Úvahy o slovenských povestiach Pavla Dobšinského

Erich Fromm: Mýtus – príbeh v symbolickom jazyku, ktorý vyjadruje religiózne a filozofické idey, skúsenosti duše. Bol predvedeckým naivným obrazom sveta, produktom fantazijných predstáv s poetickou krásou.


V roku 1871 spísal Pavol Dobšinský Úvahy o slovenských povestiach (vydala Matica slovenská). Tu zhrnul svoje folkloristické štúdie, spis je významným dokumentom z oblasti romantickej koncepcie ľudovej slovesnosti. Dobšinský sa tu zaoberá pôvodom, poslaním a interpretáciou slovenskej ľudovej rozprávky.

Charakter našich rozprávok je nám vcelku dobre známy. Má mnoho spoločných čŕt s povesťami ostatných slovanských národov. Preto Dobšinský usudzuje, že naše prvé povesti začali vznikať už v dobe, kedy Slovania ešte boli jednotní a nerozvetvení. Postupom času a historického vývoja pribúdali nové a tie staršie sa tiež obmieňali – napr. rozšírením kresťanstva sa myšlienky tohto náboženstva dostávajú aj do prejavov našej ľudovej slovesnosti.
Rozprávky a povesti, samozrejme, nemajú konkrétneho autora. Ich stvoriteľom je sám národ, povesti sú prejavom jeho ducha z čias, kedy sa nachádzal v mladistvom období a veľa fantazíroval. Deje našich rozprávok obyčajne nevychádzajú z konkrétnych historických udalostí, neopisujú deje, ktoré sa naozaj stali. Ich význam, najmä v prípade rozprávok čarovných, je symbolický. To ale nevylučuje reálnosť ich obsahu – vymysleným obsahom predstavujú niečo pravdivé (obyčajne rôzne morálne princípy, prírodné úkazy,...).
Povesti - rozprávky nemajú ani konkrétne miesto diania (odohrávajú sa v akejsi "sedemdesiatej siedmej krajine", "za siedmymi horami a dolami" alebo "kde bolo, tam bolo"...), ani čas deja (ktorého miera obvykle býva skreslená) – tým Dobšinský podkladá svoju hypotézu, že dej nevychádza zo skutočnosti.

Počet našich národných rozprávok a povestí je veľký a tieto ešte môžeme rozdeliť na niekoľko typických druhov – sú to rozprávky čarovné, zvieracie, humoristické, legendárne.. Všetky tieto druhy sú špecifickou reakciou na isté deje, veci, javy s ktorými sa človek stretáva.

Najtypickejšou črtou našich povestí, ktorá vychádza nielen z charakteru našej krajiny, je obrovská spojitosť s prírodou a vnášanie ducha, duše do nej, oživovanie predmetov a vecí prírodných (skál, stromov), pripisovanie ľudských vlastností zvieratám, zobrazovanie vetra, mesiaca, slnka, hory, kopcov a pod.
Dej rozprávok sa veľmi často odohráva v prírode.

Dobšinský vo svojich úvahách vyslovuje myšlienku, že deje i postavy zobrazené v istých rozprávkach nepredstavujú konkrétne deje ani postavy, ale sú len symbolom, ktorý zastupuje vyjadrenie určitých v prírode sa odohrávajúcich dejov.

Takto napríklad v postavách ježibáb, stríg, vlkolakov, drakov, šarkanov, zlých dievok sú zosobnené negatívne prírodné javy a sily – zima, mráz, chmáry, hmly, sneh, vietor, tma, noc, ale aj hlad, smrť choroba, trápenie, hriechy, neprávosti.. Zakliatie panny Dobšinský vysvetľuje ako stav prírody v zimnej dobe, všetci udatní vysloboditelia, premožitelia zlých síl, kráľoviči, bohatieri s tátošmi a mečmi či Popolvár bojujúci s drakom, oproti zlu stojaci šuhaji, pastieri, najmladší bratia znamenajú prírodné sily, ktoré prekonávajú nepríjemné – odkliatím sa vyjadroval letný stav prírody, jej oživenie po zime, úroda.. Zlaté panny, princezné, nevinné dievčatá sú zosobnením hmotného dobra, slnka, svetla, krásy, radosti, lásky, zdravia, šťastia, cnosti, vernosti, spravodlivosti, pravdy. Zjav, vyslobodenie najmladšej, tretej princeznej je najkrajší – je to nástup leta a slnka, dobra, ale aj nástup zaslúženej dobrej budúcnosti, nádej.

Trojhlavý drak znamená jeseň, deväť a dvanásťhlaví draci sú symbolom najkrutejšieho času zimy okolo Vianoc. Starec, Kráľ času či Laktibrada zastupujú čas či Boha.
Lomidrevo alebo Valibuk nie je konkrétnou postavou, ktorá by sa narodila 90-ročnej starene, ktorá ho ešte vydržala kojiť do 107. roku svojho veku, narodený Valibuk



je "slnce vianočné", jeho kojenie a rast, priberanie síl znamená priberanie síl slnka a jeho účinkov, ktoré sú na oblohe stále zjavnejšie – rovnako ako prejavy Valibukovej sily.
Miesiželezo zase predstavuje schopnosť slnka roztápať ľady. Ak je mesto v smútku, zahalené čiernym súknom, chápeme tým prírodu v tme a zime. Starý kráľ v rozprávke je v skutočnosti starým slnkom minulého roka.
Rôznymi symbolmi skleneného vrchu, bieleho zámku sa vyjadrujú popreté medze priestoru, a teda nekonečný svet nebeských výšin, kde vystúpi len myseľ či duch človeka. Moria, jazerá, rieky, potoky – to je tma, smrť, zlo.
Vtáci sú zvestovatelia božstva, ukazujú cestu, prinášajú chýry a správy. Zvieratá dávajú cenné rady, poznajú tajomstvá. Ak nehovoria ony ľudskou rečou, sú tu výnimoční ľudia, ktorí poznajú reč zvieraciu.

Skúmanie a poznávanie prírody bolo pre našich predkov veľmi dôležité, jej pochopenie mu totiž umožňovalo jej lepšie využitie a tým väčšiu možnosť prežitia v prostredí. Nemalý význam mala pre človeka astronómia. Naši predkovia dávno jednoduchým spôsobom odsledovali zákonitosti pohybov nebeských telies, ktoré znova vyjadrili v rozprávkach. Preto sa tu stretávame s počtom 12 (12 nebeských dvorov, znamení zverokruhu alebo 12 mesiacov v roku), s číslom 13 – trinásť splnov a novov mesiaca počas roka (napr.

povesť Dvanásti bratia a trinásta sestra, trinásť izieb, trinásta komnata, vstup do ktorej znamená odkliatie – teda nový obeh doby a ročných časov). Číslo 7 – ako sedem mesiacov, kedy je zima alebo sedem dní v týždni.

Vo svojej spätosti s prírodou človek pozoroval neustály zápas dobrého a zlého, negatívnych a pozitívnych javov (života a smrti), čo chápal ako základný princíp života, životnej sily. Tento dualizmus videl aj v protiklade telesnosti a duchovnosti, či mužskosti a ženskosti. Práve preto v rozprávkach nachádzame boj dvoch princípov, boj dobra so zlom. Keďže môžeme povesti pochopiť aj ako vyslovenie vôle národa, stelesnenie jeho túžob a snov, predpovedanie jeho budúcnosti, proroctvo, pochopíme, že v tomto zápase je jednoznačným víťazom pozitívny princíp. Optimistický duch národa zobrazil nádej ako i radosť z toho, že po dlhej a nepríjemnej zime prichádza krásna, svetlá a teplá jar.
Dobrým koncom rozprávky poukazujú na reálnosť jestvovania dobra, možnosť víťazstva nad zlými silami a náruživosťami, oslobodenie sa a dôjdenie k cnosti.

Rozprávky vyjadrili aj mravné princípy, povesti sú príkladmi správania i výstrahou pred zlom, ktoré vždy nájde svoju odplatu. Všeobecne preferovaný princíp je tu "oko za oko, zub za zub". V dobrých bytostiach je nám predstavený ideál čistej duchovnosti, to, čo je hodné nasledovania, dobré skutky bývajú odmenené a ich zdrojom je obyčajne dobrovoľné rozhodnutie sa pre jednu (dobrú) z dvoch možností.

Okrem vyjadrenia vzťahu k prírode, vyloženia základných prírodných princípov sú rozprávky aj jednoduchými učiteľkami náboženstva, svoju funkciu plnia aj v oblasti rodinnej výchovy. Rodina sa tu chápe ako najpevnejší článok, základ, sila. Dej býva často zasadený do rodinného prostredia, ktoré je typického patriarchálneho charakteru. Otec je ten, čo sa stará o správny chod rodiny, zaopatruje ju, matka vychováva deti a zahŕňa ich láskou. Oni zato prejavujú rodičom obrovský rešpekt, počúvajú ich rady a pred uskutočnením svojho rozhodnutia obyčajne potrebujú rodičovské požehnanie.

V našich rozprávkach je teda zobrazený národný život našich predkov a ich predstavy o náboženstve a mravnosti, o predsudkoch, poverách, o mravoch, obyčajoch, o rodinnom živote, hospodárstve, remesle, umeniach.

Prebúdzajúce sa národné povedomie motivovalo niekoľkých zberateľov k systematickému záujmu o našu ľudovú slovesnosť. Zozbierali množstvo "prostonárodných slovenských povestí", ktoré koncom 19. storočia vydali v Martine.

Kým v minulosti vďaka svojmu charakteru plnili aj výchovno-vzdelávaciu funkciu a boli určené dospelému poslucháčovi, dnes, po úprave a vynechaní hrôzostrašných a drastických scén oslovujú najmä detského čitateľa. Stále ale platí, že sú prejavom ducha národa a veľmi cenným národným klenotom s veľkou výpovednou hodnotou o našej minulosti.