Baumer ostáva jediný zo spolužiakov, ktorý prežil, no nebolo mu súdené zažiť konečne mier a v čase, keď agentúry vyťukávali správu: “Na západnom fronte nič nového”, hlavný hrdina zomiera trafený zablúdenou guľkou ( život jedného človeka nič neznamená ), iba niekoľko dní pred ukončením vojny, vtedy úlohu rozprávača preberá autor a bez nadnesenosti oznamuje Paulovu smrť: “ V tvári mal taký spokojný výraz, akoby bol spokojný s tým, že sa to skončilo.”

podrobný dej:
Autor sa inšpiroval lakotnickou správou v novinách, ktorá hovorila o situácii na bojisku. Celý príbeh sa odohráva na západnej frontovej línii a začína sa in media res – uprostred deja.
Román podáva strašné svedectvo o vojne prostredníctvom triedy gymnazistov, ktorí podľahnú silnej propagande vojny triedneho učiteľa Kantoreka a narukujú dobrovoľne ešte predtým, ako dosiahli patričný vek. Autor nás prostredníctvom rozprávania mladého Paula Bäumera, silne autobiografickej postavy, zoznamuje s celou jednotkou, svojimi spolužiakmi, spoločne s ktorými sa prihlásili na vojnu, so Stanislavom Katczinskym – hlavou ich skupiny a vojnovým veteránom, desiatnikom Himmelstossom, ktorý ich brutálne týral vo výcvikovom tábore, a s ich životom v zákopoch i pri povinnom oddychu. Takto ich spoznávame a vidíme, ako sa menia ich základné hodnoty života, ak ich už vôbec vo svojom mladom veku mali utvorené. Postupne sa stávali voči vojne a záhube ľahostajní, nebojovali proti ľuďom, ale proti vlastnej smrti. „Stratili sme k sebe všetok cit, že sa sotva poznáme.“
Autor ukazuje zhubný vplyv vojny na mladú generáciu – ak mladí ľudia nepadli, domov sa vrátili fyzicky, či psychicky poznačení. Sú odcudzení od ľudí, ktorí nezažili boj na vlastnej koži: „Vojna nás pokazila; sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia, sme suroví a smutní a povrchní – myslím, že sme stratení.“ Poukazuje aj na rozpory učiteľov – staršej generácie, pre ktorých je vojna iba prerušením, mali už vlastné rodiny a prácu
a žiakov – mladej generácie, ktorých vytrhla zo školských lavíc a stala sa ich prvým zamestnaním: „S pojmom autority, ktorej predstaviteľmi boli, sa v našich mysliach spájal väčší rozhľad a humánnejšie zmýšľanie. Prvý mŕtvy, ktorého sme videli, však toto presvedčenie rozbil. Zistili sme, že naša generácia je čestnejšia ako ich; prevyšovali nás iba frázami a šikovnosťou.“ Na konci románu, krátko pred uzavretím mieru, napokon umiera nezmyselnou smrťou i Paul: „Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu “Na západe nič nové ...“. Nič nové, len postupne vyhasli milióny životov.
- kompozične autor vytvára v 12 –tich kapitolách denníkový záznam života jednej skupiny vojakov až do jej zničenia pomocou ich-formy ( 1. osoba singulár – ja-forma), iba posledných 6 riadkov je v er-forme ( 3. osoba singulár – on-forma ). Do rozprávania včleňuje filozofické úvahy prostredníctvom Paulových myšlienok a dialógov medzi postavami, využíva retrospektívu, na gradáciu deja zasa postupnú smrť všetkých kamarátov.