal vyzváňať na spiežovci a keď sme vošli stál pri otvorenom okne, maximálne vzrušený ukazoval prstom na nebo a kričal: „Tam! Rýchlo poďte k oknu, chlapci! Ešte ich uvidíte…tam letia… ahoj anjely! Ahoj, Ježiško!… Krucifix, himmelhergot!… Pozrite, len o milimeter a boli by nabrali vežu blumentálskeho kostola!… Vidíte ich?…“ Držal nás zdvihnutých na rukách v otvorenom okne. „Kde sú? Kde?… Nevidíme?“ revali sme v tranze v predškolskom veku za prvého slovenského štátu. „Ježišmáriajozef! Čo ste slepí? Nevidíte tú žiaru, ten ohnivý chvost za saňami?…“ hral otec naplno styčného dôstojníka medzi nebom a zemou.
Doteraz mi chodí mráz po chrbte z jeho jedinečného hereckého výkonu! Kam sa hrabem ja, keď teraz za prvej Slovenskej republiky kričím do vesmíru to čo kričal môj otec. Moje deti sa skromne na seba usmievajú, žmurkajú a dobrotivo pozorujú môj herecký výkon. V očiach im čítam: „Už si sa vyblbol, tato? Nevešaj nám bulinky na nos…!“ a vrhajú sa na škatule s Legom a Barbie, približne v cene 10.000 Ks. Moje deti sú stavané koncom tisícročia už na iné rozprávkové bytosti. Vnímajú štedrý večer na úplne iných frekvenciách. Stromček je z umelej hmoty, voní naftou a glejom – aj keď je oveľa dokonalejší ako ten z lesa… Veď je aj drahší. Mám z neho dojem, ako keby ho priniesol nejaký dokonalý čert – Faust a nie anjeli s Ježiškom. Farebné elektrické sviečočky blikajú v naprogramovaných intervaloch ( teraz dostať osvetlenie s piatimi programami! ) Akurát betlehem sa mi podarilo v skrini ochrániť pred zubom času polstoročia.

Betlehem je pod umelým stromčekom s ovečkami, kravičkami, Ježiškom, Pannou Máriou aj svätým Jozefom ako v roku 1944, keď Nemci mrzli pri Stalingrade a chystali sa na útek.
Ale – sú Vianoce, dnes by som vás nerád ťahal do politiky! Dnes by som vás rád zatiahol za nohu, za fúzy alebo za vrkoč a ukázal vám na vyhviezdené nebo – ako voľakedy ruský spisovateľ Gogoľ: „Slovensko, kam to letíš? Vieš to vôbec, otčina moja, aj mohyla mojich kostí?“ Len jednému by som bol nerád. Keby Ťa niekto ťahal
za nos…
Július Satinský
( Satinský, J., Už ani muk! alebo Karavána šteká, psi idú ďalej-2,
18
DOMINO press Košice, 1994, prvé vydanie / strany 209-212 )

-Napriek mojim vyjadreniam, že pán Július Satinský patrí medzi špičku slovenského fejtónu, našiel som fejtón, ktorý mi nie je celkom jasný. Vychádzajúc z časti definície fejtónu – je ľahšia, prístupnejšia forma prejavu… - si myslím, že by nemalo dôjsť k nepochopeniu textu. V tomto prípade však k tomu došlo. Celý uvedený text sa nesie v atmosfére vianoc, k čomu sa nehodí už samotný nadpis. Fejtónom by sa dalo poukázať na komerčnosť vianoc, predraženosť hračiek a podobne. Toho sa autor nakoniec i dotýka, ale len okrajovo. Záver totiž tvorí, pre mňa nepochopiteľný zvrat. Nakoniec to vyzerá, akoby sa autor chcel vrátiť a vytvoriť určité premostenie s nadpisom, keďže celý text s ním nekorešponduje.

GLOSA
Bežne sa používa slovo „glosa“ na pomenovanie marginálnych poznámok, ktoré majú funkciu interpretovať text. V bežnej reči sa glosou nazýva ironický „šľah“, čo je tiež v prenesenom zmysle prevzaté od tohto žánru. Glosa ako každý malý žáner a ako každý komentár si žiada kontext, iba s ohľadom na kontext vynikne jej pointa. Pointa sa spravidla neuvádza expressis verbis, lebo sama vyplynie z kontextu. Možno hovoriť o troch druhoch glosy: o glose pozitívnej, kritickej a polemickej. Najčastejší je druhý typ, typ glosy „štiplavej“.

Príklad na dobrú:
Strana na ocot
Hlavný analytici Demokratickej strany sa museli zrejme poriadne zapotiť nad zložitými kombinatorickými výpočtami, kým v sobotu predložili štyri alternatívy predvolebnej stratégie strany – trojkoalícia s ANO a SDKÚ, dvojkoalícia s jednou z týchto strán, širšia koalícia pravicových subjektov alebo – ak to inak nepôjde – sólo
cesta za voličom.
Aké veno teda núka nevesta na prípadný koaličný sobáš? Nuž také, že jej prípadné 1 až 2 percentá by mohli posunúť volebný zisk hypotetickej trojkoalície nad výsledok Ficovho Smeru.

Čo by otváralo cestu zostavovať vládu… Naozaj „vymakaná“ úvaha.
19
Problém je však aj v samotnej „úvahe“ spojiť sa pred voľbami práve s SDKÚ a ANO: nelegitimizuje tým DS „osvedčené“ klientelistické praktiky týchto strán? Okrem toho, prečo by mali Dzurinda či Rusko vytiahnuť Kaníka do parlamentu, keď mu môžu zobrať hlasy?
Ani po kongrese nič nové – DS sa len etablovala v hodnotovo prázdnom politickom priestore. Absencia sebareflexie, obviňovanie „neprajných“ médií a verklíkovanie frázy „budeme úspešní“ – to je dnešná DS. Nový je len slogan, nasiaknutý duchom „happeningov“ SZM, ktorý vysel počas kongresu nad hlavami delegátov – Zaostrené na riešenia. Demokratickú stranu by však skôr vystihovala jeho mierná modifikácia: zaostrené na hocikoho, kto nás bude chcieť…
Už len skromná poznámka pre osvieženie pamäti – keď pred vyše rokom odchádzali z DS Osuský, Tatár, Šebej, Zajac a ďalší, čerstvý predseda Kaník hovoril čosi o tom, že do seba zahľadení intelektuáli v strane síce mali dobré myšlienky a nápady, no nevedeli ich predať verejnosti, čím pripravili stranu o úspech. A že to chce len poriadnu marketingovú stratégiu, aby sa z nízkych preferencií stalo… Nuž, stalo sa.
Ján Štrasser, Marek Vagovič
( Domino fórum / číslo 12 / ročník XI / strana 2 / 21.3.– 27.3.2002 )

-Glosa bola v tomto prípade uvedená v kritickom týždenníku pre politiku, ekonomiku, civilizáciu a kultúru. Teda už z tohto vyplýva, že ide o glosu kritickú. Miera subjektivizácie je naznačená už v samotnom nadpise, ktorý autori zvolili. Ten úzko korešponduje s textom a vyjadruje hlavnú myšlienku. Pointa pritom uvedená nie je, lebo na koniec sama vyplynie z kontextu. Uvedené skutočnosti ma utvrdzujú v tom, že ide o príklad na dobrú glosu.

Príklad na zlú:
Spoza dverí
Povedať o niekom, že je hlúpy, je kruté, nezdvorilé a arogantné. O čo jemnejšie
znie, ak použijete výraz naivný, neskúsený, neinformovaný, nerozhľadený, a keď chcete pritvrdiť, tak potom infantilný. Slovíčko „infantilný“ nebolí tak ako slovko „hlúpy“. Už aj preto nie, lebo mnoho hlúpych nevie, čo je to byť infantilný. Podaktorí
20
by to možno považovali za pochvalu. Áno. Hovorím o tých, čo zverili svoje úspory nebankovým inštitúciám. Tak sa to tuším volá. Tá inštitúcia, ktorej pracovnou náplňou je švindeľ a podnikateľským zámerom zlodejina. Je to nízke, podlé a opovrhnutiahodné. Ale, treba priznať, pomerne úspešné. Podnikateľský zámer vyšiel. Inštitúcie vytiahli z vreciek infantilných občanov okolo dvadsať miliárd slovenských korún. Slovom, ogabali ich.

Kam sa v tej chvíli podelo heslo Cudzie nechceme, svoje si nedáme? Kto ho nerešpektoval? Predstavitelia nebankových inštitúcií, alebo dôverčiví ( aj to je fajn slovko ) klienti? Kto je hlavný vinník pri podvode? Ten, kto podvádza, alebo ten, kto naletí? Lebo v tomto prípade muselo byť každému súdnemu človeku jasné, že ak vám niekto ponúka štyridsaťpercentný výnos z vášho vkladu, tak to musí byť ( každému súdnemu človeku ) podozrivé. Je v podstate potešiteľné, že infantilných bolo v tomto prípade len päť percent občanov. Dobrá správa pre Slovensko.
Napokon, kadekomu sa pritrafí, že naletí. Začiatkom šesťdesiatych rokov rozosmial Slovensko prípad Čachtice. Dvaja podvodníci, vydávajúci sa za filmárov, požičali si kameru a prišli do Čachtíc nakrúcať Alžbetu Báthoričku.Začali výberom hercov priamo v obci. Dnes by sme povedali castingom. Mimoriadne dobrý ťah. Kto by sa nechcel objaviť na plátne, hoci aj bez honorára? Nie len mladé dievčatá, aj ctihodný občania a pracovníci obecného ( vtedy MNV ) podľahli zvodom kinematografie. Skončilo sa to blamážov, čo je len znesiteľnejší výraz pre hanbu. Ale Čachtičania mali aspoň toľko súdnosti, že keď sa to prevalilo, nežiadali náhradu škody od štátu. A iste by bolo čo nahrádzať. Infantilní klienti náhradu žiadajú a mimoriadne agresívne. Krikom a citovým vydieraním. Brnkajú na sociálnu strunu. Sme na mizine, volajú. Kto by sa v takej chvíli odvážil netváriť sa vážne? Pred mizinou máme všetci rešpekt. V takej chvíli sa neoplatí vyrukovať s obľúbeným heslom našinca „Peniaze nie sú všetko“. Vyzeralo by to ako cynická provokácia. Tu ide práve o peniaze, a heslo „Peniaze nie sú všetko“ platí najmä vtedy, keď ich máme. Vtedy si môžeme dovoliť ten moralistický nadhľad. Teraz platí len „Peniaze nie sú…“ A pretože máme obrovské skúsenosti v hľadaní vinníkov všade inde okrem seba, na vine je, pravdaže,
vláda. To by som infantilným nešťastníkom toleroval. Ale nemôžem tolerovať niektorým politikom, že sa teraz pred voľbami ( vlastne oni sú pred voľbami stále ) priživujú na cudzom sklamaní. A absolútne nezodpovedne sľubujú nápravu. A
21
oklamaní občania kričia: „Kto nám to preplatí, toho budeme voliť!“ Sú nenapraviteľní. Opäť sa chystajú naletieť. Lebo sľuby politikov sú v tomto prípade aspoň taký podvod ako podnikateľský zámer nebankových inštitúcií. Politici to vedia, a aj tak sľubujú. Aké slovko sa na to hodí najlepšie? Hádam kurvárina.
Milan Lasica
( Domino fórom / číslo 12 / ročník XI / strana 20 / 21.3.-27.3.2002 )

-Uvedenú glosu považujem za zlú z dôvodu nejasného vymedzenia. Mám tu na mysli to, že je ťažké takmer nemožné s určitosťou povedať o ukážke, či je glosou, alebo komentárom.

Za komentár hovorí skutočnosť, že ukážka sa drží faktov, tieto fakty interpretuje, uplatňuje postoj autora, je konkrétnejšia, zapodieva sa iba jediným, čiastkovým problémom. Naopak za glosu hovorí skutočnosť, že vtipne, ironicky komentuje skutočnosť. Myslím si, že pri dobrej glose by malo byť vymedzenie žánru jasne vyditeľné. _____________________________________________________________________
V nasledujúcej časti seminárnej práce uvediem päť, podľa môjho názoru, dobrých a päť zlých titulkov. Ku každému z nich opäť priradím názov periodika, číslo, stranu a dátum, v ktorom sa titulok nachádza, ako aj vlastné hodnotenie – odôvodnenie ukážky. Príklady na dobrý titulok:
Japonská centrálna banka znižuje sadzby
-Titulok je jasný, stručný, napovedá nám o obsahu textu.
( denník SME / číslo 50 / ročník 9 / strana 14 / 1.3.2001 )
„Najmobilnejší“ sú Slovinci
-Dôležitou funkciou titulku je i zaujať čitateľa. V tomto prípade to titulok spĺňa.
( denník SME / číslo 50 / ročník 9 / strana 15 / 1.3.2001 )
Minister zdravotníctva poskytoval prvú pomoc
-Zaujať čitateľa, teda prinútiť ho prečítať si text k titulku sa určite podarilo i tejto vete. I keď článok je obsahovo „úbohý“, som presvedčený o tom, že si ho každý, vďaka uvedenému titulku prečítal.
( NOVÝ ČAS / číslo 45 / ročník 12 / strana 3 / 22.2.2002 )
22
Afganistan v obkľúčení
-Ide v tomto prípade o stručný titulok, ktorý nám dáva jasnú predstavu o situácii v Afganistane.
( PLUS 7 DNÍ / číslo 40 / ročník 11 / strana 8 / 8.10.2001 )
Zadlžený až po uši?
-Pri titulku sa nachádza fotografia ministra školstva Milana Ftáčnika, ktorá dopĺňa titulok a tým mu umožňuje byť kratším, stručnejším. Takúto spojitosť titulku a obrazového materiálu považujem za veľmi pozitívnu.
( PLUS 7 DNÍ / číslo 40 / ročník 11 / strana 18 / 8.10.2001 )

Príklady na zlý titulok:
Súčasťou sčítania „morského ľudu“ bude aj plavba okolo sveta podľa vzoru Darwina
-Titulok je podľa mňa príliš dlhý k textu, ku ktorému patrí. Ale i v prípade, že by príslušný text bol dlhší, titulok pôsobí prehusteným dojmom. Vhodnejšie by bolo použiť napr. Darwinova plavba, alebo niečo podobné.
( SME-príloha VEDA / číslo 7 / ročník 1 / strana 2 / 1.3.2001 )
Zaspatý hrad
-Text označený týmto titulkom hovorí o dezolátnom stave Bratislavského hradu, o jeho nenávštevnosti. Titulok nám v podstate čo-to napovedá o článku, je však málo tvrdý, burcujúci vzhľadom k situácii. Výstižnejší by preto, podľa môjho názoru, bol napr.

Mŕtvy hrad, Máme hrad?, Dominanta Bratislavy?, a pod. ( týždenník ČAS / číslo 16 / ročník 2001 / strana 28 / 27.8.2001 )
Nepreháňajte to s tabletami vitamínu C
-Správa s týmto titulkom nám hovorí o škodlivosti nadmerného užívania vitamínu C. Posledné vety správy však znejú: Vedci však upozorňujú, že spomínané výsledky sú iba laboratórne. Pokusy na ľuďoch sa zatial neuskutočnili. Vychádzajúc z toho, ide teda o planý poplach a titulok v tomto prípade nepodložene zveličuje.
( mesačník Zdravie / číslo 8 / ročník 57 / strana 10 / august 2001 )
Coulthard odmietol Gotta
-Titulok chce nasilu pritiahnuť čitateľa – „vyrobiť senzáciu“. Krátky článok patriaci
23
titulku informuje o tom, že pretekár F1 sa chce natrvalo usadiť v Čechách. Práve táto informácia sa mi zdá byť nosnou i na použitie do titulku a nie, ako to je v tomto prípade, informácia o nevydarenom predaji Gottovej nehnuteľnosti. ( PLUS 7 DNÍ / číslo 40 / ročník 11 / strana 116 / 8.10.2001 )
Modré kolená
-Uvedený titulok sa podľa mňa nehodí k článku o mladom hercovi Braňovi Holíčkovi. Ide o článok, kde sa hovorí o živote, minulosti a plánoch tohoto herca. Spomína sa tu tiež to, že sa Braňo rád preháňa na skejtborde, o modrých kolenách však v celom článku nie je ani najmenšia zmienka. Myslím si, že titulok by mal s textom užšie korešpondovať. V tomto prípade tomu tak nie je.
( moment / číslo 34 / ročník 3 / strana 22-23 / 24.8.2001 ).