Antika

- vzorom dokonalej harmónie obsahu a formy
- ovplyvnila literatúru iných národov
Delenie - Grécka literatúra - pôvodná literatúra
- Rímska literatúra - prebratá literatúra

Grécka literatúra

Delenie - lyrika
- epika
- dráma

LYRIKA - FINGAROS - predstaviteľ politickej poézie
- ANAKREÓN - ľahká poézia o radostiach života, o ženách, o víne
- THEOKRITES - idylická poézia zo života pastierov a roľníkov
- SAPFO - poézia o láske, priateľstvách, túžbach
EPIKA - HOMÉR
- EZOP
DRÁMA - AYSCHYLOS
- SOFOKLES
- EURIPIDES
-ARISTOFANES


ACHILLOVA PäTA

Achilla posadla jediná túžba : pomstiť Patrokla a zabiť Hektora. atka Tetis mu zadovážila novú blýskavú výzbroj, vykovynú samým Hefaistom. Schytil ju a nestarajúc sa o ostatných Achájcov, vrhol sa ako kométa na trójske vojská. Zrážal hlavy všetkému, čo mu prišlo do cesty. Trójanov zachvátila panika. Najudatnejší bojovníci odhadzovali zbrane a utekali z bojiska. V tomto zúfalom zmätku si chladnú krv zachoval iba Hektor. Jasne si uvedomil, že práve teraz ide skutočnr o osudy Tróje. Ani okom nemihol, keď sa na neho vrhol šialenou zúrivosťou rozpálený Achilles. Ale Apolón nenechal ani teraz svojho chránenca v úzkych. Priletel mu na pomoc v podobe mraku, do ktorého ho zabalil a odniesol ďaleko od neporaziteľného Grécka. Ohúrený Achilles ho musel dlho hľadať. Napokon ho našiel, ihneď zoskočil z voza a bežal mu v ústrety. V jeho pohľade si Hektor mohol prečítať rozsudok smrti. Naľakal sa a pustil sa do behu pozdĺž hradieb mesta. Pribehol pred jednu z brán, kde naňho čakal brat Deifobos. Ten mu povedal :"Nehanbíš sa, Hektor?! Aký si to muž! Aká si to pých Tróje?Do boja!" Bratové slová Hektora zmrazili. Obrátil sa a vykročil naproti Achillovi. Zrazu mu bolo jasné, že za dôvernými črtami bratovej tváre sa skrývala bohyňa a dobrodinka Grékov Aténa. To ona k nemu prehovorila. Vtom sa ako víchor prihnal Achilles. Hektor na svoju obranu ani nestačil zdvihnúť meč. Jeho úhlavný neprieteľ ho zabil jednou ranou.
Gréci vedení Achillom uštedrili Trójanom krvavú porážku. Achilles sa zdal neporaziteľný. Šípy a meče od neho odskakovali. Ale hrdina mal skrytú slabosť. Apolón ju prezradil Paridovi. Keď sa narodil, matka ho vykúpala vo vodách podsvetnej rieky Styx. Tento kúpeľ ho urobil nezraniteľným na celom tele okrem päty, za ktorú ho matka držala. Pris teda vedel o jeho slabosti. Zamieril luk presne na Achillovu pätu. Otrávený šíp usmernený Apolónom sa zapichol akurát do tohto miesta a vyhasil život achájskeho hrdinu.

Gréci tak stratili nádej, že dobyjú Tróju.

SAPFO (628-568 PK)

ÓDA NA AFRODITU

Afrodita, ktorá v nádhere tróniš,
večná dcéra Dia, majstryňa v lesti,
kráľovná, nedolám mi srdce smútkom,
prosím ťa vrúcne.

Príď radšej vypočuť ďaleký hlas môj,
tak ako často som vídala teba
zostúpiť z otcovho príbytku dolu
na zlatom koči,

ťahanom oblohou krídlami vrabcov,
éterom bezmračnej modroty šumiac,
ponad zem schádzala ku mne si, pani,
splniť mi prosby.

Za chvíľu bola si pri cieli, pri mne,
úsmev sa na tvojej trblietal tvári,
keď si sa pýtala na moje túžby,
na bolesť duše,

hovoriac : "Treba sú ti moje čary?
Povedz mi, koho ti mám v náruč vlákať,
to je ten, ktorý ti, poraniac srdce,
ublížil, Sapfo?

Pohŕda tvojimi darmi? Vedz, skoro
on bude darcom sám, a ak ťa nechce
milovať, želaj si, a bude musieť
i proti vôli!"

Príď teda, žiaľu a trápenia zbav ma
tým, že sa stane tak, ako ja túžim,
poď moja bohyňa, prehovor ku mne,
pomoc mi daruj!

HOMÉR (9.-8.str. PK)

ÍLIAS

Hrdinský epos, ktorý obsahuje takmer 16 000 veršov napísaných v hexametroch a rozdelených do 24 spevov. Opisuje posledných 51 dní vojny medzi Trójou a Spartou. Kompozícia je založená na konflokte osobného citu a vlasteneckej povinnosti. Hrdinovia (Achilles, Patrokles, Hektor) sú hrdí, smelí vlastneci, ktorí prekonávajú nebezpečenstvá. Do konania ľudí zasahujú aj bohovia (Zeus, Afrodita). Svojou šírkou a hutnosťou predstavuje epos encyklopédiu života starých Grékov.

Takto to hrdina riekol a meč svoj vytasil ostrý;
meč to bol veľký a pevný a visel mu povedľa boku.
Skrčiac sa vrhol sa naňho sťa vysoko letiaci orol,
ktorý sa z výšiny cez temné oblaky ku zemi spúšťa,
chcejúc buď jahniatko útle, buď plachého zajaca lapiť.
Podobne vyrazil Hektor a ostrým sa zaháňal mečom.
Ale aj Achilleus vyrazil vpred a srdce si divým
naplnilsrdom, a štítom, tým prekrásne zdobeným dielom,
vpredu si zakryl prsia a na hlave neprestaj kýval
prilbicou s hrebeňmi štyrmi a na nej viali mu zlaté
srsti, čo Héfaistos posplietal v chochole vo veľkom počte.
Ako sa na nebi jagá, keď vychádza v temnote nočnej
večerná hviezda, tá zo všetkých najkrajšia hviezda,
podobne žiarilo kopije ostrie, čo v pravici svojej
Achilleus držal, keď synovi Priama záhubu chystal,
hľadajúc na tele miesto, kde ostrie by najlepšie vniklo.
Telo mu totiž úplne chránila bronzová výzbroj,
krásna, čo z mocného Patrokla zvliekol, keď zabil ho v boji.
Iba tam bolo ho vidieť, kde od pliec kľúčnica delí
šiju a hrdlo a kadiaľ sa najskôr život dá zničiť.
Tam, kde sa na neho rútil, mu Achilleus kopiju vrazil.
Ostrie mu rovno a skrz-naskrz preniklo mäkučkou šijou,
jaseň s kovaním z bronzu však predsa mu nepreťal hrtan,
takže mu v niekoľkých slovách i odpoveď ešte dať mohol.
Do prachu padol a božský Achilleus povedal pyšne :
"Myslel si, Hektor, keď Patrokla druha si z výzbroje zvliekal,
že si už istý, no so mnou si nerátal, vzdialeným z boja.
Hlupák! No ďaleko od teba Pri dutých koráboch čakal
obranca lepší. Ten zostal v úzadí v osobe mojej.
Ten ti doničil údy.

A teba tu psiská a vtáci
budú ohavne kmásať, kým onoho Achájca poctia."
Malátny Hektor s prilbicou lesklou mu v odpoveď riekol :
"Prosím ťa pre tvoju dušu, nohy a rodičov tvojich,
nedaj ma pri lodiach achájskychroztrhať hltavým psiskám.
Prijmi však za mňa bronz a nadbytok cenného zlata,
ktoré ti do daru dajú môj otec a velebná matka.
Vydaj im mŕtvolu moju, nech Trójania, muži i ženy,
môžu ma po smrti prijať a spáliť mi na ohni telo."

ODYSSEIA

Je hrdinský epos dobrodružného charakteru o rozsahu viac ako 12 000 veršov. Jeho dej sa odohráva počas 41 dní desaťročného putovania kráľa Odysea po víťaznej bitke pri Tróji, ktorý sa vracia domov, ale zásahom bohov musí prekonávať prekážky. Po mnohých dobrodružstvách, v ktorých preukáže šikovnosť, silu, ale najmä túžbu po domove, vracia sa ku svojej žene Penelope.

Keď však už dokončil svoju prácu - to nebolo dlho -
dvoch nám zas uchytil druhov a z nich si večeru spravil.
Vtedy som podišiel k nemu a držiac v obidvoch rukách
šechtár tmavého vína, som takto obrovi riekol :
"Tu máš, hľa, napi sa vína, keď ľudské si pojedol mäso,
aby si vedel, čo za nápoj skrýval sa na našej lodi.
Chcel som ti priniesť ho ako obeť, ak bol by si chcel ma
láskavo odoslať domov. Však besnieš, že zniesť sa to nedá!
Bezbožný človek, veď ktože z ľudí odváži sa ešte
niekedy ku tebe prísť, keď takto neslušne konáš?"
Takto som vravel. On prijal a vypil a strašnú mal radosť,
pijúc to sladúčke víno, a po druhé zase ma žiadal:
"Nalej mi ešte a povedz mi teraz hneď , ako sa voláš!
Dám ti jak hosťovi dar, že radosť budeš mať z neho.
Kyklópom totiž tiež žírna pôda prináša víno
z veľkých hrozien a Zeus sám im dažďami dodáva rastu,
tento však nápoj je čistučká ambrózia a nektár."
Takto to riekol a ja som mu nalial iskrivé víno;
trikrát som podal mu víno a trikrát ho, šialenec, vypil.
Keď však už Kyklópovi do hlavy udrelo víno,
vtedy som ujal sa slova a lichotnou rečou som riekol :
"Kyklóps, pýtaš sa na moje meno. Nuž ja to ho teda
poviem. A ty mi jak hosťovi daj ten dar, čo si sľúbil.
Volám sa Nikto a týmto menom ma volajú stále
rodičia, otec a matka, a všetci druhovia moji."
Takto som vravel a človek ten krutý mi na to zas riekol :
"Vedz teda, Nikto, že teba zjem napokon po tvojich druhoch,
ostatných skôr. To dostaneš odo mňa namiesto daru."
*** Odyseus pomocou svojich druhov špicatým koncom olivového kolu vypichne Kyklopovi oko***
Kyklópi počuli krik a zovšadiaľ bežali k nemu;
okolo jaskyne stáli a takto sa pýtali obra:
"Čo ťa to, Polyfémos, tak trápi, že si nás krikom
za tmavej noci zo spánku zbudil a zavolal k sebe?
Azda len neprišiel niekto ti násilím ulúpiť stádo?
Alebo ťa chce ľsťou čí silou zavraždiť niekto?"
Ozrutný Polyfémos im na to zas z jaskyne riekol :
"Nikto ma, prietelia, vraždí a ľsťou, nie silou ma vraždí."
Na to mu oni zas v odpoveď riekli perutné slová :
"Ak si v jaskyni sám a nikto ti ublížiť nechce,
Zeus iste na teba chorobu zoslal; tej ale ťa nik z nás
nezbaví. Pekne sa pomodli k otcovi, vládcovi mora!"
Riekli a odišli preč.

Mne srdce sa zasmialo milé,
ako som chytrácky výmyslom meno oklamal všetkých.

EZOP

JELEŇ PRI JAZIERKU

Statný jeleň si prišiel uhasiť smäd k lesnému jazierku. Keď sa dosýta napil, zahľadel sa na svoj obraz vo vode. Jeho veľké košaté parohy vyzerali prekrásne. "Naozaj mám rozkošné parohy," povedal si jeleň pyšne. "Pôsobia veľmi vznešene." Keď sa obrátil, uvidel vo vode aj svoje nohy. Na tie však už nebol až tyký hrdý. "Škoda, že nemám také silné nohy ako parohy," povedal si smutne. "Veru tak, nohy mám slabé a tenké. Mal by som ich dajako vylepšiť."
Zatiaľ, čo sa jeleň zdržiaval pri jazierku, prikradol sa k nemu lev a chystal sa naňho skočiť. No jeleň mu ušiel. Pred sebou mal voľnú čistinku a nohy mu veru dobre slúžili. Čoskoro bol ďaleko pred levom a vbehol do lesa. No tu sa mu nešťastné parohy zaplietli do konárov a on sa nemohol pohnúť. O chvíľu ho lev dobehol.
"Aký som len bol hlúpy!" zvolal jeleň, keď naňho lev skočil. "Nohami, čo mi tak dobre slúžili, som pohŕdal, kým parohy, na ktoré som bol taký pyšný, ma zradili."
POUČENIE : To, čo má pre nás najväčšiu cenu, si zvyčajne ceníme najmenej.

PES A KÚSOK MäSA

Pes našiel veľký kus mäsa a niesol ho v zuboch, že si ho niekde v pokoji zje. Prišiel k potoku, ponad ktorý viedla lávka, a pustil sa po nej na druhú stranu. Uprostred zastal a pozrel sa dolu. Z vodnej hladiny naň hľadel jeho vlastný odraz.
Pes si neuvedomil, že vidí seba. Myslel si, že pozerá na iného psa s kusiskom mäsa v pysku. " Jeho mäso je väčšie ako moje," pomyslel si závistlivo. "Vytrhnem mu ho a ujdem."
A tak otvoril papuľu a pustil svoje mäso. Mäso čľuplo do potoka a kleslo ku dnu - a psovi neostalo nič.
POUČENIE : Uspokoj sa s tým, čo máš.

HVEZDÁR

Hvezdára nezaujímalo na svete nič, len hviezdy. Každý večer chodieval von a skúmal oblohu.
Raz si ako zvyčajne vykračoval, hlavu vyvrátenú do oblohy a oči upreté na hviezdy. Nezbadal, že v ceste mu stojí hlboká studňa. Potkol sa a spadol do nej. "Pomoc!" kričal. "Pomôžte mi niekto!" Sedel na dne studne , celý premočený, a volal o pomoc. Okoloidúci začul jeho krik a pozrel do studne. "Pomôž mi prosím!" modlikal hvezdár. "Tak uprene som hľadel na hviezdy, že som nezbadal studňu." "To je tvoja chyba," povedal okoloidúci. "Máš pozerať, kadiaľ ideš."
POUČENIE : Neoplatí sa upriamovať myseľ iba na vysoké ciele a nevšímať si, čo sa robí okolo nás.

JUPITER A OPICA

Medzi zvieratami zavládlo veľké vzrušenie. Boh Jupiter sa rozhodol odmeniť živočícha, čo má najkrajšie mláďa.
Poschádzali sa zvieratá zo všetkých strán - prišli z vrchov aj z údolí, zo stepí aj z riek. Všetky so sebou priviedli svoje mláďatá.

Ozvali sa fanfáry a z nebies zostúpil medzi zvieratá Jupiter. Chodil pomeszi ne a pozorne si obzeral každé mláďa, aby mohol vyniesť rozhodnutie. Bola tam aj opica a pritískala si k prsiam svoje mláďa. Jupiter pri nej zastal, a keď mu oči padli na mláďatko s tupým noštekom a holou hlávkou, rozosmial sa. "Čo tu, preboha, roíš?" zahučal "Nemáš najmenšiu nádej zvíťaziť. V živote som nevidel čudnejšie stvorenie!" A veľký boh kráčal ďalej. Opica si k sebe ďalej pritískala svoje mláďa. "Mne je jedno, čo si Jupiter, alebo hocikto iný myslí," zašepkala. "Pre mňa budeš si ty najkrajšie dieťatko na svete."
POUČENIE : Ten, koho máme radi, je v naších očiach vždy najkrajší na svete.



KRAB A JEHO MAŤ

Krab žil so svojou matkou na dne mora. Matka bola na svojho syna veľmi pyšná, no ustavične ho nabádala, aby bol lepší.
Raz ráno si všimla, že jej malý krab beží po morskom dne bokom, tak ako všetky kraby. "Bola by som rada, keby si chodil rovno," povedala mu. "Vyzeralo by to krajšie." "Budem mama, ak mi ukážeš ako," odvetil jej syn. Mamka krabka to skúsila, no zistila, že inak ako bokom chodiť nevie.
POUČENIE : Nemali by sme kritizovať ľudí za to, za čo nemôžu.

AYSCHYLOS

Je zakladateľom antickej tragédie. Zobrazuje prechod z rodovej spoločnosti do otrokárskej.

ORESTEIA

Trojdielna tragédia. Agamemnón, jeden z hrdinov trójskej vojny, bol po svojom návrate do vlasti zavraždený nevernou manželkou Klytaimnéstrou a jej milencom, ktorý sa chcel zmocniť vlády. Agamemnónov syn Orestes pomstí po rokoch vraždu svojho otca a zabije svoju matku aj jej spoločníka. Aj keď ľud súhlasí s jeho činom, pretože nenávidí tyrana, Orestes prepadá neskôr výčitkám svedomia a odchádza do ďalekej Tauridy, aby sa pred bohmi očistil z viny. Hlavnou postavou Aischylovej tragédie je vlastne Klytaimnéstra - v prvej časti hry sa dopúšťa vraždy, v druhej je synom potrestaná a v poslednej jej tieň burcuje bohyňu pomsty k odplate voči synovi.

PRIPÚTANÝ PROMÉTEUS

Dielo opisuje utrpenie Prométea. Prométeus priniesol ľuďom oheň, týmto činim sa znepáčil Diovi a bol pripútaný na Kaukaz. Každý deň sa však na Kaukaze objaví orol, ktorý mu chodí trhať pečeň. Pečeň mu však nepretržite dorastá, čím vzniká omnoho väčšie utrpenie. Prométeus bol síce vzbúrenec, ale bol ochotný obetovať seba pre šťastie ľudí.

EURIPIDES

Bol obľúbený. Bol vzor pre mnohých neskorších autorov, napr. Shakespeare.

Zobrazuje rozklad sústavy mestského štátu, kritizuje otroctvo a náboženstvo.


MÉDEA

Médea z lásky k Jásonovi opustí všetko, má s ním deti. Jáson sa však zaľúbi do inej a Médeu opantá vášeň pomsty, zabije svoje deti, lebo si myslí, že práve tento čin Jásona najviac zaní. Neuvedomila si, že tým ublížila aj sebe. Stáva sa z nej trpiaca matka. "Nikdy v živote by sme sa nemali stať otrokmi svojich vášní."

ARISTOFANES

Bol predstaviteľom antickej komédie, vysmieva sa z vojen a aténskeho politického života.

LYSISTRATÉ

Autor sa aj v tomto diele vysmieva z vojen a politického života v Aténach. Poukazuje na to, že keď chlapi idú na vojnu, dávajú svojím ženám pásy codnosti.

ŽENSKÝ SNEM

OBLAKY

SOFOKLES

Narodil sa okolo roku 496 PK v Kolónos Hippios pri Aténach ako syn bohatého majiteľa podniku na výrobu zbraní. Vďaka otcovmu postaveniu získal veľmi dobré vzdelanie v múzickom umení. Ako 16-ročný viedol chlapčenský zbor pri príležitosti osláv porážky Peržanov pri Salamíne. Ako dramatický autor sa preslávil roku 468 PK, keď so svojou hrou Triptolomeos zvíťazil v dramatickej súťaži nad slávnym dramatikom Aischylom. Odvtedy sa umiestňoval najčastejšie na prvom mieste, niekoľkokrát skončil druhý, no nikdy nie tretí. Bol obľúbeným autorom aténskeho publika. Vo svojich prvých hrách (napríklad Nausikaa alebo Práčky) účinkoval aj ako herec, podľa starovekej tradície však prestal hrať kvôli svojmu slabému hlasu. Jeho zvýšený záujem o jednotlivé dramatické postavy ho viedol k zavedeniu mnohých inovácií. Rozšíril zbor z dvanástich členov na pätnásť, no zároveň obmedzil jeho vystúpenia, pretože pociťoval jeho účinkovanie viac za príťaž. Zbor sa stal skôr nositeľom básnikových názorov na dej, zrkadlom jeho myšlienok. Zaviedol tretieho herca na javisku a opustil formu trilógie. Výsledkom týchto zmien bolo dosiahnutie väčšej dramatickosti hier. Podľa neistej Aristotelovej správy zaviedol Sofokles aj maľované kulisy. Svoje zmeny obhajoval v teoretickom spise Peri tú chorú (O zbore). Bol oddaným Aténčanom, z lásky k svojmu mestu odmietol všetky pozvania do iných miest. Atény ho z úcty k jeho osobnosti vymenovali do mnohých významných funkcií. V rokoch 443 - 442 PK bol vysoko postaveným členom zboru helénotamiov - pokladníkov aténskej ríše. V období rokov 441 - 440 PK patril medzi desať stratégov - najvyšších vojenských úradníkov. Vo veku 83 rokov bol zvolený do kolégia probúlov, ktorým bola po porážke aténskeho vojska na Sicílií zverená mimoriadna moc. Jeho aristokratický pôvod poznačil aj jeho svetonázor.

Výsady triedy, z ktorej pochádzal, pokladal za také samozrejmé, že bezvýhradne prijímal aj morálne hodnoty, ktoré mali tieto výsady chrániť. Aktívne podporoval protidemokratickú ústavu, obmedzujúcu v posledných rokoch peloponézskej vojny volebné právo aténskych občanov. V zmysle tradícií svojej triedy sa staval pozitívne k delfskej veštiarni, od ktorej sa demokracia odkláňala, lebo pociťovala jej konzervativizmus ako nepriateľstvo. Vyhýbal sa preto otvorenému riešeniu náboženskej otázky, na rozdiel od Aischyla, ktorý ju neraz podrobil kritike. Sofoklov konzervativizmus je viditeľný aj na jeho vzťahu k ženám a otrokom, čo napadol už jeho nasledovník Euripides. Sofokles sa ako kňaz málo známeho liečivého démona Halóna zúčastnil na zakladaní Asklépiovho kultu. Jeho dom sa dočasne stal miestom uctievania tohoto kultu, pokiaľ nebol dostavaný chrám, zasvätený novému božstvu. Za svoje zásluhy, spojené s týmto kultom, bol po smrti uctievaný ako héros Dexión. Podľa starovekej tradície obvinil Sofoklov syn Iofón otca vo vysokom veku z duševnej slabosti. Sofokles vyvrátil tvrdenie tým, že predniesol pred súdom svoju pieseň na Atény zo svojej poslednej tragédie. Umrel v Aténach v roku 406 PK. Sofokles napísal 123 divadelných hier, no kompletných sa zachovalo len sedem tragédií :

AIÁS

Príbeh o Aiásovi Telamónovcovi, ktorý je urazený tým, že Aténa prisúdila Achilleove zbrane Odysseovi. V hneve chce pobiť achájskych vodcov, ale Aténa spôsobí, že v pomätenosti pobije ovce. Keď sa zo svojho šialenstva preberie, cíti ako sa zosmiešnil. Nechce žiť potupený, bez cti a slávy, ktoré boli základom jeho existencie, východisko hľadá v samovražde. V druhej časti Odysseus, dovtedajší Aiantov odporca, pomáha jeho nevlastnému bratovi Teukrovi zaistiť mŕtvemu dôstojný pohreb. Agamemnón a Meneláos chcú nechať telo napospas dravým vtákom. Trachýňanky

Déianeira sa dozvedá, že jej manžel Hérakles sa vracia a Iolé, ktorú posiela napred je jeho milenka. Aby získala naspäť jeho lásku, posiela mu šatku napustenú krvou kentaura Nessa. Podľa neho má zázračnú moc. Hneď po odoslaní sa však dozvedá, že bola oklamaná. Nessova krv je jedovatá. Déianeira z hrôzy nad svojim činom spácha samovraždu, Hérakles umiera v ukrutných bolestiach vyvolaných jedovatou krvou. Ideou diela je nezvrátiteľnosť osudu. ANTIGONA

Keď Oidipus odišiel do vyhnanstva, dostali se jeho synovia Eteoklés a Polyneikés do sporu o vládu. Eteoklés sa spojil s Kreóntom a Polyneika vyhnal. Polyneikés si našiel spojenca v cudzine a vypravil sa s cudzím vojskom proti rodnému mestu.

Obidvaja bratia vo vzájomnom boji zomrú, kráľom sa stáva Kreón. Mŕtvolu Polyneika nechali Thébania z Kreóntovho príkazu nepochovanú, pretože sa dopustil vlastizrady. Oidipova dcéra Antigona sa však rozhodne mŕtveho brata pochovať, aj napriek tomu, že Kreón pohrozil smrťou každému, kto by porušil jeho príkaz. Keď je Antigona privedená ku kráľovi, priznáva sa ku svojmu činu: "Porušila som zákon vládcu, ale som však splnila povinnosť voči mŕtvemu bratovi podľa nepísaných zákonov a vôle božej." Kreón prikazuje, aby bola Antigona zaživa zamurovaná do kráľovskej hrobky. Nato prichádza ku kráľovi veštec a oznamuje, že bohovia sa na Kreónta rozhnevali a žiadajú ho, aby odvolal svoj krutý trest. Kreón chce vrátit Antigona slobodu, ale keď prichádza k hrobke, nájde Antigonu obesenú. Kreóntov syn Haimon, Antigonin snúbenec, si vrazí do pŕs meč a kráľovna Eurydika zo žiaľu nad synovou smrťou spácha samovraždu. Opustený všetkými žiadá Kreón, aby ho bohovia zbavili života. Sofoklés vo svojej tragédii zobrazil konflikt medzi premenlivými zákonmi vládcov a večnými príkazmi morálky. Nositeľkou a obeťou tohto rozporu se tu stáva Antigona. Oidipus na Kolóne

Théby, kde šťastne vládol kráľ Oidipus, zachvátil mor. Bohovia trestajú mesto za to, že doteraz nebol potrestaný vrah kráľa Laia. Keď je Oidipus obvinený veštcom z otcovraždy, začne pátrať po pravde. Márne ho varuje manželka Iokasta. Oidipus se dozvedá, že kráľa Laia nezavraždili lupiči, ale on sám, keď sa kedysi stretol v horách s neznámym cudzincom a v hádke ho zabil. Zisťuje ďálej, že Polybos, ktorého až doteraz pokladal za otca, bol iba jeho vychovávateľom, ktorému malého Oidipa zverila matka Iokasta, aby zmarila krutú predpoveď bohov, že Laios zahynie rukou vlastného syna. Zničený Oidipus má teraz istotu. Bez toho, aby o tom vedel, zavraždil vlastného otca a naviac sa stal manželom svojej matky. Iokasta v zúfalstve spácha samovraždu, Oidipus si vypichne oči, aby sa sám potrestal. Potom odchádza do vyhnanstva. Sofoklés vo svojej najlepšej tragédii zachytil konflikt mezi slepým osudom a ľudskou vôľou vzdorovať rozhodnutiam bohov. ELEKTRA

Elektra, dcéra zavraždeného kráľa Agamemnóna, sa nepodvolí novým pánom a dočká sa spravodlivej pomsty, ktorú je v kritickom okamihu odhodlaná uskutočniť aj sama. GRÉCKA ANTICKÁ TRAGÉDIA

Začiatky tragédie, ako vrcholného prejavu umeleckej tvorby sú späté s obdobím Peisistratovej vlády (6. str. PK). Grécka spoločnosť prešla od homérskych čias prenikavými spoločenskými zmenami.

Rozpadla sa rodová spoločnosť, majetok, dovtedy v rukách rodovej šľachty, sa postupne dostáva do rúk novej spoločenskej vrstvy, nearistokratickej, rozvíjajúcej sa s postupným rastom obchodu v provinciách. Bohatstvo vlievalo nové sebavedomie do vrstiev, nespokojných s tým, čo dovtedy znamenali. Slobodný občan sa cieľavedome začal biť o svoje práva, ideálom väčšiny sa stalo získať stratenú rovnosť aj pre jednoduchého človeka. Zrodil sa nový pocit individuality a subjektivizmu. Nemožno sa preto diviť, že týmto náladám už nevystačovala epická poézia, objektívne opisovanie sveta a jeho dianí, do popredia sa húževnato predierala lyrika, poézia vrcholne subjektívna, predstavovaná trojicou slávnych básnikov - Alkaiom, Sapfo a Anakreontom. Stupňujúcemu sa spoločenskému kvasu však napokon prestala vyhovovať aj lyrika. Človeka neuspokojovalo, že mohol počúvať o svojich náladách a pocitoch, chcel už nielen počúvať, ale aj inak vnímať všetko, čím žil. Človek chcel teda počúvať o sebe a vidieť sa ako zápasí a víťazí. A tak Peisistratos zavedením pretekov v tragickom básnictve len vyhovel vkusu novej spoločenskej triedy. Je len prirodzené, že svoje novoty používal aj pre politické ciele. Chcel zlomiť moc starej šľachty, a preto sústavne narúšal jej vplyv nad náboženstvom. Tragédia sa vo svojich začiatkoch priamo upína na boha Dionýza. Zavedenie pretekov v tragédii znamená ešte jednu vec - preteky pozdvihovali kultúrnu úroveň aténskeho ľudu a pomáhali ho stmeľovať v národ. Nová umelecká forma sa stala výrazom pokroku, vznik starogréckej tragédie sa nerozlučne spojil s materiálnym povznesením aténskeho ľudu a každý stupeň jej vývoja bol odrazom vývoja samotnej spoločnosti. Antická tragédia (grécke tragóidiá - capí spev) býva hodnotená ako najvýznamnejší dramatický žáner antického Grécka. Tragédie spracovávali predovšetkým mýty, historické témy len výnimočne. Tieto mýty diváci poznali a tak mohli autori prispôsobiť diela dobovým problémom, či zamerať sa na určité znaky vtedajšej spoločnosti. Tragédia zaznamenala najväčší rozvoj v 5. str. PK, keď predstaveniam prihliadali prakticky všetci občania Aténskeho štátu i okolia, a tragédia sa stala mocným nástrojom pôsobenia. Bol to slávnostný žáner, ktorý spájal hovorené slovo so spevom a tancom. Do deja zasahoval zbor - chór. Námetom bol nerovný boj hrdinu, obdareného nadpriemernými schopnosťami, so silami, nad ktorými nemôže zvíťaziť a ktoré ho nakoniec zahubia. Veľmi dôležitá je jednota času, miesta a deja. Klasická tragédia má záväznú kompozíciu.
V gréckom divadle smeli hrať len muži, všetky ženské postavy hrali muži, preto používali masky.

Ich použitie si vyžadoval aj fakt, že v hrách vystupovalo viac postáv ako hercov, takže každý herec hral v jednej hre viacero postáv. V závislosti od typu hry nosili herci tragické alebo komické masky. Herci boli oblečení v kostýmoch, ktoré siahali od krku až po päty a nosili čižmy zvané kothornoi. Grécke amfiteátre sa síce vyznačovali veľmi dobrou akustikou, ale herci museli mať aj napriek tomu silné hlasy, ktoré bolo počuť až do zadných radov. Herec, ako napríklad Sofokles vo svojich prvých hrách, ktorý takým hlasom nedisponoval musel herctvo zanechať. Predvádzanie tragédií malo ráz súťaží, súťažiaci predviedli tri tragédie niekedy spojené v trilógii a jednu satirickú drámu. Veľmi vysokú úlohu v deji zohrával zbor, ktorého dôležitosť presadzoval najmä Aischylos. Vystupovanie zboru potom zaberalo väčšinu textu. Tragédia začínala prológom, potom prišiel nástup zboru a jeho odchodom tragédia skončila. Dialogické časti sa tak so spevom striedali veľmi zriedka, niekedy bol vložený zborový tanec či žalospev. Aischylos zaviedol druhého a potom v Orestei i tretieho herca, ktorého úlohu potvrdil následne Sofokles. Vzhľadom k počtu hercov je jasné, že jeden herec zastával viac rolí, a preto herci používali veľké množstvo masiek. S väčším množstvom hercov bol spojený i úpadok zboru, ktorý najprv Sofokles obmedzil a neskôr zaplňoval zbor len medzeru medzi jednaniami. Ešte väčšie obmedzenie priniesol Euripides. Úpadok tragédie začína v 4. str. PK a je spojený s krízou Gréckeho svetonázoru. Tragédia sa už nezaoberá riešením vážnejších problémov, i hrdinovia nadobúdajú podoby bližšie normálnym ľuďom. Rímska literatúra

Preberá hotové formy z gréckej literatúry, tento dej sa nazýva helenizácia, ale vatvára aj nové formy, napríklad žalospev, elégia.
Delenie - archaické obdobie
- zlaté obdobie
- strieborné obdobie
- úpadkové obdobie
Kultúrnym miestom v tejto done boo v Ríme Forum Romanum, kde sa schádzali predstavitelia umeleckého, ale i politického života.

NERO

Pravdepodobne bol psychycky narušený. Nenávidel kresťanov. Pri príložitosti svojej smrti povedal: " Svet nevie o akého básnika prichádza."

LUCIUS ANNAEUS SENECA (4 PK-65)

Bol Nerovým učiteľom, možno jediným človekom, ktorý dokázal s Neromkomunikovať. Nakoniec si musel aj s rodinou podrezať žily.

DRUHÝ LIST LUCILIOVI

To, čo mi píšeš, aj to, o čom sa dopočúvam, oprávňuje ma k dobrej nádeji v teba: nerozptyľuješ sa striedaním miesta pobytu. Každé nesústredenie je prejavom chorobného ducha.

Prvým príznakom vyrovnanej mysle je podľa môjho súdu schopnosť zotrvať na mieste sám so sebou. Na to si však daj pozor, aby tvoje výberové čítanie mnohých autorov a spisov všetkého druhu nemalo v sebe niečo nepokojné a nestále. Treba sa sústrediť na ohraničený počet tvorcov a im dať na seba pôsobiť, ak si chceš osvojiť niečo, čo by v mysli verne utkvelo. Ten. kto je všade, nie je nikde. Ľuďom, ktorí neprestajne cestujú, sa stáva, že majú mnoho známostí a žiadného priateľa. Nevyhnutne rovnaký údel majú tí, ktorí sa dôverne neprichýlia k žiadnému význačnému tvorcovi, ale všetkým prechádzajú v behu a v spechu. Neprospieva telu a výživy mu nepridá pokrm, ktorý z neho hneď po požití odchádza. Uzdravovanie nemocného nič nezabrzdí tak, ako častá zmena liekov. Nezacelí sa rana, na ktorej zhojenie pokusne striedaš lieky. Nezmohutnie rastlina, ktorú často presádzaš. Ani dobrá vec neprospeje, ak jej dopraješ krátke pôsobenie.
Množstvo kníh rozptyľuje. Preto, ak nemôžeš prečítať toľko kníh, koľko by si mohol mať, postačí, aby si ich mal toľko, koľko by si mohol prečítať. Namietneš: "Ale ja chcem listovať hneď v tej a hneď v onej." Je znamením pokazeného žalúdka ochutnávať stále niečo iné; čo je pestré a protichodné, obťažuje a neživý. Preto vždy čítaj osvedčených autorov, a ak zatúžiš niekedy po zmene, vracaj sa ku knihám, ktoré si čítal prv.
Každodenne si zjednávaj trochu pomoci proti chudobe, trochu proti smrti, ale aj proti ostatným metlám. A keď prečítaš veľa stránok, vypíš si z nich jediné miesto, aby si ich ten deň riadne strávil. Aj ja to robievam a z bohatého čítania si zachytávam nejakú jednotlivosť. Dnes som vyťažil niečo z Epikura - rád totiž zabieham i do cudzieho tábora, nie ako prebehlík, ale ako zved. Znie to: "Veselá chudoba je vec čestná." Chudoba v skutku prestáva byť chudobou, ak je veselá. Chudobný nie je ten, kto má málo, ale kto túži mať viac. Veď čo je komu platné, že má veľký majetok v pokladnici, alebo v sýpkach, v stádach alebo na úžerníckych úrokoch, ak neráta, čo získal, ale čo by mal získať? Pýtaš sa, akú má mať bohatstvo medzu. Prvá je mať, čo je nevyhnutné: druhá, čo je dosť.

- Buď zdravý!

GAIUS VALERIUS CATULLUS (87-54 PK)

Buď pozdravená, Sirmia

Spomedzi ostrovov ty perla najkrajšia,
čo šírich morí boh a krištáľových jazier
v náručí drží, moja Sirmia, jak rád
ťa znova zriem, ako rád k tebe prichádzam!
Až sa mi nechce veriť, že už za sebou
mám cudzí kraj, že vidím bezpečný tvoj breh.
Môže byť väčšie blaho, ako zo srdca
keď padá ťarcha starostí, keď znavených
cudzinou rodný kozub znovu víta nás
a lôžko, na ktorom túžil si spočinúť?
Za všetky strasti najkrajšia to odmena.
Buď pozdravená, krásna Sirmia, a teš
sa z pána, aj vy, čisté vlnky jazera,
plesajte so mnou, nech váš čľapot smiechom znie.

OSUDNÁ LÁSKA

Hľa, čo si, Lesbia moja,
spravila zo srdca môjho,
ktoré si kopalo samo
úprimnou láskou svoj hrob:
už nie je schopné ťa ľúbiť,
čo by si stala sa svätou,
ani ťa odvrhnúť navždy,
ak spáchaš najhoršie zlo.

MARCUS AURELIUS

Rímsky cisár. Bol múdry so sklonmi pre filozofiu.

MYŠLIENKY

Urobil som niečo, čo prospieva všetkým? Mám teda z toho osoh. Dbaj, aby si toto mal na mysli a nikdy od toho neupúšťaj.
Umenie žiť sa skôr podobá umeniu zápasiť ako umeniu tancovať, pretože aj v ňom sa treba postaviť pohotovo a pevne proti úderom, hoci nepredvídaným.
I telo má byť pevné a nemá sa kriviť ani pri pohybe, ani pri odpočinku. Lebo ako sa na tvári odzrkadľuje duša, ponehcávajúc jej ustálenosť a dobrý vzhľad, tak sa to vyžaduje aj na celom tele. Ale všetko toto sa má zachovávať nestrojene.
Pytagorovci kázali hneď zrána pozdvihnúť zrak k nebu, aby sme si pripomínali tieto bytosti, ktoré na tej istej dráhe atým istým spôsobom konajú svoje dielo, ďalej ich usporiadanosť, čistotu a nezakrytosť. Lebo hviezdy nemajú nijaký závoj.
Aký je špinavý a falošný ten, kto vraví: "Rozhodol som sa byť k tebe celkom úprimný!" Čo to robíš človeče? Netreba takéto vyhlásenia. To sa samo ukáže, lebo má to byť napísané na tvári, ozýva sa to priamo z hlasu, žiari to v očiach, práve tak, ako hneď všetko spozná milovaný z očí milujúcich. Slovom, úprimný a dobrý človek má tak žiariť, aby ten, kto sa vedľa neho postaví, chtiac-nechtiac zbadal to ešte prv, ako sa k nemu priblíži. Nič nie je hanebnejšie ako falošné priateľstvo. Chráň sa ho zo všetkého najviac. Dobrý, prívetivý a úprimný človek vyjadruje to aj svojimi očami a nezostáva to utajené.
Akým umením sa zaoberáš? Umením byť dobrým. No toto môžeš dosiahnuť len uvažovaním, a to jednak o prirodzenosti celého sveta, jednak o vlastnom určení človeka.
Guľa duše si zachováva svoj tvar, ak sa ani nevypína za niečím, ani sa do seba nevťahuje, ani sa neroztrusuje, ani sa neusadá, ale žiari svetlom, pomocou ktorého vidí pravdivosť aj všetkých, aj svoju.

CICERO

Najväčší rímsky rečník.

O ŠTÁTE

O ZÁKONOCH

CAESAR

ZÁPISKY O VOJNE GÁLSKEJ

KÁRUS

Zaoberal sa podstatou sveta. Bol stúpencom Epikurovej filozofie. "Šťastný človek je ten, ktorý žije život v cnosti a v rozume."

PLAUTUS

Bol dramatikom, autorom hier, hercom, režisérom. Písal hlavne o živote, dej jeho hier sa odohráva v Aténach. Zachovalo sa 21 komédii.

O HRNCI

QUINTUS FLACCUS HORÁCIUS (65-8 PK)

Písal ódy na rôzne témy.

Jeho životným heslom bolo "Carpe diem!" a "Zlatá stredná cesta"

KÝM SI MLADÝ

Hľaď, ako z hĺbky snežného krovu čnia
Sokrata štít, jak pod ťažkým bremenom
priam stene strom, jak ostré mrazy
korytá tokom riek poputnali.

Štedrejšie nalož polienok na kozub
a zažeň zimu, vytiahni sabínsky
krčah a čaše. Thaliarchus,
napĺňaj častejšie starým vínom.

To ostatné zver na bohov, zúrivý
boj povíchric keď utíšia na mori
vzbúrenom, zaraz neklátia sa
cyprusy ani kmeň starých hrabov.

Čo bude zajtra, nikdy sa nespytuj,
a každý deň, čo osud ti darom dá,
prirátaj k zisku. Nepohŕdaj
nektárom ľúbosti ani tancom,

kým tvoja mladosť nepozná mrzutý
vek šedín. Teraz na hriskách zápoľ v hrách
a večer v dohodnutej chvíli
tichučké šepoty vyhľadávaj

i dievčaťa smiech milý, čo zrádza ju,
keď ukrýva sa v zákutí najtmavšom,
ber záloh z ramena či z prsta,
ktorý len očistom sa bráni.

PUBLIUS VERGÍLIUS MARO (70-19 PK)

Bol veľkým obdivovateľom Grécka. Napodobňuje Grékov, píše ponášky. Je autorom prvého rímskeho eposu. Poukazuje na to, aký je život roľníkov šťastný.

KRÁSA ROĽNÍCKEHO ŽIVOTA

Akí sú roľníci naozaj šťastný, keď poznajú vlastné
výhody! Ďaleko od všetkých svárlivých zbraní ich sama
spravodlivá zem ochotne obsýpa obživou z pôdy.
Pravda, vysoký dom im cez hrdé vráta i všetky
siene nechŕli prúdy ranných zdraviacich návštev,
nebažia po pestrých verajach skrášlených korytnačinou,
po šatách pretkaných zlatom, po vázach z koryntskej medi,
sýrsky purpur im nefarbí biele vlnené rúcha,
škorica nenarúša chuť čistého oleja z olív.
Majú však pokoj i bezpeku, život, čo nepozná klamstvá,
hojnosť rôzneho imania, oddych na šírych poliach,
jaskyne, živé jazerá, chladné údolia Tempe,
nikomu nechýba bučanie stád ni lahodný spánok
pod stromom, sú tam stráne aj brlohy pre divé zvery,
mládež oddaná práci a zvyknutá na skromný život,
obeti bohom a v úcte sú starci. Tam poslednú stupaj
vtlačila Dike, keď chcela sa vzdialiť z tohoto sveta.
Epilóg
Toto som spieval o prácach na poli, šľachtení stromov,
o chove dobytka, zatiaľ čo pri hĺbkach Eufratu veľký
Caesar metal vojnové blesky a víťazne dával
poddajným národom zákon a razil si na Olymp cestu.
V tomto čase ma, Vergília, Neapol sladko
hostil a ja som v neslávnej záhaľke úsilím žiaril,
v odvahe mladosti skladal som o hrách pastierských básne,
chránený košatým bukom som o tebe, Tityrus, spieval.

AENEAS

Aeneas sa zúčastnil trójskej vojny. Po skončení vojny putuje a zakladá novú vlasť, nový národ, z ktorého vzídu neskorší rímsky panovníci. Aeneas je vzorom dokonalosti.

BUCOLICA

Spevy pastierske.

GEORGICA

Spevy roľnícke.

PUBLIUS OVÍDIUS NASO

Ovídius bol poet nátus, čiže prirodzený talent.

Bol obdivovaný, milovaný, ale cisár ho pošle do vyhnanstva, pretože vysvitlo, že cisárova vnučka sa pod vplyvom jeho poézie morálne skazila.

METAMORFÓZY

ORFEUS A EURIDIKA

V odeve ohnivej farby sa odtiaľ poberie Hymen
blankytnou výšinou nebies a zamieri ku brehom Hebra,
kde ho Orfeus vzýval a o šťastie prosil, no darmo.
Svadba sa slávila síce , lež nikto s veselou tvárou
nespieval svadobné piesne, nič dobré boh neveštil páru.
Ešte i fakle, hoc mávali nimi, len prskali stále,
čmudili štipľavým dymom a nechceli plameňom vzbĺknuť.
Koniec bol horší, než veštili znamenia: nedávno iba
vydanej žene, keď lúkami blúdila s družinou najád,
vbodla zub do členka zmija a ona sa zrútila mŕtva.

Keď sa rodopský spevec dosť naprosil kvôli nej v slzách
nebeských bohov, tainarskou bránou sa osmelí vkročiť
na brehy Styxu a prosbami obmäkčiť nebohých ríšu.
Zásupmi beztelých postáv, čo mali už na svete pohreb,
zájde až k pane a pánovi chmúrneho kráľovstva mŕtvych,
uderí do strún a takto sa obom prevráva piesňou:

"Bohovia ríše ukrytej v zemi, do ktrej znova
upadá všetko, čo ako smrteľné prichodí na svet,
akže tu možno bez klamných rečí a úskočných okľúk
hovoriť pravdu, nie preto som zostúpil do tohto sveta,
aby som uvidel pochmúrny Tartar, čiaby som spútal
ohavnú obludu s trojitým hrdlom, čo ježí sa hadmi.

Príčinou cesty je žena: jed vstrekla jej do tela zmija,
na ktorú šliapla, a život jej pretrhla v najkrajších rokoch.
Nebudem tajiť, že skúšal som znášať bolestnú stratu,
ale ma premohla láska. To božstvo je na svete známe,
neviem, čije aj tuná, no myslím, že znáte ho dobre:
ak nie je výmyslom chýr, čo o dávnom únose vraví,
spojila ľúbosť i vás. Tu pri týchto končinách hrôzy,
pri týchto temnotách pustých a ozrutnom kráľovstve ticha
prosím vás, nadviažte manželke znova niť preťatých rokov!
So všetkým činom sme poddaní vám a po krátkej púti,
skôr a či neskôr, sa všetci náhlime na jedno miesto.
Každý sa poberá sem, veď to je náš posledný domov,
zo všetkých bohov vy najdlhšie vládnete ľudskému rodu.
A tak i táto, keď dospeje do rokov súdených ľuďom,
vám bude patriť: ja o nájom prosím, nie o stálu držbu.
Akže jej osud odoprie milosť, vedzte, že nechcem
vrátiť sa z tohoto sveta a tešte sa zo smrti oboch!"

Kým sa im privrával takto a strunami sprevádzal slová,
plakali nebohých duše: kráľ Tantalos, neskúšal načrieť
miznúcej vody a Ixionovo koleso stálo,
synovi Zeme vták nezobral pečeň, Bélove vnučky
dali z rúk vedrá a Sizyfos na svojom balvane sedel.
Dojala žalostná pieseň i Fúrie, ktorým vraj líca
po prvé slzami zvlhli. A neodolá tým prosbám
kráľova manželka, ba ani kráľ, čo podsvetiu vládne:
dajú si zavolať Euridiku. Uprostred nových
nebohých stála a pre ranu kráčala opmalým krokom.
Orfeus trácky si pod jednou podmienkou odvádza ženu:
dozadu nesmie obrátiť zrak, kým z priehlbín hádu
nevyjde na svet, bo inač ten darúnok odznove stratí.

Krajinou nemého ticha ich vedie stúpavý chodník,
pochmúrny, prutký a novôkol hustou čierňavou krytý.
Už sa blížili k povrchu zeme, keď Orfeus tŕpnuc,
či za ním manželka vládze, a zmáranýtúžbou ju uzrieť,
vrhne späť túžobný pohľad a ona mu zmizne v tej chvíli:
vystiera ruky, aby si mohli v náručie padnúť,
ale zachytá, chudák, len vánok, čo uniká pred ním.
A hoc jej prichodí druhý raz umrieť, jediným slovom
neviní muža (či mohla mu vyčítať iné než lásku?).
Riekla mu posledné "zbohom", no Orfeus takmer už sluchom
nestačil zachytiť pozdrav, a podsvetie strhlo ju naspäť.
Nad druhou záhubou ženy tak strašne Orfeus stuhol,
ako keď s hrôzou ktos´ uvidí Kerbera s trojitým hrdlom
(na strednom visí mu reťaz) a úžasu nevie sa zbaviť,
kým jeho podstata ľudská sa nezmení na číru skalu.

Orfeus prosil, no modlikal márne, aby ho Cháron
previezol na druhú stranu.

A predsa presedel v žiali,
bez kúska jedla, sedem dní na brehu podsvetnej rieky.
Pokrmom bola mu trýzeň, slzy a bolesti srdca.
S ponosou trpkou, že bohovia opdsvetia strašne sú krutý,
odíde na Rodopu a víchrami šľahaný Haimos.

UMENIE MILOVAŤ

I.
Nesmieš sa pomýliť, že len námorník alebo roľník,
čo ťažko obrába zem, skúmať má príhodný čas:
nemožno v hociktorej chvíli siať do klamnej ornice zrno,
alebo na zeleň vĺn vypúšťať vydutú loď.
To isté pravidlo platí aj pri love pôvabných dievčat -
ak príliš nesúriš, neraz odtrhneš vzácnejší kvet.
II.
Najmä nežnosťou môžeš sa usídliť v ženinom srdci,
drsnosťou vyvoláš iba zúrivý zápas a hnev.
Jastraba nenávidíme len preto, že stále je v boji -
podobne zabíja krotké domáce zvieratá vlk;
no lastovičku človek vždy ochráni, lebo je mierna,
a holubovi stavia holubník, aby sa skryl.
Čušte, vy jazyky ostré, a zmĺknite, škaredé škriepky!
Nech jemná láska sa živý výlučne zo sladkých viet.

Ako som o láske spieval, sám Apollón zjavil sa pri mne
a palcom na zlatej lýre rozohral zvonenie strún.
V rukách mal vavrín a mal ho aj vpletený do svätých kučier -
na dohľad prišiel ten veštec, predniesol takúto reč:
"Ty, ktorý vyučuješ len ľahkej a neslušnej láske,
priveďže svojich žiakov k miestu, kde stojí môj chrám
a kde si prečítať môžu ten slávny, povestný nápis
- seba samého poznaj - každý tú povinnosť má.
Kto seba samého spozná, ten dokáže milovať múdro,
sústredí všetky sily na svoju účelnú hru.

Sklame sa každý, kto dúfa, že čarami privábi lásku,
kto z čelnej kosti žriebät vyvára strigônsky mok.
Na udržanie lásky sú masti a bylinky slabé,
nestačí zaklínanie, nestačí magický spev:
Iason s Medeou žil by a Odyseus Kirke by patril,
keby len čarovná pieseň živila ľúbostný cit.
Nanič sú šťavy, z ktorých sa dievčatám zakrúti hlava -
šialenstvo zachváti dušu po dúšku takýchto štiav.
Zavrhni čary! Ak ťa má ľúbiť, buď ľúbosti hoden -
na to však musíš mať viac ako len pôvabný vzhľad.

Kto by chcel vybľabotať kult Cerenin nezasvätencom
alebo samotráckych obradov tajomný sled?
Je to len maličká cnosť, ak dokážeš skrotiť svoj jazyk,
naopak, ťažký je prečin vyzradiť dôvernú vec.
Táravý Tantalos právom sa nemôže k ovocu dostať,
právom ho sužuje smäd, hoci je uprostred vôd;
najmä láska si chráni, čo v sebe posvätné skrýva,
preto ak svrbí ťa jazyk, z chrámu jej pober sa von."
Epilóg
Už som zavŕšil dielo, čo nezhubí ani boh bleskom,
ani meč,ani plameň, ani zub plynúcich vekov.
Nechže mi poslednýdeň, čo právo má na moje telo,
ukončí života neistú dráhu, ak sa mu páči
lepšia časť bytosti mojej sa predsa na večné časy
do hviezdnej výšavy vznesie a meno mi nezničí nikto.
Vo všetkých dobytých krajinách sveta, kde vládne moc Ríma,
budú ma národy čítať a slávnou povesťou svojou
budem žiť večne, ak zrnko pravdy je v proroctvách pevcov.

ARISTOTELES (384-322 PK)

POETIKA. . . Rozdiely v umení podľa predmetu zobrazovania

Pretože tí, čo napodobňujú, zobrazujú ľudí konajúcich, a tí sú nevyhnutne alebo dobrí alebo zlí - charaktery totiž skoro vždy zachytávajú len tieto dve skupiny, lebo podľa charakteru všetci ľudia sa líšia špatnosťou alebo cnosťou - predstavujú alebo ľudí lepších, než na akých sme zvyknutý, alebo horších, alebo práve takých. Práve tak si počínajú aj maliari: Polygnotos totiž zobrazoval ľudí krajších, Pauson horších, no Dionysios ich zobrazoval takých, akí sú v skutočnosti. Je zrejmé, že aj pri každom z menovaných zobrazení budú tieto rozdiely a bude teda iné tým, že bude týmto spôsobom napodobňovať iné predmety.
Lebo aj pri tanci, pri hre na píšťale a pri hre na kitaru môžu vzniknúť tieto odlišnosti, ako aj v próze a v čistých veršoch. Napríklad Homér ľudí idealizoval. Kleofon ich líčil reálne, Hegemon z Tasu, ktorý prvý zložil paródie, a Nikochares, skladateľ Deiliady, ich karikovali.
A v tom spočíva i rozdiel medzi tragédiou a komédiou; táto chce zobraziť ľudí horších, tamtá lepších, ako sú dnešní. . . Podstata a vývoj komédie

Komédia je, ako sme už povedali, zobrazovanie ľudí horších, no nie v každom druhu špatnosti,ale len v tej jeho stránke, ktorá spôsobuje smiech. Smiešna je toriž akási chyba a zvrátenosť, ktorá však nespôsobuje ani bolesť, ani škodu, ako napríklad smiešna maska je čosi mrzké a neforemné, ale nepôsobí bolesť.
Premeny tragédie a ich pôvodcovia nezostali neznámi, komédia však áno, pretože ju zo začiatku nebrali vážne.