Ladislav Mňačko sa narodil 29.1.1919 vo Vlašských Kloboukoch – zomrel 24.2.1994 v Bratislave. Bol uznávaný publicista, prozaik, básnik a dramatik. Vytvoril si vlastný kritický postoj k nezákonnostiam stalinskej minulosti a stal sa kritikom dobových spoločenských deformácií. V roku 1967 na protest proti antiizraelskej kampani čs. vlády emigroval do Izraela a bol zbavený čs. občianstva, o rok neskôr sa vrátil a aktívne zapojil do tzv. procesu. Po okupácii ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy odišiel do emigrácie v Rakúsku. V čase normalizácie bol zbavený členstva v zväze slovenských spisovateľov, jeho diela boli vypustené z učebníc a zakázané. V zahraničí naďalej pokračoval v spisovateľskej práci, publikoval prevažne v nemčine. Do slovenského literárneho života sa vrátil po novembri roku 1989. Diela:

Prvým dielom, ktoré malo značný ohlas bol román Smrť sa volá Engelchen (1959). Je to príbeh z prostredia partizánskych bojov na moravsko-slovenskom pohraničí. Je komponovaný ako spomienková retrospektíva raneného partizána Voloďu (autobiograficky stvárnený autor), ktorý opisuje osud obce Ploština, v ktorej sa skrývala jeho partizánska skupina. Obec pod tlakom okolností museli opustiť a prenechať Nemcom, ktorí ju napokon vypálili. Voloďu prenasledujú vidiny horiacej obce a horiacich tiel. Neskôr prišiel románový pamflet Ako chutí moc (1968). Potom ako bol Mňačko vyhnaný do exilu písal prevažne po nemecky. Prvé dielo v exile mu vyšla esej s podtitulom Skúsenosti a obžaloba jedného komunistu (1968). O štyri roky neskôr mu vychádza dielo Súdruh Münchhausen (1972). Je to satirický román, ktorého dejový základ tvorí návšteva potomka baróna Prášila v našej krajine. Dielo by sa dalo nazvať ako odľahčená “Orwelliáda“, ktorá reaguje na absurditu 50. rokov a Novotného vlády, no najmä na obdobie normalizácie. Ďalšie diela Ladislava Mňačku: Agresori (1968), Jeden prežije (1973), Slávnostný prejav (1976), Gigant (1978), Na východ od Intouristu (1979), Smrť ministra (1972), Maják (1972), Niekto ma chce zabiť (1973).