Otvorene protestuje proti bezpráviu, vyjadruje vzdor a vyznáva do boja za slobodu v básňach:
Základnými motívmi Kraskovej poézie sú ľúbostné city, biblické motívy, príroda, rodný kraj, matka, úvahy nad vlastným životom, o pozemskom živote, ľudstve, sociálne a národné problémy. Ivan Krasko využíval vo vojom básnickom diele viaceré zobrazovacie postupy pri stvárňovaní skutočnosti. Z impresionizmu si osvojil zmysel pre vyjadrenie farebnosti sveta, zachytenie tieňohry a rozličných farebných kontrastov („Je šedé nebo…“, „Atrament ešte čerstvý, rudý…“). Symbolizmus ho inšpiroval k eufonickej výstavbe verša, v ktorom sa uplatňujú samohlásky nízkeho (a, o, u) a vysokého (i, e) znenia („Ó, hlava hučí mysľou nezvanou a ťažko, ťažko vonia rezeda“) a k využívaniu symbolov: topoľ – symbol pesimizmu, tragického životného pocitu, otcova roľa – rodný kraj…
Krasko má zásluhu na modernizácii verša v slovenskej poézii. Zmenil najmä vetnú výstavbu verša. Takmer úplne sa vzdal obráteného slovosledu. Používal prirodzený slovosled. Z toho vyplynula aj zhoda medzi rytmickou a vetnou výstavbou verša. Ivan Krasko písal aj prózu.: Naši, List mŕtvemu.
Kraskovho epického hrdinu charakterizuje problematická povaha, prichádzanie o ilúzie, pocit osamelosti – pocity moderného človeka, ktorý stratil istoty starého sveta.
Naši
-autor načrtáva skutočné postavy(Bánik-autor, Trnavský-M.Schneider-Trnavský) a čerpá zo života v spolku Detvan
Tvorba: zbierky Nox et solitudo
Verše

Na kritiku Hviezdoslava, že píše pochmúrne, autor hovorí že píše z hĺbky srdca.

Nox et solitudo

Pramení v trpkostiach vyplývajúcich z vlastného životného osudu (vzdialenosť od domova), zo sklamanej lásky z pocitu osamotenia, nesplnených túžob. Smútok vyjadruje symbolmi: šero, tma, noc, dážď, mesiac, čierna farba, cintorín.

Solitudo
- básnik prosí za úbohých a ponížených, cíti sa jedným z nich, je osudovo spätý s utrpením národa, ale je bezmocný voči zlu.
Topole
- vyjadruje človeka osamelého smutného, keď čnie topoľ sám, ľahko sa zlomí, tak človek sám vzdialený od domova neodolá náporom života. Keď sú topole od náporov vetra ošarpané, v živote je to člověk skeptický, beznádejný.
Vesper dominicae (Nedeľný večer)
- spomienka na matku, v malej učupenej dedinke má otvorený spevník, spomienka na syna ju rozplače, ale knižka ju aj rozveselí
Jehovah
- je boh pomsty, básnik ho privoláva na svoj rod, aby ho potrestal, lebo „nevie, že sa pripozdieva, že na chmúrny turmi poplašný zvon hučí“ nech večne narieka, nech sa on na cudzom potí, nech prosí, nech mu voda zhorkne, nech mu chlieb ztvrdne, nech sú prekliate deti, nech sa žiadny básnik nenarodí, nech má namiesto kríža šibenicu.