Erich Fromm: Mýtus – príbeh v symbolickom jazyku, ktorý vyjadruje religiózne a filozofické idey, skúsenosti duše. Bol predvedeckým naivným obrazom sveta, produktom fantazijných predstáv s poetickou krásou.


V roku 1871 spísal Pavol Dobšinský Úvahy o slovenských povestiach (vydala Matica slovenská). Tu zhrnul svoje folkloristické štúdie, spis je významným dokumentom z oblasti romantickej koncepcie ľudovej slovesnosti. Dobšinský sa tu zaoberá pôvodom, poslaním a interpretáciou slovenskej ľudovej rozprávky.

Charakter našich rozprávok je nám vcelku dobre známy. Má mnoho spoločných čŕt s povesťami ostatných slovanských národov. Preto Dobšinský usudzuje, že naše prvé povesti začali vznikať už v dobe, kedy Slovania ešte boli jednotní a nerozvetvení. Postupom času a historického vývoja pribúdali nové a tie staršie sa tiež obmieňali – napr. rozšírením kresťanstva sa myšlienky tohto náboženstva dostávajú aj do prejavov našej ľudovej slovesnosti.
Rozprávky a povesti, samozrejme, nemajú konkrétneho autora. Ich stvoriteľom je sám národ, povesti sú prejavom jeho ducha z čias, kedy sa nachádzal v mladistvom období a veľa fantazíroval. Deje našich rozprávok obyčajne nevychádzajú z konkrétnych historických udalostí, neopisujú deje, ktoré sa naozaj stali. Ich význam, najmä v prípade rozprávok čarovných, je symbolický. To ale nevylučuje reálnosť ich obsahu – vymysleným obsahom predstavujú niečo pravdivé (obyčajne rôzne morálne princípy, prírodné úkazy,...).
Povesti - rozprávky nemajú ani konkrétne miesto diania (odohrávajú sa v akejsi "sedemdesiatej siedmej krajine", "za siedmymi horami a dolami" alebo "kde bolo, tam bolo"...), ani čas deja (ktorého miera obvykle býva skreslená) – tým Dobšinský podkladá svoju hypotézu, že dej nevychádza zo skutočnosti.

Počet našich národných rozprávok a povestí je veľký a tieto ešte môžeme rozdeliť na niekoľko typických druhov – sú to rozprávky čarovné, zvieracie, humoristické, legendárne.. Všetky tieto druhy sú špecifickou reakciou na isté deje, veci, javy s ktorými sa človek stretáva.

Najtypickejšou črtou našich povestí, ktorá vychádza nielen z charakteru našej krajiny, je obrovská spojitosť s prírodou a vnášanie ducha, duše do nej, oživovanie predmetov a vecí prírodných (skál, stromov), pripisovanie ľudských vlastností zvieratám, zobrazovanie vetra, mesiaca, slnka, hory, kopcov a pod.
Dej rozprávok sa veľmi často odohráva v prírode.