Gazda vystrojil mu krásny pohreb, s kňazom, na truhle bolo ešte aspoň naposledy spravodlivé meno Macovo, i kedy sa narodil a umrel, že richtára celá obec pochválila, len sluhovia v obci si povrávali, že však ho mal začo pochovať…“
J. G. TAJOVSKÝ – MACO MLIEČ



MO 13 DEDINA V DIEL. KUKUČÍNA, TAJOVSKÉHO, TIMRAVY
Maco Mlieč bol mocný, roboný jako koník. Povrávali ľudia, že preto, že bol od rodu trocha nasprostastý a aj hluchý. Prezvali ho teda dievky, ako do dediny prišiel a počínal ich jako druhí paholci, naťahovať – Mliečnikom, už neviem, či preto, že bol krátky, široký, hrdla nič, akoby ho z pňa odťal. Zjednala ho mať, a kým táa otec žili, stará gazdiná zaodievala Maca, dala mu vše na dohán, lebo už sa bol naučil, jako všetci chlapci, ešte na salaši fajčiť. Ale pár zlatých vše vyšlo materi Macovej, ačkoľvek brala zo synovej pláce na každé sviatky po zlatom, po dva. Ale rodičia mu jeden po druhom pomreli, stará gazdiná tiež a Macovi už na piaty rok nič nevyplatili, ma šiesty ho nejednali, ale Maco slúžil ďalej. Dali mu najesť, kúpili mu súkna na háby, krpce, dávali mu každý deň pálenky na dohán si vše vyprosil a takto šiel roko za rokom.
J. G. TAJOVSKÝ – MACO MLIEČ



MO 13 DEDINA V DIEL. KUKUČÍNA, TAJOVSKÉHO, TIMRAVY
Nech bolo, ako chcelo, ale od pána aduša nikto viac nepočul známych slov : „Keď báčik z Chochoľova umrie…“



MARTIN KUKUČÍN – KEĎ BÁČIK Z CHOCHOĽOVA UMRIE





MO 13 DEDINA V DIEL. KUKUČÍNA, TAJOVSKÉHO, TIMRAVY
U Ťapákov nie je v obyčaji odpovedať na každú reč. Ale Anča – mrzáčka skočila jej do reči. „Čo by si ty žakovala , Choď si do Jablonckov rozkazovať. Ty si tu nie pani !“
„ A ktože je ? Ba ver som ja !“ smeje sa jej Iľa.
„A oni to musia robiť čo ja chcem !“ povie srdnato.
„A ty sa nestar, ty čuš ! Ja tebe nevravím, ale týmto somárom tu !“
BOŽENA SLANĆÍKOVÁ TIMRAVA – ŤAPÁKOVCI



MO 13 DEDINA V DIEL. KUKUČÍNA, TAJOVSKÉHO, TIMRAVY
V ohrade novej pod jaseňmi boli hroby, štyri hroby. „Pod týmto kameňom leží môj starý otec a stará mať,“ riekol pán Aduš vážne, zložiac klobúk. „ Tuto zase moji rodičia bez kameňa. Toto miesto si vyhliadol sám starý otec, odradil, i tieto jasene zasadil. Jasene nie sú moje. Nemôžem ich predať.“
„Tu je všetko vaše – jasene, alebo desiatka !“ „Ako to môžete žiadať ? Mám vlastným rodičom olúpiť hroby ! A báčik z Chochoľova tiež tu chce ležať pi svojej sestre… Ako by ja to urobil ? Kde by som mal svedomie ?“ „Keď môžete živých – mŕtvych môžete tobôž. Im už jaseňov netreba, ale mne desiatka treba.“ „Po smrti im takú hanbu…“ „Aspoň nech vedia, čo mali za syna. Nech sa oni zaň hanbia, keď on nemá hanby.“
Ondrej hovoril s hlbokým presvedčením.