Rozpadla sa rodová spoločnosť, majetok, dovtedy v rukách rodovej šľachty, sa postupne dostáva do rúk novej spoločenskej vrstvy, nearistokratickej, rozvíjajúcej sa s postupným rastom obchodu v provinciách. Bohatstvo vlievalo nové sebavedomie do vrstiev, nespokojných s tým, čo dovtedy znamenali. Slobodný občan sa cieľavedome začal biť o svoje práva, ideálom väčšiny sa stalo získať stratenú rovnosť aj pre jednoduchého človeka. Zrodil sa nový pocit individuality a subjektivizmu. Nemožno sa preto diviť, že týmto náladám už nevystačovala epická poézia, objektívne opisovanie sveta a jeho dianí, do popredia sa húževnato predierala lyrika, poézia vrcholne subjektívna, predstavovaná trojicou slávnych básnikov - Alkaiom, Sapfo a Anakreontom. Stupňujúcemu sa spoločenskému kvasu však napokon prestala vyhovovať aj lyrika. Človeka neuspokojovalo, že mohol počúvať o svojich náladách a pocitoch, chcel už nielen počúvať, ale aj inak vnímať všetko, čím žil. Človek chcel teda počúvať o sebe a vidieť sa ako zápasí a víťazí. A tak Peisistratos zavedením pretekov v tragickom básnictve len vyhovel vkusu novej spoločenskej triedy. Je len prirodzené, že svoje novoty používal aj pre politické ciele. Chcel zlomiť moc starej šľachty, a preto sústavne narúšal jej vplyv nad náboženstvom. Tragédia sa vo svojich začiatkoch priamo upína na boha Dionýza. Zavedenie pretekov v tragédii znamená ešte jednu vec - preteky pozdvihovali kultúrnu úroveň aténskeho ľudu a pomáhali ho stmeľovať v národ. Nová umelecká forma sa stala výrazom pokroku, vznik starogréckej tragédie sa nerozlučne spojil s materiálnym povznesením aténskeho ľudu a každý stupeň jej vývoja bol odrazom vývoja samotnej spoločnosti. Antická tragédia (grécke tragóidiá - capí spev) býva hodnotená ako najvýznamnejší dramatický žáner antického Grécka. Tragédie spracovávali predovšetkým mýty, historické témy len výnimočne. Tieto mýty diváci poznali a tak mohli autori prispôsobiť diela dobovým problémom, či zamerať sa na určité znaky vtedajšej spoločnosti. Tragédia zaznamenala najväčší rozvoj v 5. str. PK, keď predstaveniam prihliadali prakticky všetci občania Aténskeho štátu i okolia, a tragédia sa stala mocným nástrojom pôsobenia. Bol to slávnostný žáner, ktorý spájal hovorené slovo so spevom a tancom. Do deja zasahoval zbor - chór. Námetom bol nerovný boj hrdinu, obdareného nadpriemernými schopnosťami, so silami, nad ktorými nemôže zvíťaziť a ktoré ho nakoniec zahubia. Veľmi dôležitá je jednota času, miesta a deja. Klasická tragédia má záväznú kompozíciu.
V gréckom divadle smeli hrať len muži, všetky ženské postavy hrali muži, preto používali masky.